Ivana Smolková zo Zvolena prešla vlani Pacifickú hrebeňovku. Trasa dlhá 4 280 kilometrov odvážnej Slovenke trvala 142 dní. Začínala 19. mája a do cieľa úspešne dorazila 7. októbra. Čo všetko zažila na takmer päťmesačnej púti v Amerike?
„Pacifická hrebeňovka – Pacific Crest Trail, je súčasťou národných scénických hrebeňoviek, alebo inak povedané, amerických pochodov, ktorých je v USA niekoľko. Trasa prechádza Kaliforniou, Oregonom a Washingtonom, čo sú štáty USA ležiace na západnom pobreží. Začína pri mexickej hranici, pri dedinke Campo a končí na americko-kanadskej hranici, na severe v lesoch blízko Manning parku v Kanade. Prechádza dvadsiatimi piatimi národnými lesmi, siedmimi národnými parkmi a aj púšťou či známym pohorím Sierra Nevada,“ vysvetľuje Ivka, ktorá je vyštudovaná lekárka. Na trasu sa vybrala sama, respektíve bez nejakého dohodnutého parťáka či parťáčky. Zhruba po dvoch týždňoch sa ocitla v partii s tromi chalanmi, pričom každý bol z inej krajiny – z Česka, z Dánska a z USA. Ako skupina prešli spolu určitý úsek. Potom si však Ivana povedala, že chce pokračovať sama. Istý čas kráčala pohorím Sierra Nevada sólo. Po pár týždňoch však pokračovala do cieľa opäť v spoločnosti – pridružil sa k nej turista z Georgie. Napokon sa k nim pridala aj jedna dievčina a neskôr ešte ďalší chalan. Trasu zdolávala na striedačku v spoločnosti i osamote. Treba však povedať, že s tou samotou je to tam trochu iné, akoby si človek myslel. Pacifická hrebeňovka je totiž v istých úsekoch preplnená turistami. V sezóne je to totiž vyhľadávaná trasa. „Tisícky záujemcov sa pokúšajú o prejdenie tejto trasy. Prirodzene sa dávame do skupín. Zažijeme spolu dobré aj zlé, užijeme si špecifickú komunitu vytvorenú okolnosťami s jej náležitým slangom a zvyklosťami,“ opisuje Ivana.
Požiare a puma
Ivana na trase čelila nebezpečným a náročným situáciám. Okrem toho, že ju zradili topánky – ukázalo sa totiž, že model, ktorý si vybrala, bol absolútne nevhodný na takú dlhú trasu, musela čeliť požiarom a divokej zveri. „Prešli sme okolo troch požiarov. Ten prvý bol už vlastne uhasený, tam sa už len čakalo, kedy sa chodník otvorí. Bol to úsek v severnej Kalifornii. Požiar nebol priamo na chodníku, ale chodník bol uzatvorený z dôvodu dymu,“ uvádza. Neskôr však narazili na skutočný požiar. „Bolo to v štáte Oregon. Na dvanásťmíľovom úseku bola vyhlásená evakuácia tretieho stupňa. Bolo zaujímavé vidieť ten požiar vzdialený možno päť-šesť míľ od nás. Sledovali sme ohne a oranžové nebo. Vtedy som si uvedomila silu prírody a živlov. Celkom vás to uzemní.. Na druhý deň ráno sa zdvihol vietor a celú tú časť, ktorú sme deň pred tým prešli, zachvátili plamene. Prešli sme na poslednú chvíľu! Dym z tohto požiaru sme potom ešte videli zhruba zo vzdialenosti 200 míľ,“ opisuje mladá žena. Aby toho nebolo málo, zažili si aj prenasledovanie divou šelmou. „V tú noc, keď sme kráčali okolo požiarov, sme stretli pumu – americkú mačkovitú šelmu. Našťastie sme videli len jej oči a ona sa rozhodla, že nás nechá tak. Ako sa oči zjavili, tak aj zmizli. Mala som však potom ešte dlhšie nepríjemný pocit a obzerala som sa cez rameno dozadu, či náhodou môjho kamaráta, ktorý za mnou šliapal, nechytí niečo za krk. Nič také sa však nestalo,“ opisuje Ivka adrenalínový zážitok z Pacifickej hrebeňovky.
Medvede a štrkáče
Počas túry narazila aj na piatich medveďov čiernych – v Amerike nazývaných baribal. Ako však Ivka vraví, odignorovali ju. Keď nejakého stretla na chodníku, jednoducho počkala, kým prešiel. Keď si dával „na čas“, tak zviera obišla. „Medvede boli v pohode. Nemajú tam medveďov grizly, občas síce môžu migrovať z Kanady, no my sme nijakého nevideli,“ podotýka Ivka. Treba ešte spomenúť štrkáče, čo sú veľmi nebezpečné severoamerické hady. Párkrát ich počas túry vyplašila, a vraví, že to bolo skutočne nepríjemné. Všimla si ich až na poslednú chvíľu, keď „zahrkali“. Vydávajú zvláštne zvuky pripomínajúce hrkálku, aby odplašili predátorov. Uhryznutie štrkáčom je smrteľné, v USA zaznamenávajú vysokú úmrtnosť. Jed zasiahne mozog a súčasne rozkladá krvné doštičky.
Štvortisícové hory, ale…
Ivka vysvetľuje, že aj keď sa túra volá hrebeňovka, na vrcholoch sa človek ocitne málokedy. Spočiatku sa ide púšťou, potom sa dostanete do hôr. „Sú tam síce vysoké hory, no prechody pre turistov vedú cez sedlá z doliny do doliny. Najvyšší bod na celej trase je Forester Pass. Nachádza sa v Sierra Nevade a má 4 009 metrov nad morom. Forester Pass je vlastne horský priesmyk v južnej časti Sierra Nevady. Je dostupný iba po turistickej trase Pacifická hrebeňovka. Ja som si ešte odbočila na výstup vrchu Mount Whitney, ktorý má 4 421 metrov nad morom,“ doplnila Ivka. Dodáva, že Sierra Nevada je veľmi rozložité pohorie, tvarované ľadovcami. Ostré vysoké štíty sú veľmi vzdialené od seba. „Vzdialenosti sú veľké, čo bolo pre mňa celkom nezvyčajné. Veľmi zaujímavé bolo pre mňa aj pohorie Kaskádové vrchy. Začínajú v severnej Kalifornii a tiahnu sa cez Oregon a Washington do Kanady. Prechádzala som tiež okolo sopiek, kde nebolo nič len láva,“ opisuje nadšená turistka. Prezradila nám i to, ako sú riešené hygiena a nocľah na takej dlhej túre v horách: „Buď máte stan alebo nemáte. V púšti, kde je teplo a neprší, ho netreba. Mne však ani nenapadlo, že by som cestovala bez stanu. V lesoch však platí, že ho nemôžete rozložiť na rastlinách alebo na poraste mladých stromčekov. Podklad musí byť vždy pevný – napadané ihličie, piesok alebo jemné kamene. A od vodných zdrojov musíte kempovať minimálne tridsať metrov. Pokiaľ splníte tieto podmienky, tak môžete spať kdekoľvek,“ dokresľuje Ivana.
Únik do hotela a civilizácie
Dozvedáme sa tiež, že Pacifická hrebeňovka má svoju veľkú výhodu – v určitých úsekoch môžete zísť do doliny, do mesta. „Dá sa ísť aj tak, že každú tretiu-štvrtú noc prespíte v meste. Je to len a len na vás. Samozrejme, s tým spaním v hoteli prichádza aj sprcha, čiže tá hygiena je potom fain. Na trase sú aj kempingy, kde sú tiež sprchy. A tam, kde je voda, si potom môžete aj oprať veci. Je to teda relatívne civilizované,“ tvrdí Ivana. Tu však treba vysvetliť, že Pacifická hrebeňovka bola pôvodne vystavaná ako systém krátkych turistických úsekov, respektíve prechodov. Postupom času boli však pospájané do jednej dlhej, vyše štvortisícovej túry. Blízkosť miest dáva turistom možnosť doplniť si zásoby jedla a vody. Najdlhším úsekom bez civilizácie je spomínané pohorie Sierra Nevada. „V podstate platí, že z väčšiny úsekov sa viete kedykoľvek dostať naspäť do obývanej časti. To pomáha, keď sa dostanete do nejakého problému. A je to aj veľká výhoda, keď idete po prvý raz na takú dlhú trasu. Dáva vám to pocit bezpečia – viete, že tam budú ľudia, ktorí pomôžu. Dokonca tam fungujú „trail angels“ – takzvaní turistickí anjeli. Sú to miestni ľudia, ktorí prídu až na chodník a donesú vám jedlo,“ opisuje Ivka. „Bolo to fyzicky náročné a nie vždy to bolo veselé, no všetko sa dá zvládnuť. Ide len o to, ako si to v hlave „nastavíte“. Musíte si predstaviť, ako to celé prejdete. V mysli som mala jasne daný cieľ – kanadskú hranicu. Nevedela som, kedy a v akom stave dôjdem, no vedela som, že dôjdem a toho som sa držala! Pomôžu aj stretnutia s ostatnými ľuďmi, od ktorých načerpáte energiu, iný pohľad na vec, a ktorí rozptýlia vaše chmúrne myšlienky. Každý deň bol pre mňa nový a zaujímavý. Najťažšiu vec, ktorú som asi prekonala, alebo sa snažila prekonať, som bola ja sama,“ uzatvára inšpiratívna Slovenka.
Viera Mašlejová
Foto: Archív I. S.
