Autorka šteklivých a obľúbených románov Jodi Ellen Malpasová nám poodhalila tajomstvo svojho úspechu a inšpiráciu, ktorú čerpá od svojich synov, manžela a z každodenných skúseností. Pri predstavení jej najnovšieho románu Rafinované klamstvá sme sa rozprávali o sile alfa mužov, sociálnych sieťach, ale aj o tom, aké je dôležité zostať nohami pevne na zemi.
Ihneď po prečítaní vašej najnovšej knihy Rafinované tajomstvá ma zaujala postava alfa samca a neskôr vaša vášeň „pre tento druh“ mužov. Nakoniec som však na moment zaváhala. Existujú v tomto svete ešte vôbec nejakí „alfa samci“?
(Smiech) Určite existujú, ale zároveň existuje aj veľmi jemná hranica medzi prílišným egom a zdravým sebavedomím. Raz mi niekto povedal, a ako starnem súhlasím s tým stále viac, že najväčší alfa samec v miestnosti je zvyčajne ten, ktorý je najtichší. Taký, ktorý nemá pocit, že musí použiť svoje ego a byť videný ako alfa. Taký, ktorý sa vo svojej koži cíti dobre. Myslím si, že je to tak. Zároveň moji knižní alfa samci nie sú zrovna prototypom tejto myšlienky. Sú to „pokazení“ muži s niečím, čo si potrebujú nasilu dokázať.
Po zoznámení sa s vašimi sociálnymi sieťami ma zaujala fotka s manželom, pri ktorej píšete, že ide o jediného skutočného alfa muža vo vašom živote. Akou vlastnosťou takýto muž oplýva?
Určite sebavedomím. Bez toho, aby bol egoista. Po tomto svete nebehá veľa mužov, ktorých manželky píšu erotické romány a oni sa v tom cítia pohodlne. Môj manžel číta Rafinované klamstvá práve v tejto chvíli a vždy ma pobaví, keď si myslí, že sú moji hrdinovia založení na jeho predlohe. Pravdou je, že už som ale popísala toľko alfa mužov, že nemôže byť každým z nich (úsmev).
Okrem manžela však na poli mužov máte aj veľa inšpirácie od svojich štyroch synov. Musí to byť riadna výzva. Disponujete nejakým tajomstvom, ako vychovať slušných alfa samcov z vlastných potomkov?
Učím ich rešpektu k ženám. Sama som jednou z dvoch dcér a jedna vec, ktorú si na tejto skutočnosti uvedomujem, je fakt, že vzťahy medzi matkami a dcérami sú diametrálne odlišné od vzťahov medzi matkami a synmi. V Anglicku máme na to aj príslovie, ktoré hovorí, že dcéra je dcérou celý život, ale syn ostáva synom len kým si sám nenájde manželku. Každý mi vraví, že výchova dievčat je ťažšia, ale nie som si tým až taká istá. A v dnešnom svete sociálnych sietí a ich tlaku je ešte dôležitejšie pomáhať deťom ostať v kontakte s realitou. Hoci môj najstarší syn má už dvadsaťpäť rokov a teda boom sociálnych sietí premeškal, mladší majú pätnásť a sedemnásť a sú vo virtuálnom svete veľmi ponorení. Je to pre mňa ako rodiča znepokojujúce a frustrujúce, lebo najmä sociálne siete väčšinou ukazujú mladým ciele, ktoré sú nedosiahnuteľné a nadnesené. Áno, niekto môže mať šťastie a môže sa mu vďaka týmto nástrojom podariť preraziť, ale treba ostať v kontakte s realitou.
Spisovateľke sa v Bratislave veľmi páčilo. Foto: Juraj Štefanovic
Je to naozaj komplikované, veď vy sama ste príkladom toho, že úspech môže aj vďaka sociálnym sieťam vystreliť priam raketovo…
To je pravda. Je pre mňa však dôležité, aby si synovia nenechali zobrať svoju vysnenú cestu a aby sa nedali vtiahnuť svetom, ktorý nie je reálny. Vzdelanie stále zohráva veľkú rolu rovnako ako kritické myslenie. V skutočnosti ľudia, čím viac na sociálnych sieťach žijú, tým menej žijú vlastné reálne životy. V tomto zmysle je to smutný svet. Ale na druhej strane, sama by som bez sociálnych médií nebola tam, kde som dnes. Práve ony ma vystrelili do sveta romantickej literatúry. Treba k tomu mať však aj rešpekt. Moje vlastné profily sa zameriavajú na knihy a môj život, nechcem zdieľať veľa, ale chcem ostať s čitateľmi v spojení. Historicky boli autori kníh tajomní, nik nepoznal ich tváre. V dnešnom svete so sociálnymi médiami už nežijeme „v utajení“. Stávame sa ako autori verejne známymi.
Opäť sa vás teda spýtam na váš osobný trik. Ako sa z takéhoto verejného sveta „uzemniť“ a ostať nohami pevne na zemi?
Pochádzam z veľmi obyčajnej rodiny. Keď som napísala svoju prvú knihu, aj vzhľadom na žáner, bolo to pre všetkých veľké prekvapenie. Som z malého mesta Northampton, severne od Londýna a bývam tam doteraz. S rodičmi a sestrou sme si stále veľmi blízki. Myslím si, že si treba udržiavať zmysel pre realitu. Moja predstavivosť sa dostáva na povrch práve cez moje písanie, ale tiež to tak nefunguje stále. Pri počte kníh, ktoré som už napísala, kriticky skúmam každé slovo. Čím viac píšete, tým lepšími sa môžete stať, ale písanie ako také sa ľahším určite nestáva. Priniesť čitateľom nové príbehy a postavy môže byť s väčším počtom kníh výzvou. Preto pre mňa ako „uzemnenie“ funguje aj pokora a vďačnosť za všetko, čo som mohla dosiahnuť.
Povedzte nám viac o období, keď ste písali v tajnosti. Mali ste sa venovať niečomu úplne inému a pôsobiť v stavebnej firme svojho otca, ale popri tom ste vytvorili svoje prvé svetové bestsellery.
Uvedomila som si, že som bola manželka, matka, dcéra a zamestnankyňa, ale kým som bola v skutočnosti? Bola som všetkým pre ostatných, ale nemala som úplne jasno v tom, čo som znamenala sama pre seba. Do toho som vždy mala extrémne bujnú fantáziu a keď som stíchla, v hlave mi šli scenáre, príbehy a všetky tieto veci. Vymyslela som si konkrétneho hrdinu, ktorého príbeh sa vyvíjal a rozhodla som sa napísať o ňom. Najprv len poznámky do denníka a ani som sa nenazdala, celý príbeh bol na svete. Bola som obyčajná žena a veľmi som skúmala svoje schopnosti. Napokon v škole a v angličtine som vôbec nebola špeciálne dobrá, ale teda začala som písať a po určitej dobe som sa zdôverila priateľke. Prečítala si prvé tri kapitoly knihy Tento muž a vletela do môjho domu požadujúc viac. Dodala mi tým odvahu a nakoniec som knihu vydala online. Bola som v správnom čase na správnom mieste.
Celá mašinéria sa rozbehla práve v tom bode a vy ste sa zrazu ocitli vo veľkom knižnom svete?
V čase, keď bol už titul vonku, som to samozrejme musela prezradiť aj svojej rodine. Mama si neskutočne vydýchla, lebo si všimla, že som v poslednej dobe veľmi tichá a robila si o mňa starosti. Ja som vtedy, keď sa o mňa bála, v skutočnosti tvorila. Úprimne si nemyslím, že ma vtedy niekto bral vážne.
A vy? Brali ste to pri vašej prvotine vážne?
Áno. Do príbehu som sa vyslovene zaľúbila. Samozrejme som bola zvedavá, či si ho aj niekto iný obľúbi do tej miery ako ja, lebo hlavný hrdina bol veľmi intenzívny. Asi žiadna žena v reálnom živote by jeho správanie nevydržala, ale zdá sa, že u Jesseho Warda prejde všetko. Kniha sa stala populárnou práve vďaka sociálnym médiám, bolo to v dobe, keď svetom rezonovalo Päťdesiat odtieňov sivej a čitateľky začali vyhľadávať podobné tituly. Práve vtedy som zapadla do tejto „skladačky“. Tým by som sa chcela poďakovať aj autorke tohto žánru E.L. Jamesovej (úsmev). A potom to už samozrejme bolo vážne. Sadla som si s rodičmi, prezradila som im, že som bola pozvaná do New Yorku, kde som mala podpísať ďalšiu pracovnú ponuku. Otca som sa spýtala, či mám dať výpoveď u neho v práci. Povedal mi, aby som nebola smiešna.
Myslím si, že vtedy si plne neuvedomoval, čo sa dialo, že som dostala príležitosť, vďaka ktorej som mohla žiť svoj sen. Možno sa bál aj toho, že príde o „svoje malé dievčatko“. Do New Yorku šiel dokonca so mnou a asi až na stretnutí s vydavateľom neďaleko Trump Tower si uvedomil, čo sa naozaj deje. Potom som podpísala ponuku, stala sa číslom jeden v rebríčku New York Times, neskôr Sunday Times a čoskoro som začala dostávať ponuky po celom svete. Slovensko bolo jedným z mojich prvých zahraničných spoluprác, za čo by som sa tunajším čitateľom chcela veľmi poďakovať. A teraz tu stojíme o dvanásť rokov neskôr.
Znie to neuveriteľne, ale zároveň veľmi inšpiratívne. Váš príbeh môže mnohým dokonca vnuknúť nádej, že možné je skutočne všetko.
To áno, aj pre mňa neuveriteľné. Zároveň by som sa ale chcela vrátiť k otázke, ako ostať nohami na zemi a dať dobrý vzor aj deťom. Sama som sa občas cítila ako pokrytec. Verím tomu, že veľká časť môjho úspechu je založená na šťastí a preto chcem, aby aj moji chlapci videli, že to, čo sa stalo mne možné je, ale určite to nie je pravidlom. Preto treba na sebe pracovať a nestrácať drajv ísť za svojimi snami. Neočakávať však, že to úspech prinesie automaticky.
Keď hovoríte, že váš úspech je založený z veľkej časti na šťastí, znamená to, že veríte na osud?
Áno. Verím tomu, že každý z nás má svoj príbeh a všetko, čo sa nám v živote stane, nás vedie k nášmu koncu, teda ak nejaký koniec vôbec jestvuje. Preto tiež verím, že všetko sa deje z nejakého dôvodu. A to nie som v žiadnom prípade spirituálna, ale je mi ľahšie, keď si predstavím, že je nad nami nejaká vyššia sila, ktorá ťahá pomyselné špagátiky nášho smerovania. Viera, že som presne tam, kde mám byť. Samozrejme, keď sa vám stanú zložité životné situácie, je to ťažké a až čas vám možno ukáže dôvody, prečo to tak bolo.
Ste sama dostatočne trpezlivá čakať na dôvody potvrdené časom?
Vôbec nie som trpezlivá osoba. Ak mám nápad na knihu, nadchnem sa, zaľúbim sa do myšlienky a okamžite musím začať písať. A to potom chvíľu trvá. Ale aj všeobecne, ak sa pozriem na svoj život, čokoľvek mi napadne, chcem okamžite riešiť. Nevyžívam sa ani v „ničnerobení“. Vždy si vravím, že keď dopíšem knihu, vezmem si mesiac voľno, budem relaxovať, ale už o pár dní ma svrbia ruky a túžim opäť písať.
Znamená to, že ten povestný mesiac voľna nikdy neprišiel?
Nikdy (úsmev). Ale po tejto šnúre prezentácií Rafinovaných klamstiev som ohlásila voľno až do konca roka. Plánujem nerobiť nič, ale teda neviem, ako to dopadne. Problém, ktorý mám je, že keď oddychujem, myšlienky začnú prichádzať ešte rýchlejšie. Raz som šla na dovolenku na Cyprus s plánom desať dní relaxovať, plávať v mori a nasávať atmosféru. Realita to však chcela inak. Behom dvoch dní prišiel skvelý nápad na knihu a kým som odišla, napísala som prvých desaťtisíc slov. Šlo o knihu „The Brit“ (pozn. red. slovenský preklad zatiaľ nie je k dispozícii), ktorá sa tiež stala obľúbenou. Takže áno, je to problém, keď sa snažíte oddychovať, ale hlava vám to nedovolí. Ak sa doma stane, že mám blok a neviem sa opäť rozbehnúť v písaní, idem na polhodinu do sauny. Ticho a teplo uvoľnia slová a môžem pokračovať v práci.
Polhodinka je pre vás dostatočný čas na reštart? Nikdy ste nezažili spisovateľský blok, keď ste sa nevedeli pri písaní dlhšiu dobu pohnúť ďalej?
Našťastie nie a úprimne ma to desí. Myslím si, že ide o najväčší strach spisovateľov. Pamätám si, že po napísaní prvej knihy a úspechu, ktorý priniesla, ma premkol obrovský strach, že čo ak je to všetko a už nebudem schopná napísať ďalšiu. Bála som sa, že ide o povestných „pätnásť minút slávy“. To sa našťastie nestalo, ale pri každej knihe, ktorú dokončím, sa pýtam sama seba, či nebude posledná.
Myslím si, že takáto nedôvera vo vlastné schopnosti sa nazýva impostor syndróm…
Ja ho mám masívne. Zdá sa mi, že trvalo pol roka odkedy som sa stala číslom jeden v rebríčku New York Times, kým som bola schopná nazvať samú seba autorkou. Takže áno, tento syndróm mi je vlastný. Napokon, do svojej prvotiny som nenapísala nič kreatívne, zlyhávala som aj v školskom testovaní anglického jazyka a nebola som spisovateľkou. Respektíve bola, vtedy som o tom však ešte nevedela. Myslím si, že v kreatívnom svete, kde sa človek neustále vystavuje kritike, je to ťažké a záleží na nastavení každého, ako sa k takémuto zložitému mentálnemu procesu postaví. A nedá sa vyhovieť každému.
Aby vás slovenskí čitatelia poznali lepšie, prezraďte im, ako vyzerá váš ideálny pracovný deň.
Nie som osoba, ktorá má nejaké rituály. Na prácu potrebujem pokoj a ticho. V dome mám na rôznych miestach päť pracovných stolov, medzi ktorými sa posúvam. Netvorím na verejnosti, lebo moja tvár ukazuje všetky emócie, ktoré sa mi pri skladaní príbehu preháňajú v hlave. Zahanbujúce (smiech). Zároveň som rokmi znížila nároky aj na počet slov, ktorý od seba denne očakávam. Ak sa mi podarí napísať tritisíc slov, som spokojná. Nerada si dávam pri tvorbe príbehov viacdňovú prestávku, lebo vtedy stratím niť a musím sa do deja dostávať nanovo.
Čo by ste chceli odkázať svojmu slovenskému publiku?
Obrovské ďakujem za podporu počas všetkých tých rokov, za správy, ktoré mi prichádzajú aj cez sociálne médiá, lebo potvrdzujú, že čitatelia tu stále sú a moja práca ich baví. Nesmierne si to vážim a ďakujem.
Anglická autorka Jodi Ellen Malpasová sa preslávila po celom svete ako autorka romantických príbehov, ktoré sa stali bestsellermi podľa New York Times aj Sunday Times. Séria Tento muž z nej urobila medzinárodnú hviezdu a patrí medzi najobľúbenejšie knihy slovenských čitateliek. V slovenskom preklade vyšli jej tituly a série Tento muž, Jedna noc, Škandalózna princezná, Pre tebaa prvá kniha najnovšej série Rafinované klamstvá. Autorka sama hovorí: „Píšem pre seba. Nie to, čo si myslím, že ľudia chcú čítať.“
Novinka Rafinované klamstvá, ktorú prišla osobne predstaviť na Slovensko, má pokračovanie Hriešne pravdy plánované na prvú polovicu roku 2025. Jej knihy vyšli v dvadsiatich siedmych jazykových mutáciách po celom svete.
