Hana Repová je slovenská autorka žijúca v nemeckom Frankfurte nad Mohanom. Veľká fantázia ju sprevádza už odmalička a múzu nikdy netrápilo, že nový príbeh jej v hlave vznikal práve vtedy, keď sedela na prednáške alebo šoférovala v noci domov z práce. Svojim čitateľom prišla predstaviť novú knihu Ak bude treba, pohnem aj vesmírom.
Do Nemecka ste odišli hneď po maturite. Znamená to, že tam žijete vyše 25 rokov. Premýšľate v nemčine, alebo v slovenčine? Ako sa vám píše v rodnom jazyku?
Na začiatku som pri písaní hľadala nemecké slovíčka. Snažila som sa k slovenskému výrazu hľadať nemecký ekvivalent. Teraz už to mám naopak. Naskočí mi správny výraz v nemčine a musím nájsť správny slovenský. Niekedy si nie som istá, či je to spisovne správne. A horšie je, že skladám vety s nemeckým slovosledom. Občas mi čitateľky napíšu, že: píšete krásne, ale zvláštne (úsmev). To je ten nemecký slovosled.
Zaujalo ma na vás, že neznášate prekvapenia. Znamená to, že potrebujete pocit istoty a stability?
Áno, zrejme to súvisí s tým, že do Nemecka som prišla ako mladá au-pair. Nepoznala som tam nikoho, Európa ešte nebola tak otvorená, ako je tomu dnes. Nemala som žiadne istoty okrem dvoch kufrov, ktoré som si so sebou priniesla. Odvtedy mám rada pocit istoty, plánovanie, aby som presne vedela, čo sa ďalej v mojom živote bude diať.
Začiatky v zahraničí sú vždy veľmi náročné. Prebehli vo vašom živote momenty, kedy ste si povedali: „načo som sem ja chodila?“ Zvažovali ste aj návrat?
Áno, stáva sa to často. Nemáte možnosť skočiť na kávu k sestre, alebo k mame na obed.. Bez ohľadu na to, ako dlho ste v zahraničí, vždy zostanete cudzincom. Ja si aj vedome uchovávam dobrý vzťah k Slovensku. Srdcom aj pasom zostanem vždy Slovenka. Už som si veľa krát povedala, že by pre mňa bolo oveľa jednoduchšie mať nemecký pas, ale jednoducho ho nechcem. Neviem sa k tomu prinútiť a myslím si, že sa to ani nikdy nestane.
Momentálne žijete vo Franfurkte nad Mohanom, čím si vás mesto získalo?
Vo Frankfurte žijem už 24 rokov. Rok som žila vo východnom Nemecku a potom som sa tam presťahovala. Spomínam si, ako som na prvej návšteve mesta môjmu priateľovi ukázala na frankfurtskú univerzitu so slovami: tu raz budem študovať. Vtedy som ešte ani poriadne nevedela po nemecky. A naozaj som tam o rok študovala. Baví ma multikultúrnosť mesta, zvyknem hovoriť, že Frankfurt má tisíc tvárí. Je tam veľa ľudí z celého sveta. Počas štúdia som mala aj tri práce a v každej z nich som mala ľudí minimálne zo štyroch krajín. To ma veľmi obohacuje. Učím sa chápať ich.
Vždy sa bojíme toho, čo nepoznáme. Ja chcem mať tých strachov menej, tak sa snažím spoznávať ich kultúru, jedlá a zvyky. Napríklad mi vždy bolo veľmi cudzie, ako sú ženy z arabských krajín fixované na zlato. Vždy som sa tomu čudovala. Pre nich je to však sociálna zábezpeka. Oni nemajú žiaden dôchodkový systém. Keď muž zomrie, žena je odkázaná sama na seba. Zlato je ich jediná istota, ktorú vedia v čase núdze rozpredať.
Vaše romány majú slovenské srdce. Aké podľa vás je?
Povedala mi to jedna pani na besede v Trenčíne. Snažím sa to „Slovensko vo mne“ podať aj čitateľkám. Môj spôsob myslenia, to, aké hodnoty vyznávame, to, čo je nám dôležité.
Pracujete v japonskej firme na šošovky, píšete úspešné romány, etablovali ste sa ako Slovenka v zahraničí, to sú všetko krásne úspechy. Ako vnímate samu seba? Dokážete sa oceniť?
Učím sa to. Nie som z tých, čo by do kolísky dostala vrodený pocit sebavedomia. Občas sa pozastavím nad tým, že som toho už dokázala dosť a ešte k tomu aj ako hovoríte, píšem, a to oceňujem asi najviac.
Vaša najnovšia kniha má názov Ak bude treba, pohnem aj vesmírom. Veríte v to, že každý máme v sebe silu zmeniť smer našich životov v náš prospech?
Verím, že áno. Dostaneme sa na rázcestie, kde máme jednoduchšiu a komplikovanejšiu cestu. A je na nás po ktorej sa rozhodneme ísť. Čím som staršia, tým viac verím tomu, že ak pošleme do vesmíru želanie, zareaguje na to. Len si musíme byť vedomí toho, že niekedy dostávame šance, ktoré na prvý pohľad ako šance nevyzerajú.
Kniha sľubuje romantický príbeh. Vy máte priateľa už dlhé roky. Dokážete prežívať ešte romantiku po toľkých rokoch?
Áno, sme spolu už dlho a napriek tomu to dokážeme. Sme rozdielni a tá romantika zohráva v našom vzťahu veľkú rolu. Aj on je v Nemecku sám, rovnako ako ja a máme iba samy seba. Niekedy je to ťažšie a inokedy vieme, že sa po hádke musíme vrátiť do spoločného bytu a komunikovať, nič iné nám nezostáva.
Kedy sa vám najlepšie píše?
V noci, keď mesto stíchne. Vtedy sa viem najviac ponoriť do príbehu, len potom zdvihnem oči od rukopisu a sú 2 hodiny ráno. A aj, keď si ľahnem spať, postavy v mojom príbehu to vôbec nezaujíma. Oni si žijú ďalej svojim životom.
Chodievate rada na Slovensko? Čo vám najviac v Nemecku z domoviny chýba?
Moja rodina a priatelia. To je to, za čím sa najčastejšie vraciam. A ešte treska a rožky. Chýba mi aj mentalita a naše vnímanie. Cítim blízkosť národa, pretože to cítime všetci rovnako. To sa nedá obalamutiť.
Knihu krstíte v Bratislave a v Košiciach, s akými pocitmi ju vyprevádzate do života?
Ako pri každej knihe sa trasiem, či sa bude čitateľkám páčiť. A či pochopia ich posolstvo. Čím je kníh viac, tým sa viac bojím, aby nemali čitateľky pocit, že sú ako cez kopírák, že sa príbehy na seba veľmi podobajú. Snažím sa, aby bola každá kniha iná, ale, aby som to bola stále ja. Zatiaľ sú odozvy aj na túto novú knihu pekné, tak som za to vďačná.
Napísali ste už 13 kníh. V čom je tvoriný proces pre vás osožný, čo vám písanie prináša?
Je to absolútna forma relaxu, kde sa dokážem preniesť do iného sveta. Každý z nás má vo svojom okolí ľudí, na ktorých si poviete: ak by som mohla, zmenila by som ich osud. To dokáže iba pán Boh a spisovateľ. To ma veľmi baví, posúvať osudy mojich postáv.
