O dva týždne vstúpi do kín príbeh česko-slovenskej rodiny, ktorá sa vyrovnáva so špecifickými okolnosťami spojenými s rodovou tranzíciou jedného z rodičov.
Keďže je naša spoločnosť často presýtená mylnými a zavádzajúcimi informáciami, snahou tvorcov filmu Šťastný človek bolo nakrútiť film transparentne a bez manipulácie. „My, čo žijeme v súlade s očakávaniami a predstavami spoločnosti, si ani neuvedomujeme, v akej privilegovanej pozícii vlastne sme,“ hovorí v rozhovore s Romanom Samotným režisérka a vedkyňa z Ústavu etnológie a sociálnej antropológie Slovenskej akadémie vied Soňa G. Lutherová. Na otázky, čo sú najväčšie mýty a aká je pravda o živote transrodových ľuďoch, odpovedajú aj hlavný protagonista filmu, grafický dizajnér a spisovateľ Marvin Horvat a transrodová aktivistka Tina Bednar.
Snímku producentov Maroša Hečka a Petra Veverku (Invalid, Amnestie…), ktorá má za sebou úspešnú svetovú premiéru v Kanade, uvidia prví slovenskí diváci počas premiéry na MFF CINEMATIK v Piešťanoch 13. septembra, a vďaka spoločnostiam Azyl Production, HBO MAX a Slovenskej asociácii filmových klubov od 21. septembra v kinách po celej krajine.
V diskusiách vidíme mnohé vyjadrenia a často nie pekné komentáre. Ktoré z nich sa týkajú teba ako transrodovej ženy?
Tina: Väčšinou sa stretávam so stereotypom, že biológiu neoklameš, si stále to, čím si sa narodila a zmeniť to nemôžeš. Všetci to väčšinou zvrhávajú na jednu a tú istú tému, že je to o chromozómoch. Neprijímajú našu identitu, ktorá je viac ako len chromozómy. Ľudia na sociálnych sieťach vôbec neberú do úvahy fakty ani nové poznatky vedy. Šíria veľa mýtov, vypichujú len senzácie a neveria faktom.
Často o sebe čítaš nezmysly?
Tina: Áno. Najväčší je ten, že som si prešla tranzíciou len preto, aby som sa dostala na ženské toalety. Človek si vtedy povie, že určite si tranzíciou prejdem len preto, aby som sa zamkla v kabínke a vyčúrala sa.
Aký bol tvoj obraz o transrodových ľuďoch, a čo si vedela o tejto téme predtým, ako si začala nakrúcať film Šťastný človek?
Soňa: S témou transrodovosti som sa stretla dávnejšie. V prvom rade som mala veľmi blízku transrodovú priateľku, cez ktorú som nadviazala výskumnú spoluprácu s o. z. TransFúzia*. Bola to pre mňa vtedy nová téma, ktorá mi otvorila nové obzory. Na začiatku som urobila všetky tie veci, ktoré mnohí z nás, keď sa s tou témou stretneme, najprv urobíme – niekedy som označila transrodových ľudí nesprávnym rodom (misgenderovala**), alebo som sa pýtala zvedavé otázky, ktoré boli niekedy za hranicou toho, čo dnes vnímam ako vkusné a vhodné sa spýtať. Ale bolo to v bezpečnom, prijímajúcom prostredí, pretože šlo o mojich priateľov, ktorí chceli, aby som im porozumela a vedeli, že to myslím úprimne a nesnažím sa ich dostať do rozpakov alebo im ublížiť. Čo sa týka môjho príbehu s Marvinom, poznáme sa od roku 2008. Stretli sme sa ako dva úplne typické tradičné páry – ja s manželom a Marvin s manželom. Bolo to ešte pred jeho coming outom, aj tým vnútorným.
Tvoj postoj k transrodovým ľudom teda utvárala osobná skúsenosť.
Soňa: Jednoznačne. Zhodou okolností sa v mojom pracovnom aj súkromnom živote vyskytlo viacero transrodových ľudí. Každý príbeh a človek bol iný, lebo každý sa stretával s inými problémami. Veľmi ma to ľudsky posunulo, aj v tom ako vnímam ja sama seba a moje manželstvo, hoci sme konvenčný heterosexuálny cisrodový*** pár.
Bola osobná skúsenosť aj motiváciou, že chceš príbeh transrodového človeka rozpovedať aj ako filmárka?
Soňa: Určite áno. Chcela som filmom pomôcť a urobiť pre LGBTI+ ľudí viac, lebo verím, že každý z nás môže urobiť viac. Práve pre moju „bezpečnú pozíciu“ cisrodového človeka si to môžem dovoliť. Ľudia sa ma pýtali, či sa nebojím, že prídu hejty. Možno nejaké prídu, ale myslím, že tie často vychádzajú skôr z neporozumenia či zo strachu z neznámeho. Každodennými príbehmi obyčajných ľudí vieme vzbudiť v iných empatiu a naštartovať pozitívny dialóg v spoločnosti.
Napriek snahe zlepšiť vnímanie o LGBTI+ ľuďoch a špeciálne o transrodových ľuďoch, je tento obraz na Slovensku slabý a zlý. Čím si to vysvetľuješ?
Tina: Nevzdeláva sa o tom, je to nová téma. Slovensko si musí prejsť podobnou revolúciou ako v zahraničí, keď sa začne o tejto téme rozprávať a častejšie rozoberať aj na verejnosti bez dogiem. Je to veľmi ideologizovaná téma. Nerozprávame sa o faktoch, ale názoroch. Ľudské práva nie sú názor. Myslím si, že téme sa treba venovať aj v školách v neprifarbenej výučbe. So staršou generáciou je to veľmi ťažké. V rodine sme na túto tému diskutovali, ale majú svoj názor a nechcú ho zmeniť. Keď majú osobnú skúsenosť s transrodovým človekom, vedia to aspoň začať tolerovať a rešpektovať, aj keď to nie je úplne prijímajúce.
Soňa, priviedli ťa skúsenosti transrodových priateľov k otázkam o vlastnej identite? A čo to pre teba znamená, čo to vlastne je, byť ženou, byť mužom?
Soňa: Áno, ale súvisí to aj s mojím antropologickým vzdelaním a prácou, ktorej súčasťou je neustále hľadanie, čo je človeku dané od prírody a čo v ňom formuje kultúra a spoločnosť. Marvinov príbeh a naše spoločné rozhovory mi prinášali práve tieto otázky. Aj Marvin aj ja máme deti, máme skúsenosť s rodičovstvom a bolo zaujímavé porovnávať si tieto skúsenosti a spytovať sa čo je to rodina, na čom je moja rodina postavená, o čom je moje rodičovstvo, čo znamená byť partnerkou či partnerom v dlhoročnom vzťahu. Tieto otázky kladieme aj vo filme. Ale nechceme divákov vzdelávať, iba im tieto otázky klásť a nedať im na ne jasnú odpoveď. Skôr im ich ponúknuť podnet na premýšľanie. Tak ako je film mojím pohľadom na Marvinov príbeh, je aj zachytením môjho procesu spracúvania jeho tranzície.
Aké to bolo pustiť si Soňu, ako filmárku, do súkromia?
Marvin: Keďže nakrúcanie trvalo 4 roky, bolo to postupné. Na začiatku sme robili online rozhovory a až po nejakom čase prišli nakrúcať. Vo chvíli, keď som mal nasťahovaný štáb v dome, už som si na to zvykol.
Vlastnú identitu si objavoval zrejme po menších krokoch. Čo bol pre teba moment, keď si si uvedomil, že si trans?
Marvin: Pre mňa bolo kľúčové zistenie, že transmuži existujú. Pretože ja som sa s tým v Českej republike, kde som vyrastal, poriadne nestretol. A až keď som pochopil, čo to je, bol som schopný pomenovať, ako sa cítim.
Dalo by sa povedať, že ti chýbali výrazy, ktoré by ti pomohli pochopiť svoju vlastnú identitu?
Marvin: Určite. Myslím si, že každý z nás má vnútri určité predstavy sám o sebe, aj tie, čo má viac alebo menej realizované. Robíme veci zo zvyku, a ak sme sa presvedčili, že sú pre nás lepšie, niektoré pocity potláčame a niektoré naopak vyzdvihujeme. Každý z nás má časť osobnosti, že toto som ja, a potom časť osobnosti, toto chcem byť, o toto sa snažím. Preto si myslím, že je nutné mať správne slová a priestor na preskúmavanie toho, čo ja vlastne naozaj chcem a ako sa cítim, a čo je iba napĺňanie očakávaní ostatných.
Pamätáš si na moment, keď si prvýkrát niekomu nahlas o tom povedal?
Marvin: Nepamätám si úplne „prvý“ coming out. Ale skúsil som si to na bývalom kolegovi, ktorý je hetero cisrodový, s nie príliš progresívnymi názormi. Neboli sme si takí blízki, takže by som nebol nešťastný, ak by zareagoval zle. Išli sme spolu na pivo a bolo to v pohode.
Tina, spomínaš na svoj coming out? V tom čase si bola vydatá, však?
Tina: Pre mňa to bol dlhý vnútorný boj. Vedela som dosť skoro, že niečo nesedí, že sa cítim inak, ale a celé moje okolie malo určité očakávania a tlačilo ma jedným smerom. Až som sa vydala, mám dve deti, hypotéku a potom ma to dobehlo a zmierila som sa s tým kto som. Aj vďaka TransFúzii som sa našla. Môj vlastný vnútorný coming out trval veľmi dlho. Potom prišli tie coming out voči ostatným. U mňa to bolo o jednotlivých rozhovoroch, najmä tom s mojou manželkou. Niekoľko rokov sme si to prechádzali, kým som sa dostala do bodu, že som to povedala ľudom naokolo.
Čo boli tie pocity, ktoré tebou prechádzali, keď si išla vysloviť že si trans?
Tina: Mimotelový zážitok – to by to asi najviac opísalo. Odhodlala som sa začať rozprávať, a potom som sa na to akoby dívala zvrchu. Po pár minútach nastalo ticho a potrebovali sme to s manželkou spracovať. Bolo to veľké emočné vypätie, prišli slzy. Bol to obrovský, veľmi silný zážitok.
V čom máš pocit, že je rozdielna životná skúsenosť transľudí a cisľudí?
Soňa: My, čo žijeme v súlade s očakávaniami a predstavami spoločnosti, si ani neuvedomujeme, v akej privilegovanej pozícii vlastne sme. Ja nezažijem tento pocit „inakosti“ a tú zraniteľnosť, že ma nevnímajú tak, ako sa vnímam ja sama. Ale všetci môžeme byť niekedy v nejakom kontexte tými „inými“, tými druhými, či cudzími a vtedy zistíme, že nie je ľahké sa s tým vyrovnať.
Ty žiješ v Rakúsku, bola aj tvoja identita dôvodom, prečo si nezostala na Slovensku?
Tina: Áno. Mám aj rakúske občianstvo. Hlavným dôvodom je, že na Slovensku bola pre právnu tranzíciu povinnosť kastrácie, a taktiež by nás rozviedli. Tranzíciou som si prešla v Rakúsku, je to oveľa jednoduchšie. Je tam viacero lekárov, ale zároveň sú väčšinou súkromní a štát prepláca minimum. Treba minimálne 10 hodín u terapeuta, musela som si zohnať 3 psychiatrické posudky. Na štátneho endokrinológa sa čaká 9 mesiacov. Ak má človek dosť peňazí, vie si tam relatívne rýchlo vybaviť tranzíciu. Slovensko ma doslova donútilo – ak chcem žiť normálny život v rode, ktorý cítim a prežívam vnútorne, a byť partnerkou, manželkou – povedalo nie.
Vieš si predstaviť prechádzať tranzíciou v Česku? Marvin: Do určitej miery asi áno, ale bolo by to o niečo komplikovanejšie. Mali by sme ten istý problém ako Tina. Svadbu sme mali v Bratislave, takže tiež by nás rozviedli, ak by sme ostali v Čechách alebo na Slovensku. Ďalšia vec, problém by bol so starostlivosťou o deti. Ja som síce biologický rodič, ale v momente, keď meníš právne pohlavie, to nič neznamená. Musel by som riešiť opatrovníctvo, ale ani v Česku ani na Slovensku nemajú možnosť adopcie párom rovnakého pohlavia. A teda už spomínaná
