Aj vy sa často ocitáte medzi túžbou povedať, čo máte na srdci, a obavou, že slová môžu ublížiť? Nie vždy je jednoduché konať správne. Hľadiac okolo seba mám pocit, že ľudia buď hovoria aj to, o čom by mali mlčať, alebo mlčia, keď by mali hovoriť. Svet je akoby naruby. A čo naše rodiny?
O pocitoch sa nerozpráva
Stretla som nedávno známu na prechádzke so psom. Dali sme sa do reči. Zaujímalo ma ako sa majú rodičia, lebo som vedela, že ich pár týždňov opatrovali u seba doma. Otec mal vážne zdravotné problémy a nedokázal byť oporou pre svoju manželku, ktorá je na invalidnom vozíku. Ako to v živote chodí, v jednom momente sa z rodičov stávajú akoby naše deti, o ktoré sa staráme, lebo bez našej pomoci by si len ťažko vedeli poradiť. Samozrejme, nikto nechce nikomu ostať “na oštaru”, ale nie vždy máme na výber. To je kolobeh život, kruh sa uzatvára.
Z rozhovoru vyplynulo, že rodičom našli opatrovateľku, ktorú však mama apriori odmietla. Nechcela takúto pomoc. Dôvody však deťom neuviedla. Z ďalších slov som pochopila, že sa o tom doma otvorenejšie ani nerozprávali. Vyjadrila som svoju domnienku, že možno sa mamina len niečoho bojí. Cudzia žena v domácnosti…človek nikdy nevie, čo za tým mohlo byť a prečo to tak mama cíti. Pomaly sme sa lúčili a tak som ju ešte zdiaľky povzdbudila, aby to predsa len skúsili. Niet nad úprimný rozhovor. Na to moja známa veľmi promptne odvetila “u nás sa o pocitoch nerozpráva.” Téma ako stvorená na hlbšiu analýzu.
“Od momentu keď som sa vydala sa zamýšľam nad tým, ako si vo svojej novej rodine vytvoriť prienik týchto dvoch svetov. Pretože tieto dve odlišné dynamiky sa u nás stretli.”
Komunikácia v rodinách
Z občianskej náuky si pamätám jednu zásadnú poučku. Rodina je základná bunka spoločnosti. Áno, asi sa zhodneme na tom, že rodina tvorí základ, na ktorom je postavená celá spoločnosť a keď nebudú fungovať rodiny, nebude dobre fungovať ani spoločnosť. Naše rodiny nás formujú a my potom formujeme spoločenské štruktúry. Neskromne si dovolím tvrdiť, že mentalitu krajiny zrkadlí mentalita v rodinách. Aká je dynamika komunikácie v tej vašej? Ste temperamentná a emotívna rodina, alebo máte okolo seba samých diplomatov, ktorí o svojich pocitoch nehovoria a tým pádom sa na ne ani nepýtajú ostatných? Nedovolím si diagnostikovať všetky slovenské rodiny, ani pátrať potom, ktorých je viac, preto začnem od seba. Od momentu keď som sa vydala sa zamýšľam nad tým, ako si vo svojej novej rodine vytvoriť prienik týchto dvoch svetov. Pretože tieto dve odlišné dynamiky sa u nás stretli.
Temperament vs. Zdržanlivosť
Každý z týchto štýlov má svoje výhody aj riziká. Niekedy mi nevyhovuje ani jeden a ocitám sa v neľahkej situácii, v ktorej je ťažké nájsť rovnováhu. Až ma to hnevá. Rozmieňam si to na drobné, ale zlatá stredná cesta sa nevynára a sizifovská úloha je stále predomnou. Internet je plný múdrostí o tom, že kľúčom k zdravej rodine je schopnosť otvorene komunikovať o pocitoch, potrebách a obavách. Súhlasím, že vyvážená komunikácia v rodine, kvalitné rozhovory, kde sa členovia rodiny naozaj vypočujú a vzájomne zdieľajú svoje pocity, posilňujú emocionálnu blízkosť a zabezpečujú dobré medziľudské vzťahy. No len pod jednou podmienkou.
Keď udržíme emócie na uzde
Kto žije, alebo vyšiel z temperamentnej rodiny, vie, že udržať emócie na uzde, keď ideme niekomu úprimne a priamo povedať, čo si myslíme, je úloha ako pre balansujúceho akrobata na tenkom lane. A ide oveľa ďalej. Pri tejto otvorenej komunikácii sa ľahko navzájom zraňujeme. Zo zranení vznikajú traumy a my sa vzdiaľujeme. Veď sami viete, akú silu majú slová. Vysoký temperament často spôsobuje hádky, ktoré sa nie vždy vyriešia konštruktívne. Je fajn, keď nikto nemusí nič skrývať a držať to v sebe, ale človek, ktorý je naučený vo vyhrotenej situácií konať emotívne, len veľmi ťažko dokáže zapojiť rácio, neútočiť a neobviňovať všetkých okolo seba.
Rodiny s prístupom diplomata
Mám skúsenosť s rodinami, kde je komunikácia oveľa rezervovanejšia. O pocitoch sa tam veľmi nehovorí, aby nikoho nezranili. Nikto sa nepýta na osobné veci, nepríjemné témy sa radšej neotvárajú a všetci si udržujú určitý odstup. Pre pokoj v rodine to chápem, nemôžem si však pomôcť, ale zaváňa mi to povrchnosťou. Keď sa o vnútornom prežívaní nehovorí, pôsobí to nezaangažovane a je tu riziko, že vždy niekto bude mať pocit nezáujmu o svoju osobu. Záujem o druhých by sa mal predsa prejavovať tým, že sa pýtame na to, ako sa cítia, že ponúkneme podporu, keď niekto prechádza ťažkým obdobím, alebo len povzbudíme, aj keď o to nepožiadal. Ticho, ktoré nastáva, keď sa vyhýbame kritike, môže tiež zabrániť tomu, aby sa vyjadrili úprimné pochvaly či pripomienky. A to môže viesť k pocitu neprijatia. Dokonca aj tí, ktorí sa do rodiny pripojili, môžu mať pocit, že nie sú úplne jej súčasťou. V takých rodinách panuje často určitá hierarchia, kto, kedy a komu môže niečo úprimné povedať. Niekedy sa ignorujú dôležité problémy, ktoré by sa mali vyriešiť, a ten, kto sa rozhodne na ne poukázať, je často považovaný za problémového.
Lietame do vesmíru, jazdíme na elektromobiloch, komunikujeme s robotmi, ale to najzákladnejšie neovládame. Asertívnu medziľudskú komunikáciu.
Stroskotané vzťahy
Či vyjadríme svoj názor alebo zostaneme ticho, v oboch prístupoch je záruka na dlhodobo kvalitné a harmonické vzťahy s konkrétnym dátum expirácie. Tam, kde sa emócie, názory, pocity držia pod pokrývkou, to raz strelí a môže to byť riadna erupcia. A tam, kde ústa chŕlia slová skôr ako ich hlava autorizuje, to isto iste nedopadne. Čo je teda lepšie? Hovoriť úprimne a priamo s rizikom, že druhých zraním, alebo mlčať a zraním ich tiež tentokrát svojim nezáujmom? V konečnom dôsledku zraňuje oboje.
Lietame do vesmíru, jazdíme na elektromobiloch, komunikujeme s robotmi, ale to najzákladnejšie neovládame. Asertívnu medziľudskú komunikáciu. Učenie sa rovnováhy môže byť náročné, no je to cesta, ktorá nás môže priviesť k silnejším, harmonickejším vzťahom a väčšej emocionálnej vyrovnanosti. Skutočná komunikácia nie je len o tom, čo povedať, kedy a ako hovoriť, a kedy radšej mlčať, ale aj o tom, ako vytvoriť priestor pre to, aby nás druhí skutočne počuli a pochopili. Tak využime silu našich slov na vytváranie mostov, nie hradieb.
