Firemný večierok nestál za veľa. Teplé pivo a studené párky, usmiala sa v duchu. Presne tak tomu vraveli ešte na vysokej škole. S ním. Taký bol do nej zaľúbený až z tej sladkosti citlivejších boleli zuby. Nevadí, všetko je tak ako má byť. Priateľka jej povedala, že sa v pôrodnici stretla s jeho ženou, vraj bola sympatická. To je dobre. Svet je krajší, keď sa ľuďom darí. Aj tým čo sú ďaleko v čase a priestore.
Pohľad jej padol na trblietavý kamienok na prstenníku. Zrazu ňou prebehla vlna netrpezlivosti. Koľko to ešte bude trvať? Už teraz sa jej zdá, že je to večnosť. Ale vie, že raz príde. Zásnuby mali krásne, v jeho rodnej krajine. Ostal tam aj s ich zabehnutým životom, keď ju rodinné a pracovné povinnosti zaviali naspäť na Slovensko. Doktorku Mrázovú povolala jej Alma mater aby sa venovala novej generácii nadšencov medicíny. Vždy mala rada výzvy a táto sa jej pozdávala obzvlášť.
“Dobré ráno kolegovia, volám sa Mrázová a tento semester sa budeme stretávať pri medicínskej etike,” začala svoje stretnutie so študentami. Nebolo jej celkom do smiechu, na chodbe predtým stretla jeho. Bol sympatický a príjemný ako vždy. Naozaj sa vôbec nezmenil, hoci je už otcom cudzieho dieťaťa a mužom inej ženy. A ešte tá vôňa. Nič čo jej napadalo v tej chvíli nebolo ani zďaleka etické. Bude to ťažké, ale vedela, že jej čas sa kráti a treba využiť to, čo nám ponúka.
Večer, keď kontrolovala e-maily, mala pocit, že jej v tele neostala už ani jediná kvapka krvi. Ďalší odklad kvôli korona vírusu. Najprv sa takmer nedostala na Slovensko, čo bol pre ňu vtedy predinfarktový fakt, avšak v zápale honby za vlastnou kariérou si neuvedomovala čo v spojení s pandémiou nastane s ich imigračným procesom a teda aj ich vzťahom. Dva roky. Nevideli sa takmer dva roky. Každodenné videohovory, najprv nekonečné v poslednej dobe úsečné, nenahradili ani pol percenta pocitu z jeho bozkov a objatí. Neskutočne jej chýbal. Bolelo ju z toho všetko. Srdce, telo aj duša. Koľko ešte?
“Čo piješ?”, distingvovane položil otázku hlas za ňou. “To čo vždy, niektoré veci sa nemenia,”odpovedala. “Rulandské šedé tuto pre dámu,”mrkol na čašníka a potom konečne na ňu. “Nevedel som, že si sa chcela vrátiť. Som však rád, že si tu, ” povedal priamočiaro, ako vždy. “Život,”pokrčila plecami.
Ten deň naozaj prišiel, po roku a deviatich mesiacoch odlúčenia stála na letisku a čakala ho. S kľúčmi od ich nového bytu a s termínom svadby stanoveným o týždeň. Všetko vyrátané na minúty odkedy sa pohli imigračné ľady. Keď ho uvidela, nevedela či plače od radosti, únavy, bolesti či od lásky. Bol tu a konečne ich šťastiu nič nestálo v ceste. Dokonca pre neho pod srdcom skrývala vytúžené tajomstvo. Ako k nemu prišla riešiť nebudú. Vedela, že sa nebude pýtať. On vedel, že ďalšie umelé oplodnenie neprichádza do úvahy.
Láska v živote mnoho vyrieši sama. Jej život sám bola láska.
