„Kde bol Boh, keď pripustil holokaust?“ Pýtajú sa mnohí. Historici však vravia, že správne by sme sa mali pýtať, kde bol človek, keď sa robili takéto zverstvá? Zločiny proti ľudskosti!
Nacistické Nemecko na území okupovaného Poľska zriadilo niekoľko koncentračných táborov – Treblinku, Sobibor, Chelmno pri Lodži, Majdanek, ktorý sa nachádzal na predmestí Lublinu. Najväčším vyhladzovacím táborom bol však Auschwitz-Birkenau blízko mesta Osvienčim. Bola to „továreň na smrť“, kde príslušníci nemeckej SS začali v roku 1942 s realizáciou takzvaného konečného riešenia židovskej otázky. Koncom januára si svet pripomenul 80. výročie od oslobodenia tohto nemeckého koncentračného tábora. Červená armáda tu vstúpila 27. januára 1945. Tento deň OSN ustanovila za Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu.
Na pripomenutie smutnej dejinnej udalosti a uctenie si obetí holokaustu pricestovali priamo na miesto hrôzy a neľudských zverstiev predstavitelia päťdesiatich krajín sveta – prezidenti, králi, premiéri, predsedovia zákonodarných zborov, členovia parlamentov. Nechýbal ani kráľ Karol III., ktorý ako prvý britský monarcha vôbec navštívil Auschwitz-Birkenau. Aj on prešiel popod smutne známu bránu s cynickým nápisom Arbeit Macht Frei – Práca oslobodzuje.

Holokaust sme príliš dlho ignorovali
Kráľ Karol III. v emotívnom prejave povedal, že je dôležité pamätať na zlé veci z minulosti a formovať tak našu budúcnosť. Lídri z mnohých krajín položili sviece pred prázdny vagón na pamiatku miliónov ľudí, ktorí prišli o život počas holokaustu. „Byť v Poľsku na Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu, keď si pripomíname osemdesiat rokov od oslobodenia Auschwitz-Birkenau, je pochmúrny a zároveň skutočne posvätný moment. Je to okamih, keď si pripomíname, do akej hĺbky môže klesnúť ľudstvo, keď sa zlu dovolí prekvitať a svet ho príliš dlho ignoruje,“ vyhlásil britský panovník v Židovskom komunitnom centre v Krakove, ktoré tiež navštívil.
Celkovo počas 2. svetovej vojny vo vyhladzovacích nacistických táboroch zomrelo až sedemnásť miliónov ľudí, z toho obeťami holokaustu bolo šesť miliónov Židov. „Nedovoľme, aby sa nenávisť stala súčasťou nášho života, aby sme tolerovali akékoľvek jej prejavy a mlčky sa prizerali, keď niekto k nenávisti podnecuje,“ uviedol prezident republiky Peter Pellegrini, ktorý na pietnej spomienke zastupoval Slovensko.

A začal holokaust
Hitlerovské Nemecko zaútočilo na Poľsko 1. septembra 1939. Plán bol zlikvidovať Poľsko a poľský národ, Poliakov, ktorí bojovali za svoju slobodu. Na jeho uskutočnenie nacisti budovali od začiatku okupácie na poľskom území tábory. Auschwitz-Birkenau zriadili na základe príkazu Heinricha Himmlera v roku 1940 ako tábor pre Poliakov – pre tunajšiu inteligenciu a odbojárov. Boli tu umiestnení Poliaci, ktorí organizovali alebo boli podozriví, že organizujú odboj civilného obyvateľstva voči nemeckému útočníkovi. V lete v roku 1941 sa však nacisti rozhodli, že tu budú realizovať konečné riešenie židovskej otázky – holokaust. O rok neskôr tu už fungoval koncentračný tábor na stanovený účel.

1,4 milióna obetí len v Auschwitzi
Podľa Štátneho múzea Auschwitz-Birkenau v tomto tábore zahynulo 1,4 milióna ľudí. Z nich približne deväťdesiat percent boli Židia, pochádzajúci prakticky zo všetkých európskych krajín. Väčšinu obetí nacisti usmrtili v plynových komorách. V priebehu jedného dňa dokázali usmrtiť plynom a spáliť v krematóriách okolo deväťtisíc osôb. Ostatní ľudia skonali pre vyhladovanie, alebo boli popravení a mnohí sa stali obeťami pseudo-lekárskych pokusov, ktoré v tábore vykonávali nemeckí doktori. Pripomeňme tiež, že s cieľom – konečná likvidácia – boli do Auschwitzu deportovaní aj Rómovia z celej Európy. Vraždili tu aj sovietskych zajatcov. Personál v tomto tábore tvorili funkcionári SS. Nižšie funkcie v táborových dielňach, skladoch a kanceláriách boli obsadené kriminálnikmi z Nemecka. A sem – 25. marca 1942, smeroval aj prvý transport žien zo Slovenska, z Popradu. V známych „dobytčákoch“ – vagónoch určených na prepravu dobytka, odviezli takmer tisíc mladých Sloveniek.

Cez komín sypali cyklón B
V jednom baraku sa tlačilo osemsto až tisíc ľudí. Ľudia z tábora – väzni – robili jedenásť hodín denne na stavbách, na poli. Priemerná váha väzňa tu bola 25 až 35 kíl, ženy tu prežili tak tri mesiace, muži šesť. Deti, ktoré sa narodili, nacisti zabíjali. Hádzali ich hlavičkou o stenu. Bolo tu sedemsto pôrodov, všetky deti sa narodili živé, no ich matky nemali v prsiach mlieko. Novorodencov napádali a zabíjali aj potkany, ktoré tu boli veľké ako mačky. Nacisti používali zvlášť kruté praktiky – napríklad fyzicky zdatných chlapcov – mužov vybrali bokom a tí potom museli z pecí vyťahovať zohyzdené telá mŕtvych – často aj svojich príbuzných – mamu, otca, ďalších ľudí z transportu. Plynové komory – smrtiace miestnosti, vybudovali nacisti ako betónové kobky, ktoré boli zasypané zeminou. Tu nahnali ľudí, ktorí sa tlačili jeden na druhého a zomierali po tisíckach. Cez komín nacisti sypali cyklón B – kyanovodík, päť až sedem kilogramov stačilo na usmrtenie tisíc päťsto ľudí…

Vrba, Wetzler a ich Správa
Vyhladzovací tábor to však nie je len štatistika. Aj tu sa odohrali príbehy – statočné, odvážne. Sformoval sa tu napríklad odboj, či uskutočnili úteky. Pre nás, Slovákov, je najznámejší ten, kde vystupujú dvaja mladí muži – Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler. Utiekli, aby mohli o zverstvách, ktoré tu páchala Tretia ríša, porozprávať, podať svedectvo. Židia v Európe totiž neverili, že sa dejú takéto hrozné veci, neverili ústnemu podaniu – slovám, že sú zriadené také tábory, kde likvidujú Židov. Mysleli si, že ide len o presídlenie a prácu. Vrbova a Wetzlerova správa je 32-stranová výpoveď o živote v koncentračnom tábore, ktorú nadiktovali po úspešnom úteku z tábora Auschwitz-Birkenau židovským predstaviteľom v Žiline v apríli 1944.

Nemôžeme zabudnúť
Zápis týchto dvoch Slovákov sa považuje za prvú detailnú informáciu o nacistickom koncentračnom tábore, ktorá sa dostala k spojencom a bola označená za vierohodnú. Informuje o masových vraždách, ktoré nacisti vykonali počas holokaustu. Správa obsahovala aj nákresy s plynovými komorami a kremačnými pecami, kde dochádzalo k likvidácii väzňov. Ani po rokoch nemôžeme ostať ľahostajnými k desivým udalostiam, ktoré sa tu odohrali. A nesmieme zabudnúť, na to, čo sa dialo tu, a rovnako v ďalších koncentračných táboroch počas 2. svetovej vojny.
Viera Mašlejová
Foto: vm. AP