Ján Dobrík: Manželka je pre mňa hrdinkou

Herec Ján Dobrík sa najnovšie objavuje v kriminálnom seriáli Vina, no naďalej zostáva verný komornému divadlu v Martine. Jeho najdôležitejšou úlohou je však rola milujúceho otca a manžela. S manželkou a dcérou si navzájom dodávajú silu v najťažšom období, keď spoločne čelia vážnej chorobe syna Timoteja. V tejto skúške života našiel umelec spôsob, ako premeniť bolesť na pomoc – podporte onkológiu a zároveň do svojho domova vnesiete kúsok nádeje a krásy.

Ako herec Slovenského komorného divadla v Martine, seriálový herec a otec dvoch detí ste, samozrejme, veľmi vyťažený. Ako sa máte v tento piatkový podvečer?

Z dôvodu ochorenia kolegýň sa mení plán Martinského divadla a vyšlo to tak, že mám dnes večer voľno. 

Piatok večer mať voľno je pre herca asi veľký úspech, však?

To áno, je to nevídaná vec. Ale napriek tomu – zoznam povinností, ktoré som si dal na dnešný, náhodou voľný večer, je poriadne dlhý.

Hráte jednu z hlavných postáv v novom krimi seriáli Vina, slovenskej adaptácii britského Broadchurchu, ktorý diváka drží v napätí do poslednej chvíle prvej osemdielnej série. Stvárňujete otca, ktorý prišiel rukou vraha o syna. Zvyknete čítať aj knihy s podobnou tematikou?

Momentálne nemám vôbec čas čítať knihy. Maximálne si pozriem detektívku na Netflixe. Detektívka sa mi páči ako divadelný žáner, mnoho ich totiž nie je. To je pre mňa veľmi pútavé. Vina je zaujímavá nielen tým, že je to kriminálka, ale najmä sociálna dráma. Všetky informácie, ktoré som vedel predtým, ako som si prečítal text hovorili, že to bude stáť za to.

Režisér Braňo Mišík si v posledných rokoch vyberal ťažké a kvalitné témy a seriály, ktoré už niekde zožali úspech. Pri Vine sme si hovorili, aby sme to už len nepokazili a neprešpekulovali. Predloha z Anglicka je skvele spracovaná, čiže bolo by veľkým umením to pokaziť. 

Rozhodne ste to nepokazili. Môj muž včera Vinu ani nedopozeral, tak sa do toho vžil. V polke seriál vypol s tým, že ďalej pozerať nemôže. Čím vás pritiahla krimi téma?

Je to dobre napísané, s výbornou réžiou a všetkých to chytilo v najlepšej alebo najsprávnejšej životnej a hereckej kondícii. Režisér si vyberal v neposlednom rade aj to, s kým by som sa mal v hlavnom štvorlístku ocitnúť.

Čo bolo najväčšou výzvou vašej postavy?

Marek je postava, ktorej rozumiem a viem si ju predstaviť. V niečom mu držím palce a za niektoré veci by som mu najradšej dal jednu poza uši. Som veľmi rád, že sa mi podarilo sa do neho vcítiť. Je to tak napísané, že každú chvíľu bude divák podozrievať niekoho iného. Aj ja som to tak na začiatku mal. 

Natáčali ste súbežne dva seriály – Vinu aj Dunaj. Ako ste sa naučili zadeliť si efektívne čas? 

Nebol som úplne hodený do rybníka s tým, že nauč sa plávať. V hereckom svete sa pohybujem už šestnásť rokov a za ten čas som sa všeličo naučil. Patrí medzi ne aj časový manažment a snaha pracovať čo najefektívnejšie. Musím si zaklopať, že sa mi nestalo, že by vznikol nejaký konflikt alebo by som musel byť odrazu na dvoch miestach naraz. Počas natáčania to fungovalo dobre. 

Slovenské komorné divadlo v Martine má za sebou bohatú históriu a stále významný vplyv na formovanie divadelníctva na Slovensku. Siedmeho marca ste mali premiéru…

V našom divadle sme pripravili predstavenie Jak jeleň budeš si tam chodiť, ktorého autorom libreta je Lukáš Brutovský. Vychádza z hlavných tém diela Hájnikova žena od Pavla Országha Hviezdoslava. Nie je to úplne detektívka, ale je to fantastické a presne podľa môjho vkusu. A spomínaná premiéra sa týka adaptácie filmu Lars von Triera z názvom Prelomiť vlny v réžii Jána Luterána. Obidve predstavenia si vyžadujú angažovanosť diváka v zmysle – prišiel som do divadla premýšľať, nie si iba oddýchnuť. Všetkých srdečne pozývam. 

Ešte sa vrátim k slávnostnej premiére Viny, kde ste prítomných prekvapili tričkom s podobizňou Nely Pociskovej a Mateja Erbyho. Aký bol zámer tohto činu? 

Bolo mi ľúto, že tam Matej nemôže byť, aj jeho to mrzelo. Myslím si, že by tam malo odznieť jeho meno a mal by tam byť zastúpený. Ľudia, ktorí doteraz o ňom nepočuli a nevedia si ho spojiť s nejakou tvárou, mali šancu vidieť kto to je. A keďže tričko má dve strany, na ktoré sa dá niečo natlačiť, tak potom som využil aj časť na chrbte. Dal som tam Nelu, pretože to bola práve ona, s ktorou som pol roka hral tie najťažšie scény a nikdy jej nezabudnem, akou mi bola oporou. A ako mne dovolila byť oporou pre ňu, keď to naozaj potrebovala. 

Ako ste na tom, keď niekto chce prekvapiť vás? Dokážete prijímať prekvapenia?

Zamýšľam sa, kedy ma naposledy niekto prekvapil. Nedávno som oslávil okrúhle narodeniny a kolegovia, herci z divadla v Martine, ma obdarovali darčekom, ktorý som vôbec nečakal. Dokonca ku mne neprenikli ani žiadne náznaky, že sa niečo chystá. Manželka ma naučila prijímať dar bez zbytočných slov typu „nerobte si starosti“ a podobne. Ak sa niekto rozhodne ma prekvapiť, vážim si to a prijímam jeho gesto s vďačnosťou.

Viem, že si s tým dali námahu, že to vyžadovalo istú logistiku a chceli mi urobiť radosť. Najmenšie, čo môžem dať späť, je úprimná vďačnosť a skutočné prijatie daru. A tak som ho s úsmevom prijal – a už ho aj používam. Čo to je, si však nechám pre seba. (úsmev)

Vaša cesta k herectvu nebola úplne priamočiara. Študovali ste na obchodnej akadémii, koketovali ste s myšlienkou byť bankárom. Ako sa v súčasnosti pozeráte na vašu umeleckú dráhu? Z čoho máte na nej radosť?

Asi zo všetkého. Že sa mi vôbec podarilo dostať na VŠMU a dokončiť ju. Mal som možnosť hneď po škole nastúpiť do Mestského divadla v Žiline a zostať tam 13 rokov. Naučil som sa mnoho o divadle, herectve, práci aj spolupráci. Inú pracovnú ponuku som potom nehľadal, mne sa Martin zrazu prihodil. A som rád, že som ponuku prijal. Som tam spokojný, učím sa od mladých aj starších a učím sa najmä kvôli tomu, že ma to stále baví. Nerobím si ilúzie, že je to všetko 16 rokov ideálne.

Skutočná divadelná tragédia je divadelná výplata. Nikto na Slovensku nerobí divadlo pre peniaze. Tak isto som sa počas mojej divadelnej kariéry nestretol iba s ľuďmi, ktorí by mi držali palce, alebo ktorým by som ja držal palce. Je to práca s ľuďmi. Sme individuality, umelci, máme svoje egá. Sme rozdielni a nie každý musí sadnúť mne a rovnako ja nemusím sadnúť ďalšiemu, ale môj život je môj a viem s kým sa stretávať a s kým sa nestretávať. Ak mi niekto na tej dráhe nesadol, tak sa mu pokojne vyhnem.

Nech si ide svojou cestou a ja pôjdem svojou. Nebudeme si ich vzájomne špiniť. Tým, že stojím nohami na zemi a uvedomujem si, že to nie je ideálne a ružové, naučil som sa v mojej práci veľmi veľa a som vďačný za všetko, čo mi to prinieslo. 

U vás teda platí, že cesta je cieľ.

Je to známka toho, že ma to ešte stále baví a mám pokoru pracovať. Ja sa každé ráno teším na divadelnú skúšku a na to, že sa odvážim niečo nové vyskúšať. Nebojím sa neúspechu na skúškach a ani pripomienok. Práve vďaka nim presne viem, čo mám na javisku robiť. 

Čo pre vás znamená úspech?

Na túto otázku každý odpovie podľa toho, čo žije a čo má za sebou. A momentálne pre mňa úspech nie je byť na televíznej obrazovke, dostať sošku, alebo vysokú výplatu.

Pre mňa sú toto úspechy v tomto časopriestore.

Timotej je po náročnej liečbe v domácej opatere. Aký má aktuálne režim?

Má individuálny študijný plán, to znamená, že sa učí doma s rodičom a raz týždenne ide na 60-minútovú hodinu do školy. Chodí individuálne aj na akordeón. 

Veľmi sa mi páči jeho vyjadrenie: „Dnes je ten najlepší deň.“ Vnímate svet podobne, v čarovnom okamihu prítomnosti?

Samozrejme, snažím sa tak prejavovať a žiť. Snažím sa byť otvorený v mnohých ohľadoch a  rozprávať o veciach. Odkedy sme po dlhšej odmlke spolu všetci štyria doma, inak chutia raňajky a inak vonia tráva. A každý jeden deň, keď sa pozriem na syna u nás doma alebo na našej záhrade, mimo nemocnice, tak je to paráda.

V Slovenke často píšeme o silných ľuďoch s náročnými príbehmi, ako sa pozeráte na svoju manželku popri všetkom, čo spolu prežívate?

Je pre mňa absolútna hrdinka. Ak by som mal rozprávať tak, ako to cítim, hovoril by som iba o nej, dcére a synovi. Dotklo sa to samozrejme celej rodiny, ale ona je matka a je tým človekom, ktorý zostal doma s chlapcom. Učí sa s ním dennodenne a vidí, ako veľmi mu začína chýbať kolektív a iné deti. Ako má už izolácie plné zuby. Je prvý človek, ktorý započuje všetky jeho radosti a strachy. Zvláda to perfektne. Ako psychologička, matka aj manželka.

Váš kreatívny duch nezostal iba pre herectve. Rozhodli ste sa pomôcť onkologickým pacientom predajom vlastných obrazov. Výťažok z nich putuje na oddelenie detskej onkológie do Banskej Bystrice. 

Prešlo asi 13 mesiacov od predaja prvého obrazu. A vďaka ľuďom, ktorí majú záujem kúpiť si môj obraz, sa podarilo poslať na banskobystrickú onkológiu približne 19 000 eur. Som veľmi hrdý na každého jedného človeka, ktorý zakúpením obrazu pomohol. V najbližšej budúcnosti budem mať aj viac času na rodinu a maľovanie a rozhodne v tom budem pokračovať.

Stále sa medzi nami nachádzajú ľudia, ktorí by chceli pomôcť a ak sa to dá cezo mňa, tak to robím veľmi rád.

Vydali ste aj knihu Ilúzie s vlastnými fotografiami vašich kolegov.

Desať rokov som zbieral materiál, ale nemal som vôbec v pláne urobiť knižku. Jedného dňa som sa zoznámil s pánom Martinom Grossom, ktorému sa veľmi páčilo moje portfólio. Je dizajnérom a fotografom. Navrhol mi spraviť z fotiek knihu. Mal na to aj potrebné skúsenosti. Spravil výber fotiek a vydali sme knihu reportážnych portrétov Ilúzie, kde boli fotografie  mojich kolegov a kolegýň za 10 rokov počas skúšania divadelných predstavení a výroby televíznych projektov. 

Ste rodákom z Banskej Bystrice, bývate v dedinke pri Žiline, potrebujete mať okolo seba kopce?

Zhodou okolností sa ma dnes pýtal sused, že naozaj často chodím do Bratislavy, či sa tam nechcem presťahovať. Ale to sa nestane. Nám sa veľmi páči okolie bydliska. Za chvíľku sme v Terchovej, na Liptove aj v Tatrách. Za hodinu a pol doma v Bystrici a za hodinu a 40 minút viem byť v Bratislave. Nám sa v tomto kraji páči. V prírode trávime veľmi radi čas. Vezmeme psíka a prechádzame sa vždy, keď je to možné a okolnosti nám to dovolia. Stačí vyjsť pred dom a máte čerstvý vzduch. 

Foto: archív J.D, TV Markíza, B. Konečný