Herec Jiří Langmajer sa neustále posúva vpred a hľadá nové výzvy – či už vo svojej hereckej kariére, alebo v živote. V rozhovore hovorí o skúsenostiach z natáčania na exotickom Bali, o tom, prečo sa dnes už toľko nezamýšľa nad sebou, ale sústredí sa na prítomnosť, a o tom, čo ho v živote napĺňa. Ak hľadáte film, ktorý vás na chvíľu vytrhne z každodenných starostí, pozýva vás na film Poklad.
Vo filme Poklad sa rieši aj téma sebapoznávania: „Niekedy je dôležitejšie ísť vpred a hľadať, než zostať na jednom mieste.“ Ako to máte vy? Prekáža vám „vŕtať sa v sebe“, alebo to naopak robíte radi?
Už nie. Nemám na to pár rokov čas. V posledných rokoch mám iné starosti než sa zaoberať sám sebou. To si s radosťou nechám na dôchodok. Riešim skôr veci, ktoré sú z môjho hľadiska dôležitejšie než som ja sám. Dôležité je tu a teraz.
Prečo by si mali diváci film pozrieť?
Dnešná doba je plná zla, lží, túžby po peniazoch, neprežívame práve najlepšie obdobie. Preto príďte na dve hodiny do kina, kde môžete zabudnúť na všetky starosti. Môžete snívať, že aj vy nájdete poklad. Najcennejšie bude, ak diváci počas filmu zabudnú na to, odkiaľ prišli a kam sa opäť budú musieť vrátiť.
Natáčanie prebiehalo na indonézskom ostrove Bali. Boli ste tam už predtým?
Bol som tam asi štyri krát. V hoteli, v ktorom sme natáčali som už predtým býval. Ešte som vtedy netušil, že v ňom budem aj pracovne. Niečo iné je točiť desať hodín v Karlíne a niečo iné je natáčať v novembri na Bali.
Ako sa vám tam páčilo?
Bolo to vo všetkom šialene náročné. Keď sa porežete a točíte v mori, rana sa vám namáča, ak vás niečo pichne, je to dosť nepríjemné. Môžete mať problémy aj so stravou alebo s horúčavou, pre všetkých to bola výzva. Miestni sa o nás starali ako v rozprávke, ale pre celý štáb to bola fyzicky mimoriadna skúška. Tá krajina, to more, tá horúčava, je neúprosná. Na mieste som prekonal dengue horúčku, čo som zistil až neskôr v Čechách, a na Bali som sa celý vyhádzal. Tiež sme točili v kaňone, kde sme boli celý deň po pás vo vode.
Aký máte vzťah k rodnej krajine?
Žijem v nej po celý svoj život a mám to tam rád. Bývam na dedine a som spokojný, nepotrebujem už veľké mesto ani náhodou. Tak ako to je, je to v poriadku. Predtým som býval v Prahe, užil som si všetko, čo veľkomestský život ponúka. Povedal by som, že až až. Som rád, že žijem tam, kde žijem a s kým žijem. To je to podstatné.
Máte skúsenosti s potápaním z celého sveta. Užívali ste si chvíle, keď ste sa mohli realizovať aj vo filme?
Neužíval som si to kvôli tomu, že to bolo náročné. Veľmi mi pomohlo, že mám dosť skúseností a profesionálnym potápačom, ktorí nás pod vodou natáčali som bol nápomocní. Boli radi, že to „odsýpa“ a dalo sa so mnou pracovať tak, ako to oni potrebovali. Je to nebezpečný šport a treba si pod vodou rozumieť. Som rád, že som Nemal v tých scénach náhradníka.
Ako to máte so strachom? Pociťujete ho občas? Viete s ním zatočiť?
Podľa toho z čoho. Nesnažím sa ho ovládať. Vďaka strachu ste oveľa obozretnejšia a dávate si pozor. Mne pri natáčaní pomohol. Najnovšie ma baví chodiť po vysokých horách a ak by som ho nepociťoval, vyliezol by som najvyššie ako sa dá. A mohlo by sa niečo stať. V mojom prípade je strach pozitívny. Som srdcom dobrodruh. Dáva mi ohraničenia.
Ste otcom dvoch dcér. Ženský svet vám teda nie je cudzí.. Ako sa vám spolupracuje s herečkami?
Ženami som obklopený neustále. Medzi dievčatami sa teda cítim lepšie než medzi chlapmi. S Veronikou Khek Kubařovou som už pracoval niekoľkokrát. Veronika je pekná, milá, empatická a vnímavá dievčina, takže som nemal žiadny problém. Prejavila pri natáčaní mimoriadnu odvahu.
Čo vás v živote v tomto období najviac baví a napĺňa?
Keď sa v práci darí, tak je dobre. To si veľmi vážim. Vyhovovalo by mi pracovať oveľa menej a mať viac voľného času, ale to v našich končinách nejde. Žijem tak, ako je potrebné. Najradšej mám, keď si môžem sadnúť za jeden stôl s manželkou a porozprávať sa.
S pribúdajúcim vekom prichádza aj väčší nadhľad. Máte to tak, alebo sa ľahko rozčúlite?
To súhlasím, ale to, či ho potrebujem je úplne o niečom inom. Dôležité je nad čím chce mať človek nadhľad. Prácu, ktorú vykonávam už 40 rokov nemôžem robiť s rovnakým zápalom ako na začiatku. Musím mať nad ňou nadhľad, inak by to nešlo. Netrúfam si však povedať či u mňa prichádza väčší nadhľad, alebo nie.
Aká spolupráca vás naposledy potešila a čo vás najbližšie čaká?
Robím iba na veciach, ktoré ma bavia. V lete som dotočil film so slovenskou režisérkou Martou Ferencovou. Manželku mi tam hrala Petra Hřebíčková. S ňou som zároveň naskúšal aj divadelnú hru, čiže sme počas dvoch mesiacov spolupracovali na dvoch veľkých projektoch. A teším sa na skorý odlet do Himalájí, kde budeme natáčať dokumentárny film o živote v horách. A od januára budem pracovať na kriminálnej sérii Anjel, ktorá sa kedysi natáčala aj v Bratislave. Mám predjednanú pracovnú ponuku s filmovým producentom Matějom Chlupáčkom. S ním som pracoval aj v seriáli Dcera národa. (pozn. red – odhaluje sa v ňom príbeh dcéry Karla Havlíčka Borovského a dobu národného obrodenia). Je to seriál natočený mladými tvorcami a ich pohľadom na svet. Diváci sa tak môžu zábavnou formou dozvedieť niečo o tých časoch.
Počúvala som s vami podcast, kde ste opisovali stav vnútornej slobody. Je to náročná cesta. Prezradíte mi, čo pomáha vám na jej dosiahnutie?
Plním si to každý deň. Mám manželku, ktorá ma nezviazala lanom ku kuchynskej linke, ale dáva mi priestor plniť si sny. Keď získam vnútornú slobodu, som oveľa silnejší tomu, čomu v živote čelím. Keď som mal pätnásť rokov, mentálne som sa cítil na osem rokov, v tridsiatich som sa zase cítil na dvadsať, takže so mnou to bývalo dosť náročné. Chcel som byť najprv kozmonautom, učitelom v škôlke, drevorubačom, ale mám otca muzikanta, ktorý mi ukázal hudobno-dramatický odbor na konzervatóriu. A tam začala moja umelecká cesta.
Ako na vás pôsobia nové technológie, umelá inteligencia a podobne? Dotýka sa vás to nejako?
Nemám počítač, používam iba telefón. Mám veľký diár a svojho agenta. S tým si vystačím.
