Maliarka a reštaurátorka Alexandra Šamková žije a tvorí v Mexiku už vyše desať rokov. Dodnes ju neprestalo fascinovať svojou farebnosťou, láskavosťou a prístupom k životu. „Najbližšie som sa rozhodla nemať plány. Zavŕšila som 50. rokov a rada by som sa prehupla do úplného užívania si života. Aj v tom mi Mexiko dopomohlo.“
Prvýkrát išla do Mexika s kamarátkou, s batohmi na pleciach ako pravé turistky. V tej dobe bolo ešte náročné získať aj víza a nieto ešte vycestovať na vlastnú päsť. Dievčatá to však neodradilo. Saša v tom období zachraňovala staré historické knihy a vzácne listiny v Slovenskom národnom archíve. „Nikdy som netúžila po Mexiku, v rámci umenia ma vždy fascinovalo Francúzsko a Taliansko. Bol to skôr sen môjho brata. Kamarátka ma lámala cez telefón a po našom telefonáte ma doslova niečo osvietilo. Povedala som si prečo nie?“ A dobrodružstvo začalo. Všade stretávali príjemných ľudí, Saša stihla pred cestou na Slovensku absolvovať päť lekcií španielčiny a s nimi sa rukami a nohami dohovárali, ako sa dalo. Minulý a budúci čas sa naučiť nestihla, tak si to sama uľahčila: „Minulý čas som tvorila tak, že som povedala passado a hovorila v prítomnosti a budúci tiež – to bolo zase futuro.“ V tej dobe tam ešte nikto okrem zamestnancov hotelov obstojne anglicky nerozprával.
Mexická choroba
Saša maľovala od siedmich rokov na ľudovej škole umenia. Vyštudovala archívnictvo a históriu na filozofickej fakulte UK a spolupracovala s docentom Ivanom Galambošom v Slovenskom národnom archíve, ktorý ju zasvätil do reštaurovania papiera. Cit pre umenie tak drží v sebe od malička. Sýtosť mexických farieb nebola jediným z dôvodov prečo napokon v Mexiku ostala. Jeho obyvatelia a ich každodenné rituály jej vliezli pod kožu. Dodnes ju fascinuje ich láskyplnosť, ľudskosť a spiritualita.
Po návrate na Slovensko stále premýšľala, že by sa vrátila nazad. Podarilo sa jej získať štipendium mexickej vlády na reštaurovanie a chcela ho využiť na zaujímavú vec. „Povedala som si, že snáď ma prestane baviť chodiť tam, keď tam budem jeden celý rok vkuse. Avšak bavilo ma to stále viac. Po návrate na Slovensko som stále myslela na Mexiko. Mama už nadomnou prevracala očami. Niečo som si na Slovensku zarobila, našetrila a hurá odcestovať. Bola som jednou nohou tam a druhou tu,“ spomína si na začiatky. Až sa tam jedného dňa presťahovala natrvalo. Istú dobu pracovala aj v miestnom centre s mentálne postihnutými ľuďmi v rámci arteterapie. V súčasnosti býva v 22 – miliónovom hlavnom meste Mexiko, ktorého nevidíte koniec. Mesto sa neustále rozširuje. Mnohé štvrte majú svoju vlastnú atmosféru, veľké parky a domy sú postavené v koloniálnom štýle.
„Spolupráca“ s Fridou Kahlo
Saša bývala v štvrti, kde sa nachádza rodný dom a zároveň múzeum mexickej maliarky Fridy Kahlo. Práve tam sa dostala k výnimočnej práci – rekonštruovala jej umelecké figuríny s oblečením. „Frida používala také špeciálne volány, vyzeralo to akoby spod sukne vytŕčala spodnička. Bolo ich treba našiť na niekoľkometrové sukne. Bola to drobná žena s dievčenskou postavou a za sebou vyše 20 operácii chrbtice. Napriek tomu jej nesmierne záležalo na imidži. Nosila tradičné odevy z Oachaky, samé nariasené sukne, bolo to tak ťažké, že musela mať na sebe aspoň 7-8 kilogramov.“ Potom čistila a reštaurovala jeden jej korzet, a naposledy asistovala pri fotení oblečenia Fridy Kahlo do katalógu k výstave o nej, ktorá bola v Londýne, vo Victoria and Albert Museum.
Liečenie v temazkale
„Čo sa týka práce s historickými písomnosťami – v Mexiku začínajú až 16. storočím. Ja som bola z nášho slovenského archívu rozmaznaná, lebo som pracovala so stredovekými dokumentami. To, z čoho boli miestni reštaurátori „hotoví“, mne prišlo smiešne.“ A čo je práve to, čo ju stále dostáva na kolená? „Som ešte stále nadšená z toho, ako Mexičania vedia kombinovať farby. Narodia sa s nimi už v hlave. Každá jedna ich vizitka je plná farieb. Cítim sa tam naozaj ako ryba vo vode,“ vyznáva sa naša maliarka, ktorá farby využíva aj vo svojej tvorbe. Jeden z množstva živých rituálov v Mexiku, ktoré aj Saša pravidelne absolvuje sú tzv. temazkaly. V mexickej tradícii to znamená potná chata. Dalo by sa to v niečom prirovnať našim saunám.
Miesto, kde sa môžeme dôkladne očistiť, kde sa môžeme dostať do kontaktu so svojím skutočným ja, kde zažívame stav tu a teraz, kde sa pozeráme na to, kde sme a kam chceme ísť. Mexičania veria, že temazcal pomáha otvoriť dušu tým, že sa čistí fyzické telo. Pre tých racionálnejších, otvoriť dušu znamená prejaviť a prežiť pocity, aj tie nepríjemné. Podľa miestnich sa vám tu zahojí zlomené srdce či popôrodné rany a dostanete sa zo závislosti. Ak trpíte depresiami, pravdepodobne budete musieť prísť dva-tri razy. Po dopravnej nehode aj viackrát. Niektorí chodia každý týždeň.
Ak sa chcete cítiť dobre, mali by ste navštíviť temazcal trikrát do roka. „Temazkal znázorňuje tehotnú Matku zem z ktorej sa môžete nanovo narodiť. Mexiko má na temazkaly špeciálnu kozmovíziu. Je to chata v tvare iglu, v strede sú uložené lávové kamene, ktoré sa zalievajú vývarom z rastlím. Majú svojho vedúceho (s názvom abuelo ako deduško alebo abuela – babička), ktorý riadi proces a vníma esencie ľudí. Po príchode žena pri vchode vyčmudí vašu auru živicou a kopálom. Dostanete bylinky a semiačka ako obetu pre oheň. S ním komunikujete po celú dobu. V duchu mu hovoríte prečo ste prišli, alebo môžete iba tak poďakovať. Postupne sa teplota zvyšuje za prítomnosti bubnov, píšťaliek a spevu. Pracuje sa s jednotlivými telami, fyzickým, emocionálnym aj mentálnym. Okrem fyzického liečenia tam tak prebieha aj psychologické. Bývajú aj rituálne a medicínske temazkaly. Tanečníci, čo tancujú hispánske tance chodia pravidelne na tie rituálne. Zaujímavosťou je, že nikto nikdy nevie kedy rituál skončí, všetko záleží od ľudí, čo sú vnútri. Môže to trvať od 2 hodín po 4 hodiny. V súčasnosti štát Mexiko plne podporuje temazkaly, pretože už aj vedci potvrdili, že sú z nich efektívne medicínske výsledky.“
Lunárna ceremónia
Už aj na Slovensku sú čoraz navštevovaniejšie ženské kruhy, kde ženy medzi sebou zdieľajú všetko, čo potrebujú. Je to priestor, v ktorom sa navzájom rešpektujeme, počúvame, prijímame. S otvoreným srdcom a mysľou. V kruhu sme si všetky rovné. A pritom každá z nás do kruhu prináša svoju esenciu a jedinečnosť. Luna ako mesiac je v spojitosti práve so ženskou energiou a Saša má v obľube zájsť aj na lunárne ceremónie: „Zíde sa na nich okolo 350 žien a tancuje sa 4 noci pri splne mesiaca v kruhu. Je to spojené aj s pôstom. Každá žena by to mala opakovať až 4 roky. Potom dostanete špeciálnu palicu a stávate sa „malou babičkou“. Po pokračovaní do 9. roku obdržíte veľkú palicu a ovládate celý proces v posvätnom kruhu. Kým som ja skončila tie 4 roky, bolo nás dokopy asi 700 žien z celého sveta. Vybudovali sme veľké stanové mesto, aj s deťmi a mužmi. Aj oni sú súčasťou ceremónie a pomáhajú ženám. Starajú sa o oheň a čistia to tam pre nás.“
Vernisáž v Plzni
Každý výtvarník vkladá emócie do svojich obrazov. Spiritualita silno ovplyvňuje aj Sašinu tvorbu a tá nikdy nepoužíva čiernu farbu, alebo nemaľuje, keď má náročné obdobie. „Nedá sa oklamať to, čo z vás vychádza.“ Na Slovensku má Saša brata, bratrancov, sesternice, kopec priateľov a rada za nimi chodieva. V týchto dňoch absolvovala dokonca vernisáž výstavy u našich susedov. Výstava Oslava života v Azyl Bar Galerie v Plzni potrvá do 28.9. „Prišlo veľa umelcov a mali sme zaujímavú diskusiu. Vždy ma teší vypočuť si, ako ľudia vnímajú moje obrazy. Uvedomujem si, že je na nich mnoho farieb a to je aj môj zámer. Mať farebný a vďačný svet vôkol seba. Veď preto ma to aj do Mexika zavialo.“
