„Keď mi je zle, tak svoje myšlienky „vypľujem“ na instagram a na facebook,“ hovorí Marcela Izakovičová z Trnavy, ktorá naplno a pred celým svetom odhaľuje svoju boľavú dušu, svoje psychické ochorenie. Nemá problém ani zverejniť, že „démoni“ v jej hlave ju nútili rezať sa, zoškrabávať kožu nožom z vlastného tela.
„Áno, si sprostá, naničhodná, škaredá a vlastne by si na tomto svete nemala byť. Všetko, čoho sa dotkneš, pokazíš, nič nevieš,“ opisuje dvadsaťjedenročné mladé dievča, čo sa deje v jeho mysli, keď siahne po nožíku či inom ostrom predmete a začne sa rezať na predlaktí. Už štyri roky sa lieči na hraničnú poruchu osobnosti. Človek s touto psychiatrickou diagnózou nedokáže pracovať s emóciami. Emócie s ním robia, čo chcú, chvíľu sa cíti šťastne, no o pár minút už upadá do hlbokej depresie. U Marcely sa choroba prejavuje aj spomínaným sebapoškodzovaním. A otvorene vraví, že sa pokúsila aj o samovraždu. „Bola som štyrikrát hospitalizovaná na psychiatrii, dovedna som v liečebniach strávila sedem mesiacov života,“ vraví Marcela avšak, s tým, že jej psychický stav sa už zlepšuje.
Porušená holka
So závažnou psychiatrickou diagnózou sa však nestiahla do ulity, ako to väčšina ľudí s duševnými chorobami robí, a ako to napokon aj široká verejnosť očakáva. Naopak, naplno sa odhalila, išla s tým, ako s a vraví na bubon. V januári minulého roku po príchode z psychiatrickej liečebne si založila instagram a facebook s vtipným, pre niekoho s blbým a dehonestujúcim názvom „Porusenaholka“. „Spočiatku to mal byť len môj denník, alebo niečo, kde budem môcť anonymne opisovať svoje myšlienky, bolesti, emócie. Ľudia sa však hneď toho chytili a začali mi za moju otvorenosť a odvahu ďakovať. To ma nakoplo k tomu, že sa téma duševného zdravia stala mojou každodennou záležitosťou, prácou,“ vysvetľuje dievčina, ktorá napokon zverejnila aj svoju identitu. Na svojom profile opisuje, ako sa cíti, čo prežíva, do detailov odhaľuje, čo jej „ide“ hlavou. „Keď mi je zle, tak svoje myšlienky ,vypľujem‘ na sociálnej sieti. Odhaľujem veľkú časť môjho citového života, pretože to vnímam ako normálne. Môj život je potom o niečo ľahší. A chcem, aby sa ľudia vedeli viac vžiť do toho, čo duševné ochorenie prináša. Na konci sa snažím mojim sledovateľom dodať odvahu, podporiť ich a prejaviť pochopenie,“ hovorí Marcela.
Hejterov si nepripúšťa
Áno, sledovatelia, ľudia, ktorí čítajú a reagujú na jej profily na sociálnych sieťach, sú pre Marcelu dôležití. Na svoj profil potom totiž pridáva aj príbehy ostatných ľudí – teda také, ktoré sa týkajú duševných ochorení, príbehy pacientov, ktorým diagnostikovali niektorú psychiatrickú diagnózu. „Zverejním, samozrejme, len toho, kto sa chce verejne podeliť. Veľa ľudí mi píše, ale nechcú, aby som ich príbeh zverejnila. A dostal sa ku mne aj príbeh, pri ktorom som si aj poplakala. Bolo mi z toho zle a ťažko sa to čítalo. Išlo o extrémny prípad, otec zneužíval a týral svoje dieťa,“ opisuje dievčina. Hovorí, že staršia generácia nechápe, že založila takýto instagram a facebook, teda, že píše otvorene o duševných chorobách. „Stretávam sa aj s hejtami, nenávistnými komentármi, s nepochopením, ale neberiem si to nijako k srdcu. Blbé komentáre sa ma nedotknú, ľudia z môjho okolia a z môjho profilu sa ma vždy zastanú,“ uvádza Marcela. Na rovinu však priznáva, že aj jej rodina, jej najbližší, veľmi ťažko znášali, keď zverejnila príspevky, kde opisovala svoj žiaľ a sebapoškodzovanie. „Pochopili však, že to robím pre dobrú vec, tie príspevky im pomohli lepšie mi porozumieť. Teraz ma v tom už rodina podporuje,“ dodáva mladá žena.
Prospešné trápenie
Nedá mi však, aby som sa neopýtala na ten názov – Porušená holka, pod ktorým sa prezentuje na verejnosti. Prečo práve takéto pomenovanie, veď to môže vzbudzovať aj negatívne reakcie a výsmech. „Názov som vymýšľala, keď som nebola sama so sebou stotožnená. Vnímala som sa ako iná, niečím obmedzená, neschopná viesť normálny, plnohodnotný život. Neplánujem ho však zmeniť, pretože ľudia ma už poznajú pod touto prezývkou,“ vysvetľuje Marcelka, ktorá napriek závažnému ochoreniu úspešne skončila strednú školu, študovala obchod a podnikanie. V súčasnosti rozbieha s priateľom firmu v Trnave, ktorá je zameraná na sieťotlače. Predtým krátko pracovala aj v gastre a vraví, že to bola pre ňu výzva. Dvadsaťjedenročné dievča originálnym spôsobom zabojovalo so svojou chorobou a vraví, že takéto odhaľovanie boľavej duše jej pomáha. „Cítim sa lepšie a verím, že tým pomáham aj ostatným ľuďom, ktorých tiež trápi psychické ochorenie. Dúfam, že im dodám energiu bojovať a odvahu rozprávať. Myslím si, že pomáham aj ľuďom, ktorí majú blízkeho človeka s duševným ochorením. Moje príspevky im pomáhajú lepšie porozumieť týmto veciam. Mňa samu posúva aktivita na sociálnej sieti vpred. Moje trápenie mení na niečo prospešné,“ hovorí na záver Marcela.
Hraničná porucha osobnosti
Označuje sa aj pojmom emočne nestabilná porucha osobnosti. Psychiatria a psychoterapia to považuje za jeden z typov poruchy osobnosti. Vzniká v prvých rokoch života pod vplyvom rôznych frustrujúcich zážitkov dieťaťa. Vyznačuje sa veľmi nejasnou predstavou o sebe samom, svojich cieľoch a preferenciách. Títo pacienti sú pod rizikom sebapoškodzovania. Hraničná porucha osobnosti tvorí podľa štúdií jedenásť percent všetkých ambulantných psychiatrických pacientov. V rámci celej populácie postihuje diagnóza asi 1,5 percenta ľudí, niektorí odborníci udávajú vyššie číslo, a to dve až tri percentá. Ženy trpia ochorením častejšie ako muži, a to v pomere 2 : 1. S pribúdajúcim vekom sa extrémne prejavy ochorenia zmierňujú a dochádza k celkovému zlepšeniu, a to aj bez liečby.
Názor lekárky: Odhaľovanie môže byť riziko
Marcela vraví, že jej takéto odhaľovanie duše pomáha. Nás však zaujímal aj názor odborníkov. Psychiatričky MUDr. Eleny Žigovej z Psychiatrickej nemocnice Philippa Pinela v Pezinku sme sa preto opýtali, ako to vidí ona.
Pani doktorka, skutočne pacientom s psychiatrickou diagnózou pomáha, ak zdieľajú svoje pocity a problémy na sociálnych sieťach? Je to pre nich vhodné?
Ťažko by sa dalo zabrániť komukoľvek, aby zdieľal svoje pocity na sociálnych sieťach. A tiež je aj ťažké niekomu niečo radiť. Pacienti s psychiatrickou diagnózou mnohokrát necítia svoju chorobu – majú tzv. anozognóziu a preto, keďže svoju diagnózu neprijímajú, stavajú sa do opozície voči terapeutom. Na sociálnych sieťach sú potom debaty o tom, že psychiatri vlastne ľuďom škodia a nepomáhajú, že lieky nie sú potrebné, ba priam škodia a podobne. Tí, ktorí veci rozumejú, a sú to aj naši pacienti a aj ich blízki, sa s takými názormi, samozrejme, nestotožňujú a vidia, aké sú pre vážne duševne chorých škodlivé.
Bežnému človeku tiež napadne, či sa nemôžu stať ešte zraniteľnejšími, ak svoje intímne súkromie takto verejne zdieľajú?
Ako psychiater nepovažujem pri tejto závažnej poruche osobnosti, kde má pacient množstvo závažných príznakov a problémov, za vhodné sa takto verejne obnažovať. Je to najmä preto, že sa otvorí priestor pre rôznych ľudí, ktorí ako laici problémom pacientky nielenže nemôžu porozumieť, ale môžu jej problémy zľahčovať či na ňu negatívne reagovať a nebezpečne jatriť jej zraniteľnú psychiku. Daný problém si vyžaduje špecializovanú odbornú pomoc, aj dlhodobú liečbu. Vyrozprávať sa zo svojich problémov a pocitov sa predsa dá špecialistovi – psychológovi, psychiatrovi, alebo chápajúcemu príbuznému, priateľke či priateľovi… ale takýmto spôsobom – na internete odhaľovať svoje vnútro s takou bezhraničnou dôverou, to je skutočné riziko.
VIERA MAŠLEJOVÁ
Foto: archív M. I.