Poznáte ten problém, keď si pre seba neviete vybrať zo skrine jeden outfit? Tak si teraz predstavte, že ich máte vymyslieť rovno tisíc, pre stovky cudzích ľudí a ešte aj v odlišných farebných kombináciách. Kostýmovej výtvarníčke Simone Vachálkovej patrí za tento kumšt od všetkých žien jedna veľká poklona. Ako to robí, nám prezradila v rozhovore.
Na kostýmovú výtvarníčku Simonu Vachálkovú dýchalo umenie odmala. Narodila sa do rodiny, kde bol otecko sklársky výtvarník a dizajnér a mamička interiérová architektka. Najbližšie jej osudovému remeslu však bola stará mama z Liptovskej Teplej – dedinky neďaleko Ružomberka, ktorá zanechala v jej živote nezmazateľnú stopu. „Bola umelecká krajčírka. Deň čo deň pripravovala nejaké modely. Keď som ako malá u nej trávila čas, rada som ju sledovala pri šijacom stroji a nasávala som to. Sedela som pri nej, pozerala som sa na jej ruky, sledovala som so zatajeným dychom ako strihá, zošíva. Vždy popri svojej robote zadelila nejakú aj mne – dala mi napríklad kúsok látky, z ktorého som kreovala oblečenie pre bábiky,“ vracia sa do detstva Simona.
Starká ju naučila všetky ručné práce od háčkovania, štrikovania vyšívania. „Vytvorila mi vzťah k ručnej práci, ktorý je v tejto profesii kľúčový. Stará mama navštevovala vzácnu dievčenskú školu Živenu, ktorá pripravovala mladé dievčatá do života. Učili sa tam starostlivosti o domácnosť, o dieťa, ručným technikám, zaoberali sa dejinami odievania, históriou krojov. Spomínam si na ňu každý deň, aj teraz mám slzy v očiach, keď o nej hovorím (úsmev).
Veľmi elegantne sa obliekala, dávala si záležať na oblečení seba i celej rodiny. Nosila vysokú eleganciu, a to aj pri bežných príležitostiach, keď išla len tak do mesta na nákupy. Potrpela si na kvalite. Často na ňu myslím pri výpravných kostýmových produkciách. Pýtam sa v mysli, čo by mi povedala – ako idem na to a čo z toho by mi odobrila (úsmev). Bola úžasná. Vedela vynikajúco strihať odev, čo je veľmi dôležitá fáza pri šití. Bola doslova majsterkou strihu! V móde totiž platí, že keď sú šaty dobre vystrihnuté, môžu byť ušité aj z jednoduchej látky a je z nich dokonalý model, ktorý urobí jeho nositeľke krásnu líniu.“
V babičkinych šľapajach
Zrejme jablko nepadlo ďaleko od stromu. Čo do Simony vštepila babička v útlom veku, jej ďalej určilo životnú cestu. Záujem o prácu s odevom vyústil až do prihlášky na umeleckú priemyslovku, kde sa venovala textilnej a čipkárskej tvorbe. Prešla si tam všetkými technikami – tkaním kobercov na krosnách, vyšívaním, paličkovaním, batikovaním. Čím viac sa ponárala do práce s odevom, tým väčšmi ju lákala vidina stať sa profesionálnou kostýmovou výtvarníčkou. Nepoľavovala v štúdiu a dostala sa na Vysokú školu múzických umení, kde spozorovali jej talent veľké esá divadelnej a filmovej scény.
Hviezda VŠMU
Simonin talent očaril na škole slovenský herecký velikán Emil Horváth. Na konkurze si ju vybral ako kostýmovú výtvarníčku pre školskú hru Ivan a princezná Burgundská od Gombrowicza v jeho réžii. „Hrali v nej veľmi dobrí, v súčasnosti známi herci ako Marek Majeský či Diana Mórová a ďalší. Predstavenie zožalo v skutku veľký úspech. Vďaka tomu, že v ňom uvidel moju prácu profesor Vladimír Strnisko, ma na jeho odporučenie ešte ako študentku prizvali k profesionálnej práci pre divadlo Malá scéna,“ hovorí Simona o čase, keď sa predňou ešte len črtala hviezdna kariéra. „Mojou úlohou bolo pripraviť kostýmy pre hru S vylúčením verejnosti od Jeana Paula Sartra, kde hrali špičkoví slovenskí herci Emília Vášáryová, Jozef Vajda, Anka Javorková, Michaela Čobejová či Štefan Bučko.“
Simona sa do tejto výzvy vložila celým srdcom. A ako to už v živote funguje – keď robí niekto prácu srdcom, úspech na seba nenechá čakať. „Inscenáciu si diváci tak zamilovali, že sa hrala ďalších pätnásť rokov. A tak som už ako študentka mala možnosť spolupracovať s váženými umelcami a profesionálnymi hercami, ktorých je česť obliekať,“ hovorí o svojich začiatkoch vážená kostýmová výtvarníčka, ktorej tvorbu už roky vyhľadávajú renomovaní filmoví a divadelní režiséri. Raz ju zavolajú do Astorky, inokedy do GUnaGU, potom zase do Divadla bez masky, do SND či do Národného divadla v Košiciach, v ktorom absolvovala veľkolepú „opernú púť“.
Krok za krokom
Simonina práca na projekte začína tým, že si podrobne preštuduje scenár titulu a pridelené herecké obsadenie. Ak ide o historickú inscenáciu, musí zohľadniť dobové konvencie, v ktorých sa výborne orientuje. Predstavivosť dostáva zelenú, vždy však do nej môže zasiahnuť režisér. Keď sa táto kľúčová dvojica výpravy zladí, prichádza do fázy realizácie.
„Zháňam materiály, látky, doplnky, gombíky, klobúky čipky, pančuchy, parochne a všetko, čo si postavy zasadené do deja vyžadujú,“dozvedáme sa.Keď jej návrhy režisér odobrí, ide do tuhého. „Vysvetlím krajčírkam svoju predstavu o strihoch a detailoch. Nasledujú tri skúšky s hercami, kým dostaneme kostým do finálnej podoby, pripravený na premiéru.“ Niektoré kostýmy šijú, iné kupujú a ďalšie prerábajú zo skladu. V dieľni pracuje na zhmotnení Simoninych skíc celý tím ľudí.
V druhej koži
Neraz sa stáva, že si herečky svoj kostým tak zamilujú, že týždne orodujú za to, aby si ho mohli po derniére nechať. „Stalo sa mi to už veľakrát. Nebudem menovať, no jedna známa herečka si raz urobila k šatám doslova citový vzťah, čo bolo pre mňa veľkou odmenou. Vystavila si ich u seba, aby ich mala stále na očiach a vždy keď sa stretneme pri spolupráci, mi to nezabudne pripomenúť (úsmev).“ Herec sa v kostýme musí cítiť celé dve hodiny na javisku dobre. V pohybe ho nemôže nič obmedzovať. Simona sa snaží vyjsť každému v ústrety.
Pýtali sme sa, či sa na pľaci stretáva aj s „hviezdnymi maniérmi“. „Čas od času sa stane, že sa niekto postaví pred kolektív s vetou, že vyzerá tak či onak, no vtedy viem, že ide skôr o osobnostnú záležitosť – chce na seba upozorniť. Skrátka potrebuje od ostatných počuť, ako mu to pristane a potom je spokojný (úsmev),“ hovorí Simona s nadhľadom. „Každopádne sa usilujem o to, aby sa v kostýme cítil naozaj dobre, lebo na javisku sa stáva jeho druhou kožou. Z mojej skúsenosti platí, že čím väčšia osobnosť, tým menej rieši. Naopak tí, ktorých vidíme zopárkrát, robia okolo seba cirkus (úsmev)“.
Umenie priťahuje umenie
Simona sa nielenže narodila do umeleckej rodiny, ale aj jej životná láska má s umením čo dočinenia. Manžel Slávo totiž pôsobí ako interiérový a grafický dizajnér, a tak má pre kreatívnu činnosť svojej polovičky osobitné pochopenie. Pred dviadsiatimi tromi rokmi priviedli na svet syna Krištofa, ktorý im robí radosť. „Pre aktívnu umelkyňu, ako som ja, je šťastím, mať spokojnú rodinu aj napriek hektickému spôsobu života, ktorý vedie. Cestovanie, množstvo stretnutí s ľuďmi, celé dni plné kostýmových skúšok, to sa dá zvládnuť iba za pomoci tolerantných blízkych,“ hovorí Simona o veciach, ktoré nie sú samozrejmé. Celá rodina jej v práci fandí. Aj vďaka ich prístupu si má „mamina” popri pracovnom vyťažení čas oddýchnuť a zrelaxovať v záhrade či pri pečení, čo napokon chlapi ocenia na tanieri.
Profesionálna deformácia
Nečudo, že si profíčka v súkromí potrebuje od nakupovania oddýchnuť. „Za celý týždeň mám tých „handier“ pred očami toľko, že bežné nákupy len tak pre seba ma obťažujú (smiech).“ Keďže veľa pracuje, obľubuje skôr praktickú módu. Na kostýmových skúškach si však dáva záležať. „Tým, čo máme na sebe, vyjadrujeme rešpekt a úctu aj tomu druhému. Zároveň platí, že to, ako sa obliekame, v sebe nesie určitú psychológiu – oblečením môžeme rovnako ukázať, ako aj zakryť, kým sme,“ hovorí odborným okom, ktoré na ulici rozpozná aj to, ktorý turista odkiaľ pochádza. „Viem pohľadom odlíšiť Francúza od Taliana či Španiela, alebo iné národy a rozpoznám aj ich historický vývoj a vzájomnú rozdielnosť – to je tiež práca kostýmovej výtvarníčky, vedieť rozpoznať oblečenie konkrétnych národov,“ prezrádza.
Objavuje talenty
Simona Vachálková je okrem iného významnou členkou poroty súťaže Nové tváre módnej scény, ktorá je súčasťou Bratislavských módnych dní. Nebude tomu inak ani v pripravovanom ročníku 2024, ktorý v jesennom vydaní prinesie tému Na krásnom modrom Dunaji. „Je to výborná súťaž, ktorá dáva ľuďom, ktorí majú záujem o módu, príležitosť prejaviť sa. Tento výnimočný projekt objavil mnoho talentov, z ktorých vzišli veľké mená našej dizajnérskej scény. Mladí návrhári majú pred sebou neľahkú cestu presadiť sa a tu majú možnosť ukázať, čo je v nich, a to je cenné,“ hovorí umelkyňa, ktorej životný príbeh môže ísť príkladom – ako sme sa totiž dozvedeli z jej životného príbehu,tiež sa raz postavila pred Emila Horvátha na študentskom konkurze, ukázala mu svoj talent a dnes sa stretávajú na pracovnom poli ako vážení kolegovia, ktorých umeniu tlieskame v hľadisku.
