Chodiaca encyklopédia našej kultúry Juraj Čurný je doma takmer všade. Keď sa postaví na štadión, dokáže si na ňom rovnako užiť parádny koncert, aj napínavý zápas. V živote si prešiel ťažkými skúškami, ktoré mu natisli pokoru a nadhľad. On ich prijal a dnes je z neho všestranne orientovaný mediálny špecialista. Najnovšie aj v role dídžeja.
Vášeň k hudbe bola u vás viditeľná už odmalička. Ako dieťa ste nechodili von, ale počúvali doma muziku. Zmenilo sa niečo odvtedy?
Mňa bavia informácie všetkého druhu, Formula 1, politika aj film, ale hudbou sa zaoberám najdlhšie, to je pravda. Venujem sa jej celý život dennodenne a tým pádom mi zniečo aj v hlave zostane. Najviac ma baví domáca hudba. U nás je veľkou časťou populácie vnímaná podobné ako futbal. A to tak, že každý tomu “rozumie” a neváha to dať najavo. Ešte sa stále sa stretávam aj s predsudkami typu, že domáca tvorba a aj futbal sú na figu a zahraničný je super a druhý predsudok je, že muzikanti aj športovci zarábajú nezaslúžene veľké peniaze. Zdravá miera sebavedomia a miera porovnávania by nám Slovákom v mnohých aspektoch neuškodila. Hudbu som nikdy neštudoval a ani som nemal ambíciu byť na pódiu. Vždy ma bavilo byť v zákulisí a odtiaľ sledovať čo sa deje, smerom k pódiu a aj smerom k hľadisku.
Vyrastali ste v Poprade v období, keď ešte fungovali platne, internet nebol, ako ste sa dostávali k hudbe?
Počas toho najdôležitejšieho obdobia, t.j. 14-24 rokov som nerušene počúval poľské rádio. Napriek tomu, že tam bol v tých časoch, tzv. vojnový stav, mali absolútnu slobodu v púšťaní hudby. Hrávali kompletne celú západnú tvorbu. Tak som sa dostal k svetovej produkcii prvej polovice osemdesiatych rokov. Aj poľská rocková scéna bola vtedy veľmi zaujímavá. Dodnes vo svojich reláciách púšťam nahrávky tej doby. V septembri roku 1984 som prišiel na vysokú školu do Bratislavy, nastúpil som do internátneho rozhlasového štúdia, to boli študentské rádiá, čo fungovali na internátoch.
Stretávali sme sa tam študenti z rôznych fakúlt a každý priniesol svoj hudobný zdroj. Tým pádom sme sa dostali ku všetkým dôležitým nahrávkam v pomerne rýchlom čase. Veľa umelcov hrávalo na vysokoškolských akciách a kluboch, postupne som sa s nimi začal všetkými zoznamovať. V štúdiu sme mali od Joža Ráža, Riša Müllera a Petra Nagya snáď všetkých. Veľmi radi k nám chodili a cítili sa uvoľnene, nakoľko to nebolo štátne rádio.
Ako sa dnes s týmito všetkými skúsenosťami pozeráte na vývoj hudby? Mám na mysli služby ako spotify, youtube, tidel.. Každý jej má v telefóne koľko chce a zadarmo.
Je to vývoj, ktorý vždy nejakým spôsobom fungoval. Niektoré veci sa vracajú. Napríklad aj to, že podstatou fungovania hudby sa stávajú opäť koncerty. To je základ fungovania ekonomiky. Kedysi sa robilo turné, aby sa podporil predaj platní. Tým, že nastúpil internet, každý sa za lacný alebo za žiadny peniaz dostane k svetovej tvorbe, to je príjemné a na druhej strane máme obrovský pretlak. Človek má problém si vybrať. Rovnako ako nedostatok je problém aj prebytok. Väčšina ľudí počúva predpripravené playlisty a tie sa môžu zostavovať na základe nie umeleckých, ale ekonomických kritérií. Ale to bolo vždy.
V Amerike fungovalo napríklad podplácanie rozhlasových dídžejov. U nás je na to príliš malý trh. Hudba si vždy nájde priestor ako sa prezentovať, ale ukazuje sa, že priamy kontakt je kľúčový a najdôležitejší. Systém si vždy vynúti potrebné zmeny, dôkazom čoho bola aj situácia v 90 – tych rokoch. Zrútil sa systém doterajšieho fungovania, zanikol Slovkoncert, ktorý umelcom zabezpečil zhruba 150 koncertov ročne, zanikli závodné kluby ako prirodzené miesto, kde sa hrávalo a nebolo kde vystupovať. Bolo cítiť obrovský hlad potom, čo tu dovtedy nebolo, to znamená zahraničná tvorba. Postupne sa zmenil aj systém fungovania vydavateľstiev, ktoré majú dnes do veľkej miery servisnú úlohu.
Foto: Archív J.Č.
Ako vnímate to, že umelci za svoju tvorbu na streamovacích služibách nedostávajú vôbec nič zaplatené?
Tiež sa jedná podľa môjho názoru o nevyhnutný vývoj. Kedysi autor za to, že sa jeho skladba hrávala, nedostal tiež nič. Ani podiel z predaja nosičov. Napísal ťažkú skladbu pre nejakého svojho mecenáša a tým to haslo. Teraz prebieha veľmi silný tlak na to, aby online platformy museli umelcom platiť. Je to proces, ktorý sa týka celého sveta, čiže tlak musí byť cítiť odvšadiaľ.
Zaznemanali ste na hudobnom poli niečo, z čoho máte radosť?
Zdá sa mi, že ľudia prichádzajú na to, že živý zážitok si nenapália. Osobné vnímanie hudby je neprenosné a výnimočné. Koncerty sú fantastickým zážitkom a ľudia si to už uvedomujú. Tí, ktorí si nájdu čas a vynaložia prostriedky na to, aby svojho obľúbenca videl naživo, to sú fanúšikovia, ktorí už zostanú navždy. Vidím tam zase paralelu so športom. Kedysi športové kluby bojovali proti tomu, aby boli televízne prenosy, lebo im to uberalo divákov. Nakoniec prišli na to, že to nie je tak. Pretože ľudia, ktorí majú radi svoje domáce pohodlie i tak na štadión neprídu a kluby majú aspoň nejaké percento z vysielacích práv a podobne. Všetko si nájde svoj priestor.
V akom období je šanca, že sa staneme skalnými fanúšikmi a existuje na to nejaké univerzálne merítko?
Ja si myslím, že od 14 do 34 rokov si budujeme základný hudobný vkus. Interpretom, ktorí nás zaujmú v tom období už zostaneme verní do konca života. Okolo 34 rokov si už väčšina ľudí zakladá rodiny a nemá čas nachádzať kvantá novej hudby. Základná báza vkusu je už daná.
Medzi ľuďmi ste zarezonovali v zábavnej hudobnej relácii Chart Show. Prezraďte nám, ako sa vám jednotlivé diely natáčali, čo vás pozitívne či negatívne prekvapilo.
Show najprv vznikla ako experiment. Ukázalo sa, že je to šťastný formát. Z môjho pohľadu program prinášal pozitívnu emóciu spojenú s retro pokľadom. Adela je fantastická moderátorka a mojou úlohou bolo priniesť do relácie aj edukatívny prvok. Ukázalo sa, že sme dokázali nájsť správny pomer humoru aj poznatkov. To, že sa show udržala 8 rokov je pre mňa najväčším vyznamenaním a som za to veľmi vďačný. Posledný diel, ktorý sme nakrúcali bol venovaný Mekymu Žbirkovi a to vydanie bolo najsledovanejšie vo všetkých kategóriách. Takže ak treba končiť, tak na vrchole (úsmev).
V súčasnosti ste hovorcom slovenského futbalového zväzu (SFZ), túto funkciu ste už raz zastávali, čo bolo dôvodom na návrat?
Bol som hovorcom v rokoch 2010-2016, potom som sa staral o isté veci strategicky, ale nie smerom vpred a teraz som sa vrátil do pozície hovorcu, ale robíme to už inak ako predtým. Vybudovali sme mediálne oddelenie klubu, ktoré sa stará o kompletnú obsluhu všetkých medzištátnych zápasov všetkých kategórií, stará sa o web stránku a o obsach na všetky sociálne siete. Ja mám na starosti strategickú komunikáciu. Potrebujeme zlepšiť aj komunikáciu dovnútra zväzu, je tu veľa zložiek, ktoré potrebujú medzi sebou komunikovať. Aby to neprebiehalo iba na centrále v Bratislave, ale aby sme vedeli aj čo sa deje v Lučenci či v Rožňave. My sme strecha celého domu, ale strecha je len tak kvalitná aké sú kvalitné základy.
Zahráte si niekedy rekreačne futbal?
Už nie, najmä kvôli tomu, že nosím okuliare. Keď som bol pri reprezentácii tak z času na čas mi Maťo Škrtel nenápadne zacentroval, tak som mu aj pár krát odhlavičkoval. Bol celkom spokojný, že nie som úplné drevo.
Vo filme Vojna policajtov od režiséra a producenta Rudolfa Biermanna vás uvidíme ako dídžeja. Aká to bola pre vás skúsenosť?
Bola to veľmi paradoxná situácia, pretože som v mnulosti dídžeja aj robil, ale veľmi okrajovo. Vždy ma bavila skôr robota v rozhlase. Milujem sledovať zákulisie. Moju scénu sme točili asi štyri hodiny a veľmi obdivujem hercov, strihačov aj celý štáb za obrovskú trpezlivosť, ktorú majú.
Foto: Archív J.Č.
Prečo ste kývli na ponuku tejto malej role?
Myslím si, že je to zaujímavý film. Rudolf Biermann mi dal prečítať scenár a sám som zvedavý, keď uvidím celok na plátne. Považujem tému za veľmi silnú a potrebnú. Pripomenie nám 90-roky, pretože čím sme starší, tým si minulosť idealizujeme. Mozog je v tomto milostivý a láskavý, ale film nás vráti do rovnováhy a pripomenie nám aj realitu toho ťažkého obdobia.
Máte za sebou náročné životné chvíle, keď ste stratili prvú manželku Andreu, zomrela na rakovinu. V tom období mala vaša dcéra Ivana len 12 rokov a navyše trpela Aspergerovým syndrómom, ľahkou formou autizmu. Ako sa s tým dá vyrovnať?
V’Pomohlo mi vedomie, že musím ísť ďalej. Ak sa budeme utápať v sebaľútosti, možno nás niekto poľutuje, ale nijako nám to nepomôže. Povedal som si, že treba kráčať vpred. Výsledkom je, že som už 12 rokov v ďalšom manželkom zväzku s menovkyňou mojej prvej ženy Andrejky a som za ňu veľmi vďačný. Ivanka je už úplne samostatná, žije si svojim životom a to je pre mňa najdôležitejšie. Sú veci, ktoré neovplyvníme a je iba na nás, ako sa k nim postavíme. Môžeme sa ľutovať, má to aj racionálne jadro, že nám bolo ublížené, ale vôbec nijak nám to nepomôže. V živote každého z nás nastanú situácie, ktoré sú nepríjemné, človeka zamrzia aj zabolia, ale treba ísť ďalej. Myslím si, že je to najlepšie nastavenie aké funguje.
Funguje u vás toto nastavenie aj v iných odvetviach ako v súkromí? Používate ho aj v práci?
Určite áno. Otvára nové možnosti. Už som sa naučil, že nič nie je naveky. Keď som prestal byť hovorcom SFZ mrzelo ma to, mal som vybudované vzťahy, ktoré fungujú dodnes, ale potom si človek uvedomí, že všetko má svoj začiatok aj koniec. Treba si vychutnať to, čo zažívame v danom období a potom treba dať priestor aj ďalším ľuďom.
Manželka Andrea vás vykresľuje ako zodpovedného gentlemana so srdcom na správnom mieste, ako vnímate vy sám seba?
Ja sa vnímam ako človeka, ktorý rád pozoruje veci. Vy ženy neradi oddychujete. Stále máte pocit, že treba niečo robiť a keď len tak oddychujete, už sa chytáte za hlavu. Ja som si všimol na našich dvoch psoch, že regenerácia je veľmi podstatná. Platí to aj u športovcov. Odpočinok je súčasťou tréningového procesu. Keď si človek neodpočinie, potom aj práca tým trpí.
Ak preťažujete samy seba, nevenujete sa svojim záľubám a oddychu, odzkadlí sa to aj v práci. Človek je potom menej výkonný a úspešný. A ja už nemám čas na to, aby som sám sebe toto dokazoval. S veľkou chuťou si poleňoším pri dobrom filme, pričom sa Andrejka smeje či si má na seba dať vytetovať písmenká, aby som sa jej viac venoval. Rád čítam, zaujímam sa o dianie a stále si nájdem niečo, čo ma vie nadchnúť. Z toho mám radosť.
