Moderátor Marcel Forgáč je stálicou na moderátorskom poli. Roky skúseností v rádiu, televízii aj na živých moderovačkách mu zaručili nadhľad a kľud, ktoré sú v tejto profesii veľkou výhodou. Žije sám so svojimi synmi a najradšej si dobíja baterky športom v milovaných Tatrách.
Už pred dvadsiatimi rokmi sme vás videli moderovať eventy s neochvejnou energiou. Tá vám zostala dodnes. Čo vás na moderovaní stále baví?
Som veľmi vďačný za to, že moja práca ma napĺňa stále rovnako. Človek ako starne, priamo úmerne sa zväčšuje aj plocha práce. Som už vo veku generálnych riaditeľov spoločností, ktoré si ma objednávajú, a aj to spôsobuje fakt, že eventy už nemoderujem v žiadnom strese. Zrejme aj s odkazom na rannú šou, ktorú moderujem jedenásty rok s Juniorom, eventy prebiehajú tak, že nikto nezačne splašene ako sliepka pobehovať po pódiu, práve naopak. Dokážem to využiť na srandu. Z každej chyby, ktorá sa mi udeje nemám už pot na čele, ani sa z toho nejdem zblázniť. Všetci sme len ľudia a sme omylní.
Pomenili sa za ten čas medziľudské vzťahy okolo vás alebo zostávajú rovnaké?
Pre mňa sú dokonca lepšie. Nikdy som nebol a nebudem hviezda typu Rytmus alebo Adela. Na scéne som však už naozaj dlho a ľudia majú prirodzený rešpekt. Dnes som bohatší o skúsenosti, ktoré nejde spochybniť. Minule sme s Mišom Hudákom napočítali vyše 500 odmoderovaných eventov, ktoré máme každý za sebou. Skúsenosť sa nedá nahradiť. Človek, ktorý má 25 rokov, nemôže robiť talkshow na tému deti, starnutie a podobne, keď to ešte nemá za sebou.
Prekáža vám niečo na súčasných moderátoroch?
Viac ma zaujímajú a zabávajú ľudia, ktorí majú iskru a majú čo povedať. Aj u nás v rádiu máme oriešky, ktoré sa čoskoro rozlusknú a vyrastú z nich pekné kvety. Som vo veku, keď sa teším, že takéto talenty okolo mňa sú, a rád im odovzdám všetko, čo som sa doteraz naučil.
Čo by poradil súčasný Marcel Forgáč tomu začínajúcemu?
Neviem, či by čokoľvek z toho, čo by som si poradil a zároveň aj dodržal, znamenalo nejakú zmenu. Myslím si, že človek si má prežiť výšky aj pády – to dobré aj to zlé. Momentálne som spokojný so svojím životom aj s kariérou. Za posledné desaťročia som narobil kopu hlúpostí, no aj tie patria k životu. Asi by som si s Marcelkom dal pivko, no bolo by to zaujímavé. Už mi ide v hlave poviedka. V šuplíkoch mám aj básne, ktoré som v minulosti písal, rád sa hrám so slovami. Práca so slovom je famózna. Som rád, že rádiá napriek všetkých hrozivým predzvestiam nezanikli, a opak sa stal pravdou. Išli hore. Teší ma to.
Inklinujete k horám ako správny rodák z Popradu?
Som studený odchov (úsmev). Rodičia ma vyvliekli aj cez môj odpor a slzy na všetky turistické vrcholy a vysokohorské chaty. Láska k Tatrám mi bola násilne vštepená. Veľa ľudí v Poprade si medzi sebou ráno posielajú fotky o tom, ako krásne vyzerajú Tatry a utekajú sa k oknu pokochať. Pre ľudí, ktorí ich majú radi, ku ktorým patrím, z nich ide neuveriteľná energia. Mám rád všetky ich podoby, i keď mám, samozrejme, obľúbené obdobia, ako je napríklad jeseň. Cítim na sebe, že kondička už nie je to, čo bývala, no ešte stále vládzem. Už nosím so sebou batôžtek vpredu aj vzadu (smiech). Rýchlosť už nie je motiváciou ani cieľom.
Výhodou na práci moderátora je nepochybne aj to, že rôzne eventy sa realizujú práve v Tatrách. Prepájate príjemné s užitočným?
Áno a rád. Osem z desiatich eventov sú v Tatrách. Som z toho nadšený. Tri týždne zo štyroch som cez víkendy v horách. Lezenie, lyžovanie či skialpinizmus, všetko mám rád rovnako. Teraz najmä bicykel.
Nájdu sa klienti alebo firmy, ktorým odmietnete moderovanie?
Áno. Na základe skúseností a mojich morálnych zásad. Chvalabohu si to môžem dovoliť.
Rannú šou Fun rádia moderujete s Juniorom už jedenásty rok, po večeroch stíhate eventy. Vnímate na sebe následky tohto pracovného časového tlaku?
Moje absolútne životné víťazstvo je láska k mojej práci. Prijímam situácie, ktoré mi prináša. Aj keď nie všetko klape. A vďaka skúsenostiam dokážem zo zlého eventu vykreovať lepší. Minimálne lepší pre seba, aby som sa netrápil tým, čo neviem zmeniť. Taký je život.
Dnes ste už moderátorskou legendou…
Malo by ma to tešiť, no je to zvláštny pocit. Všetko sa udialo veľmi rýchlo. Bola to však parádna jazda. Veľmi by som sa tešil, ak by som sa veci, čo som sa naučil, mohol niekomu odovzdať. Práca mi prináša neuveriteľné množstvo zážitkov, ktoré sa dajú veľmi dobre prerozprávať a niekedy znejú až neuveriteľne. Keď sa stretnem s Mišom Hudákom, Juniorom, s Adelou a Sajfom, vždy je naše rozprávanie plné historiek. To, čo robím, je do značnej miery tvorba, a teda umenie. Je to jedinečné stvárnenie situácií za pomoci vlastných výrazových prostriedkov. Mám veľa načítané, odžité, pre moderátora je dôležitá aj šírka záberu a prehľadu.
Máte moderátorské vzory?
Keď som začínal, boli na scéne rôzne hviezdy z rádií. Môj obrovský sen bol vždy pracovať vo Fun rádiu. Chcel som byť súčasťou toho všetkého, čo sa v rádiu deje. Veľmi sa mi páčil Tibor Hlísta, ktorý sa neskôr stal aj mojím mentorom. Mal som rád spôsob jeho humoru a komunikácie a je mi ľúto, že už nie je medzi nami. Nikdy nezabudnem na to, ako som sa ako chlapec z Popradu ocitol medzi veľkými hviezdami v Bratislave.
Sklon vystupovať pred ľuďmi ste mali už ako malé dieťa. Nepremýšľali ste nad štúdiom umeleckej školy?
Nie, ja som spokojný tam, kde som. Ani si nemyslím, že existuje škola, na ktorej by sa dalo moderovanie naučiť. Škola môže pomôcť, no ak človek necíti túžbu účinkovať pred masami, nemá to zmysel. Ja mám exhibicionistickú povahu a zároveň mám chuť účinkovať pred ľuďmi. Niekto skončí nahý pod kabátom v parku, niekto v rádiu a niekto na VŠMU.
Sledujete aj zahraničný rádiový trh?
Áno, som milovníkom rádia BBC 1, ale aj španielskych rádií. Myslím si, že na Slovensku nielenže nezaostávame, ale tiež, že rádio, v ktorom pracujem, má európsku kvalitu. Nielen v obsahu, ale aj vo forme. Vo všeobecnosti platí, že to, čo baví ľudí v južnej Európe, nemusí zaujať na Slovensku. Funguje to rovnako aj v televízii.
Akú formu psychohygieny máte okrem športu najradšej?
Okrem mojich dvoch synov je to varenie, sledovanie seriálov a filmov. Rád vybehnem aj s kamošmi na pivko. Ja viem perfektne vypnúť hlavu (smiech). Minule sme sa s Juniorom zhodli, že sme si „vymojkali“ schopnosť nič nerobiť do nevídaných výšin. No brucho mi rastie a myslím si, že chlap musí byť pri fyzickej a psychickej sile. Môj kamarát Laco z horskej služby vravieval: „Telo musí vedieť, kto je tu pánom,“ a ja s ním súhlasím. Treba ho mať pod kontrolou. Preto sa snažím čo najviac športovať.
S Juniorom to spolu ťaháte už šestnásty rok, to je už manželstvo. Máte aj ponorky?
Samozrejme, máme lepšie aj horšie momenty. Aj dve krízy máme za sebou. Máme sa však veľmi radi, rešpektujeme sa a neviem si bez neho predstaviť moderovať rannú šou. Je to extrémne šikovný a sčítaný muž. Vie presne, na čo myslím, a robí sa s ním super. V hokejovej terminológii sme krídlo a center, ktorí si rozumejú. Zavrieme oči a presne vieme, kde sme.
Po nevydarenom 30-ročnom manželstve žijete so synmi Marekom a Adamom sami. Chlapci majú 15 a 20 rokov. Ako sa vám spolu bačuje?
Práve dnes má mladší syn prijímačky, tak naňho intenzívne myslím. Pre mňa je typickým predstaviteľom súčasnej mládeže. Žije „štýlom“ trochu futbal, trochu playstation, trochu TikTok, má výbornú angličtinu, nasáva ju ako špongia. Ten spôsob už ja nedobehnem. Informačne sú dnes deti úplne inde ako naša generácia. Mám pocit, že keď mali moji synovia 10 rokov, boli tam, kde som bol ja v pätnástich. Až na isté veci – napríklad čítajú veľmi málo. Ako dôvod mi uviedli, že k nim informácia z knihy ide veľmi pomaly. Sú zvyknutí na rýchlosť a veľké množstvo. Vedeli ste, že sa už informácie ani negooglia? Oni si ich nájdu už na konkrétnych videách v obraze. Ja sa snažím byť zoomer, aby som nebol boomer (smiech).
Rozvod nie je jednoduchá záležitosť pre nikoho z účastných, ako sa vám podarilo preklenúť toto náročné obdobie?
Vďaka synom sa cítim byť mladší. Som za to rád. Moju prácu rešpektujú, no majú iné záujmy. Sme takí traja mušketieri. Na začiatku to, samozrejme, nebolo jednoduché, no už sme si zvykli. Ich mama býva neďaleko, takže sa stretávajú, no ja som ten každodenný kontakt. Nakupujem, varím, upratujem a organizujem nám dni. Máme sa veľmi radi a to, že spolu teraz bývame, je asi odrazom toho, koľko času som im venoval v detstve. A najmä kvalitného času. Všetci sme, žiaľ, moderní rodičia, ktorí žijú v uponáhľanom svete. So starším synom sa rozprávame o veciach veľmi racionálne, je to môj parťák a nie sme vo vzťahu zadávania povelov. Domáce rozhodnutia určujeme spoločne. Mám z nich oboch veľkú radosť.
Kam sa chystáte v lete?
Budeme na chalupe pod Tatrami aj s mojimi rodičmi. Budem sa tam venovať každodennej práci, ktorej je tam veľa a odtiaľ vyrazíme na výlety. Už sa na to teším.
