„Bol som osobne za Ang Ritom v Nepále. Stretli sme sa u neho doma. Povedal mi, že odvtedy už klienta nikdy v horách neopustil, a do konca života si vyčíta, že môjho otca nechal samého pri zostupe,“ hovorí Ján Psotka, syn Jozefa Psotku, nášho uznávaného horolezca, ktorý zdolal najvyšší vrch na sveta, ale počas zostupu zahynul.
Písal sa rok 1984. V polovičke októbra dvaja odvážni muži – Jozef Psotka a Zoltán Demján, ako vôbec prví Slováci, vystúpili spolu so šerpom Ang Ritom na Mount Everest, a to bez kyslíkovej masky. Domov sa však vrátil už len jeden z našich horolezcov. Psotka po tisícmetrovom páde do doliny zahynul. Ešte pred tým, keď boli všetci traja, sa podľa slov Jána Psotku, nie príliš šťastne rozhodli, že dole budú schádzať do južného sedla „normálkou“, teda cestou, ktorú tak volajú. Vraj si mysleli, že tam budú stany po predchádzajúcej expedícií. No, nebolo to tak, všetko bolo zničené, roztrhané po víchrici. Nenašli teda potrebné zabezpečenie, zázemie, aké potrebovali v krutých podmienkach. Pokiaľ ide o nešťastnú udalosť, na známom internetovom prehliadači sa uvádza, že Psotka sa oddelil od Demjána a šerpu. No syn Jozefa Psotku opisuje udalosti ináč. „Keď zostupovali dole, otec bol vyčerpaný, mal omrznuté ruky. Bolo zlé počasie a tak sa dohodli, že Zoltán Demján zíde dole, do nižšieho tábora, po pomoc. Tam boli ďalší členovia výpravy. Kvôli tomu sa slovenskí lezci rozdelili. Za Demjánom však odišiel dole aj šerpa. Otec ostal sám,“ vraví Ján Psotka.
Pochovali ho do ľadovcovej trhliny
„Škoda, že šerpa neostal s mojím otcom a nešli dole spoločne. Mal ostať pri otcovi. Pomáhať mu zo zostupom.Tak to malo byť, ale on tiež odišiel,“ vysvetľuje syn slávneho horolezca. „Niekde pod južným sedlom, predpokladá sa, že pri prepínaní istenia na lane – otec mal omrznuté ruky, nestačil sa precvaknúť do lana a náhle spadol dole. Je to jedna z najhlbších dolín na svete. Tam keď človek padne, tak niet pomoci,“ konštatuje Ján Psotka. Keď Demján dorazil do nižšieho tábora, vybrali sa ostatní hore, za Psotkom. Išli mu naproti. „Jozef Just, ktorý pretraverzoval z výstupovej cesty do južného sedla ako prvý, zbadal môjho otca ležať na snehu. Dostal sa k nemu, no otec už bol po smrti. Pochovali ho do ľadovcovej trhliny. Je tam obrovský ľadovec, ktorý stále tečie a má trhliny, ktoré sa zatvárajú a otvárajú,“ vysvetľuje syn slávneho horolezca.
Na Dušičky pod Mount Everest
Spomína, že jeho telo nezobrali, nemali na to silu a boli ďaleko od základného tábora. A tiež dodáva, že vtedy to nefungovalo tak ako teraz, že vrtuľníky lietajú v horách do veľkej výšky, do sedem tisíc metrov. V tých časoch to nebolo tak, ako sme z to sledovali v prípade – bohužiaľ, nešťastného úmrtia Ondreja Húserky. Jeho kolega označil miesto, kde sa zrútil a vrtuľník potom dokonca po prvom neúspešnom pokuse letel aj druhýkrát na miesto nešťastia, aby vyzdvihol horolezcovo telo. V osemdesiatych rokoch minulého storočia sa ešte neorganizovali takéto záchranné akcie. „Ja som mal vtedy 22 rokov, bola to pre našu rodinu tragédia, keď sme sa to dozvedeli. Navyše jeho telo tam ostalo. Občas idem do Nepálu, pod Everest, zapáliť mu sviečku. Tak, ako niekto chodí na Dušičky do Slávičieho údolia, ja idem do Nepálu. A vždy, keď vyleziem na nejakú horu, na vrchole si spomeniem na svojho otca,“ vraví Ján Psotka. Ako chlap však nedáva najavo žiadne emócie, ani slzy, hovorí to pevným hlasom.
Láska z horolezeckého klubu
Jozef Psotka bol rodák z Košíc. Do Bratislavy prišiel študovať na vysokú školu a našiel si tu aj prácu – prednášal na elektrotechnickej fakulte. „S mojou mamou sa zoznámili v horolezeckom klube. Ona je – musím povedať Prešporáčka, nestačí Bratislavčanka. Už za slobodna liezla, chodila na hory, športovala, pádlovala na kajaku po Dunaji. A môj dedo z maminej strany bol tiež horolezec a skialpinista. A okrem toho maľoval obrazy hôr,“ poodhaľuje súkromie rodiny Ján Psotka. A, samozrejme, otec svojich dvoch synov, okrem Janka aj mladšieho Martina, brával na hory. A to už od útleho detstva. „Ťahal nás do hôr, priviazal nás na lano a liezli sme tuto, na cvičných skalách na Pajštúne, Sološnici a Plaveckom hrade. Ako šesťročný som s otcom liezol v zime na Lomnický štít. Nie, nebolo to z donútenia, ja som mal z toho „pasiu“, získanú, obkukanú od otca. V podstate človek má lásku k prírode vštepenú už na celý život,“ vraví Ján Psotka.
Everest je o biznise
Ján lezie dodnes, má zdolané šesť tisícovky v nepálskych a indických Himalájach. No na najvyššiu horu Zeme nikdy nešiel, a to nielen preto, že tam zahynul jeho otec. „Je to v súčasnosti sprofanovaný kopec, hora. Chodí tam veľa takzvaných „potápačov“, ktorí s kyslíkovými bombami, v obrovsky dlhých radoch čakajú, kedy sa dostanú na vrchol. V podstate to degraduje krásu horolezectva. Je to len biznis. Chodia tam ľudia, ktorí nemajú vzťah k horám. Je na to smutný pohľad,“ takto priamo skritizoval stav, ktorý trvá už niekoľko rokov. Mladší brat Martin nelezie, venuje sa windsurfingu, jeho „živlom“ sa stala voda. Spolu však chodia na skialpové túry. „Otec bol humorista, špásovali sme rôznymi spôsobmi. Škoda, že sa nedožil konca komunizmu a najmä svojich vnúčat,“ vraví Ján Psotka. Jozef Psotka sa zaslúžil o rozvoj horolezectva v Bratislave. Pôsobil v horolezeckom klube Slávia. Postavil chatu v Tatrách ako horolezecké, klubové stredisko. Teraz sa volá Psotkova chata a nachádza sa pod Štrbským plesom. Generácie lezcov tam nachádzali základňu na svoje tatranské výstupy. Do dnešných dní to takto funguje. „Otec bol cieľavedomý človek, ktorý zasvätil svoj život horolezectvu. V horách nachádzal čistotu a krásu,“ uzatvára svoje spomienky Ján Psotka. Začiatkom januára bol za otca prevziať štátne vyznamenanie od prezidenta republiky Petra Pellegriniho Rad Ľudovíta III. triedy, in memoriam, ktoré Jozefovi Psotkovi udelili za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti športu.
Viera Mašlejová
Foto: J. P.
