Slovenská herečka žijúca v Čechách, ktorej najbližší jazyk je maďarčina. Judit Pecháček (Bárdos) si mnohí pamätáme z filmu Piargy alebo Fair Play. Najnovšie si zahrala v českom filme Nočný pokoj, ktorý tematizuje strach, ktorý sa nebezpečnou špirálou dostáva až k vrcholu paranoje, a ktorý má až sebadeštrukčný vplyv na toho, kto ho v sebe živí.
Už dlhšie žijete a pôsobíte v Čechách, v čom vám český trh vyhovuje viac?
To sa nedá asi správne odpovedať, že v čom vyhovuje, pretože každý projekt je úplne iný. Je vždy výzva pre mňa rozprávať po česky. Vyžaduje to väčšiu koncentráciu než slovenčina a maďarčina, ale myslím si, že najviac ma bavia tí skúsení ľudia. Filmovanie má v Čechách veľmi veľkú tradíciu. Až na pár výnimek sa väčšinou stretávam s naozaj veľkými profesionálmi.
Aj si precvičujete češtinu s manželom alebo s niekým iným? (pozn. red- Judit sa vydala za českého herca Miloslava Pecháčka v roku 2022)
Áno, s ním hovorím po česky a poprosila som ho, aby ma opravoval. Takže ma opravuje, keď poviem niečo zlé. Často zle skloňujem, keďže skloňovanie je veľmi odlišné od slovenského skloňovania. A samozrejme si cvičím texty, keď už viem, ktoré texty budem mať. A niekedy si nahlas čítam. Ale to robím vo všetkých týchto troch jazykoch.
Pre herečku je veľká výhoda rozprávať plynule tromi jazkymi, nie?
Nepovažujem sa za nejakú vynimočnú v tomto. Pretože poznám ľudí, ktorí hovoria oveľa viac jazykmi ako ja.
Vyberáte si pomerne vážne filmy, podľa čoho sa rozhodujete, do ktorého filmu pôjdete?
Podľa svojej vlastnej nejakej intuície. Občas sa poradím s pár ľuďmi. Ale nakoniec sa vždy rozhodnem podľa seba. A dôležitý je scenár, o čom ten projekt celý je. Je dôležitý pre mňa, akí ľudia na tom budú pracovať a tak ďalej. Zaujímavá je samozrejme aj konkrétna postava, ktorú by som mala stvárniť.

A čím vás zaujal film Nočný pokoj, ktorý je aktuálne v kinách?
Práve svojou témou. Témou strachu, ktorý každý z nás občas viac či menej pociťujeme. A aj tým, že poukazuje aj na to, ako veľmi nás strach môže ovládnuť, keď s ním nepracujeme správne alebo keď si nevyhľadáme pomoc. Zaujímavé na tom je, že vlastne aj žáner thrilleru tak trošku vyvoláva strach.
Ako vnímate žáner thrilleru? Na československé pomery to nie je veľmi rozšírený žáner.
Hrála som už napríklad v Maďarsku v jednom thrilleri. To bolo tiež v kine a bola to veľmi zaujímavá skúsenosť. A teraz nedávno som videla jeden seriál, ktorý bol žánrovo thriller. Zaujímajú ma psychologické otázky. Film Nočný pokoj je celý o strachu.
Mávate obavy z neznámeho?
Niekedy mám. Sú to často strachy spojené s prácou. Niekedy mám strach, či zvládnem tú postavu stvárniť tak, ako to je potrebné. V tomto povolaní vždy začínate odznova. Niekedy je to strach, aby som sa neopakovala. Niekedy je to strach, aby som tam stretla správnych ľudí. Ľudí, ktorí ma inšpirujú, a nie ľudí, ktorí ma štvú. Ale sú to také iba malé strachy. Ja skôr tomu hovorím, že to je taká otázka, taký otáznik. Nevolám to už strach, volám to otáznik. Alebo výzva, ktorú mi práca prinesie.
A viete aj pomenovať, z čoho máte najväčší strach?
Snažím sa nemať strach. Ale mám ho niekedy o svojich blízkych. Mám strach zo strát. Niekedy mám obavy, aby sme sa ako spoločnosť úplne nezbláznili z tohto chaotického sveta.
Pri hercoch ľudia automaticky predpokladajú extrovertnú povahu, pričom mnohí z vás sú introverti. Ako to máte vy pri strete s novými neznámymi ľuďmi?
Asi patrím do tej kategórie introvert. Aj keď sa veľa ľudí k tomu možno smeje, že je herec introvert. Ale my práve máme možnosť v herectve sa skryť za nejakú postavu. Nikdy to nie som konkrétne ja. Je to niekto fiktívny, alebo niekto, kto možno žil. Napríklad aj teraz vám dávam rozhovor. Ale dávam rozhovor, pretože by som chcela propagovať film. Inak ma nebaví robiť len tak pre nič za nič rozhovory. Takže v tomto som možno asi introvert. Viac ma baví sa pýtať ľudí, zaujímať sa o nich, než rozprávať o sebe.
Ako ste aktuálne spokojná s vývojom vašej kariéry? Máte nejaké vízie, ktoré by ste si rada naplnili?
Nezastanovujem si konkrétne cieľe, pretože my sme naozaj veľmi často, alebo skoro vždy odkázaní na nejaký konkrétny projekt, keď si ich nenapíšeme sami. Na čo ja talent nemám, že by som si niečo napísala. Takže ja sa môžem iba inšpirovať nejakým scenárom, alebo sa snažím do toho dať svoje nápady. Ale vždy som odkázaná na to, aby ma niekto oslovil.
Vaša mamina je novinárka, otec politik. Vyrastali ste naozaj v podnetnom prostredí. Ako vás formovalo?
Myslím si, že ma formovalo v tom, že som s nimi často navštevovala kultúrne podujatia. Jednoducho kultúra ľudí vzdeláva a otvára im oči. To je dôležité. A viesť k nej aj vlastné deti je rovnako podstatné.

Pochádzate zo Senca. Váš materinský jazyk je maďarčina. Hráte v slovenčine, žijete v Čechách. Ktorý jazyk je vám emočne najbližší?
Emočne najbližšia mi je maďarčina. Ale celkom som sa už naučila striedať tieto tri jazyky. Aj keď sa to nedá naučiť úplne, lebo v tom nemám systém. Práce mi prichádzajú rôzne. Nedá sa to tak povedať, že dva dni budem pracovať iba po slovensky a potom iba po maďarsky. Je to taký tréning mozgu. Niekedy sa viem naladiť veľmi ľahko, inokedy to trvá dlhšie. Niekedy mi v tých troch jazykoch rôzne skáču prízvuky. Skáču mi dokonca aj skloňovania. Musím veľa rozmýšľať. Ale je to dobre.
Ste známa dlhoročným cvičením jógy. Aplikujete jej princípy aj v každodnenom živote?
Keď som nervózna, tak sa snažím nejaké veci doslova predýchať. Chcem si pomôcť dychom. Niekedy si ním pomôžem, keď nemôžem zaspať. A inšpirujem sa práve umením. Či už je to výtvarné umenie, chodenie po výstavách, alebo chodíme do kina, čítam si knihy, chodíme na koncerty, počúvam hudbu, rozprávať sa s ľuďmi. Takéto veci ma nakopávajú.
Ako ste prežívali sviatky?
Ja mám najradšej práve predvianočný čas. Už v decembri som mala menej práce, tak som si vychutnávala pocit, že sa blíži už pokoj, ktorý možno nenájde každý lebo nie každý ho má rád. Ale môžeme si vychutnať to, že nemusíme pracovať. Ale ja mám veľmi ráda Vianoce, pretože sa môžem stretnúť s rodinou, ktorú som sa nevidela po celý rok. Sviatky sa tak strašne rýchlo skončia. To mi je vždy ľúto.
Zvyknete na konci roka bilansovať, čo vám vyšlo a čo nevyšlo za posledný rok a premyšľať ako ďalej?
Niekedy áno, niekedy nie. Ale snažím sa byť spokojná so sebou postupne krok za krokom. A nie závisle od toho, či je 1. január, alebo nie. Predsavzatia si zo zásady nedávam.

foto: archív J.P.