Svet sa dnes rozlúčil emeritným pápežom Benediktom XVI. Na čele katolíckej cirkvi stál od apríla 2005 do februára 2013, teda takmer osem rokov. V dejinách cirkvi bol len druhým pápežom, ktorý sám abdikoval. Aký vlastne bol, v čom je jeho prínos? S kňazom Mariánom Gavendom hovoríme podrobnejšie o pápežovi – intelektuálovi.
Benedikt XVI. nastúpil na Petrov stolec po veľmi populárnom Jánovi Pavlovi II. Nemca Josepha Ratzingera, čo je jeho občianske meno, medzi vatikánsku elitu uviedol kardinál Jozef Tomko. Máte o tom nejaké podrobnejšie informácie?
Boli to dve Tomkove rozhodnutia, kľúčové pre osudy budúceho pápeža. Údaje mám priamo od kardinála Tomka, keď som s ním v roku 2007 robil knihu rozhovorov Na životných cestách. V roku 1969 bol Jozef Tomko poverený založiť Svetovú teologickú komisiu. Popri zvučných menách do nej pozval aj mladého profesora Josepha Ratzingera, ako aj mladého krakovského arcibiskupa Karola Wojtylu. Obaja sa vďaka nemu zrazu ocitli medzi svetovou teologickou špičkou. Keď sa na jeseň v roku 1980 konala biskupská synoda o rodine, Jozef Tomko bol jej generálnym sekretárom. Ako hlavného relátora navrhol Jánovi Pavlovi II. mníchovského arcibiskupa Josepha Ratzingera. Tu mohol pápež po celý mesiac pozorovať Ratzingerovu schopnosť syntézy, spájania rôznych aspektov a koordinácie rozmanitých názorov. O niekoľko mesiacov ho povolal do Vatikánu. „Vy ste vlastne vytiahli na svetlo sveta dvoch budúcich pápežov,“ hovoril som občas kardinálovi Tomkovi. On nenamietal, len tak skromne dodal, že zas až takú veľkú zásluhu by v tom nevidel.
V mladosti patril medzi liberálnych katolíckych teológov, no keď ho do Vatikánu povolal Ján Pavol II., stal sa konzervatívnejším ako Karol Wojtyla. Čím sa vysvetľuje táto zmena?
To je také umelé delenie. Joseph Ratzinger nikdy nepatril medzi liberálnych teológov. Len na rozdiel od strohých teologických traktátov prezentoval témy novým spôsobom, bol otvorený pre vnímanie súčasného človeka a hovoril „rečou doby“. A nebol striktne „dogmatický“, snažil sa pochopiť aj váhania a obavy súčasníkov. Vieru nepovažoval za čosi hotové, ale za proces dozrievania a vzťahu. V tom bola jeho novosť. Po nástupe na Kongregáciu pre náuku viery však zodpovedal za náuku viery, vyplývajúcu z Božieho zjavenia a dvetisícročnej skúsenosti cirkvi. Voči témam pravdy, života a spravodlivosti nemožno byť konzervatívny alebo liberálny, ale ich buď rešpektovať alebo odmietať.
Veľa sa hovorí o tom, že ako pápež bol najmä teoretik či intelektuál. Čo to znamená, keď to rozmeníme na drobné? Ktoré témy rozvíjal a prečo? Vyplývalo to z jeho osobnostného založenia, že inklinoval viacej k teórii?
Joseph Ratzinger bol isto intelektuál, no isto nebol teoretik. Nebol vedcom zahrabaným v knihách. Bol pedagógom uprostred rušného akademického života, v dennom kontakte so študentmi (prednášky, skúšky, vedenie prác). Potom bol štyri roky na čele veľkej Mníchovsko-freisinskej arcidiecézy, čo znamená neustály kontakt s ľuďmi. Aj dvadsaťštyri rokov na čele kongregácie znamenalo okrem iného pravidelne prijímať biskupov z celého sveta, diskutovať s nimi o problémoch v ich krajinách, viesť široký tím spolupracovníkov. A ako pápež intelektuálne pracoval len cez pár vzácnych chvíľ. Sám to priznáva, že málokto prichádza denne do kontaktu s toľkými ľuďmi a ich problémami ako pápež. Napokon, aj teologické témy alebo pápežské encykliky a exhortácie sa úzko týkali života ľudí a spoločnosti.
Vo Vatikáne mal prezývku Boží rotvajler. Hovorí sa, že to bolo pre neoblomnú obranu katolíckej cirkvi. Je to tak? Ako sa to prejavovalo v praktickom živote?
Tento titul vyznieva dobrý ako vtip, no je ďaleko od pravdy. V praktickom živote bol Benedikt veľmi jemný a pozorný. V diskusiách a polemikách sa snažil najskôr prijať a pochopiť pohľad oponenta, ktorého nikdy nezosmiešňoval ani neodmietal. Až potom taktne predložil svoje stanovisko. Samozrejme, neoblomný bol, keď potvrdzoval duchovný rozmer človeka, istotu pravdy, ktorá nezávisí od subjektívnych pocitov či potrieb, základné ľudské práva, slobodu, ktorú má sprevádzať zodpovednosť. Kvôli objektivite treba povedať, že ono „rotvajlerovské brechanie“ zaznievalo skôr od tých, ktorým nevyhovovali jeho postoje.
Na Slovensko ako pápež nepricestoval, no počas jeho pontifikátu došlo k známej kauze „Bezák“ a Benedikt XVI. odvolal arcibiskupa Róberta Bezáka. Čo si s odstupom času o celej tej záležitosti myslíte?
Myslím si, že na hodnotenie „kauzy Bezák“ ešte nemáme dostatočný časový odstup. Je fakt, že Benedikt XVI. ho menoval na základe návrhov, ktoré vypracovala Kongregácia pre biskupov, a na základe jej návrhov ho aj odvolal. Treba brať do úvahy fakt, že na svete je päť a pol tisíca biskupov, a teda aj tisíce problémov. To nemôže obsiahnuť sám pápež, na to funguje patričná kongregácia. S akými podkladmi pracovala, a aké návrhy ponúkla, to my nateraz nevieme. A že pápež Benedikt nebol na Slovensku? Po nadštandardných troch návštevách Jána Pavla II. to asi nebola priorita a najmä, nebola žiadna objektívna významná príčina – nejaké okrúhle výročie a podobne.
Benedikt XVI. bol v dejinách cirkvi len druhý pápež, ktorý sám abdikoval. V jeho prípade zo zdravotných dôvodov. Všeobecne sa však očakáva, že pápež má slúžiť Bohu až do svojej smrti…
To závisí od uhla pohľadu. Ján Pavol II. hovoril, že „Z trónu možno zostúpiť, ale z kríža nie“. Vedel, že aj bolesť a znášanie ponižujúcej choroby má duchovnú hodnotu. V tom bol jeho heroizmus. Pápež Benedikt XVI. sa zas riadil „spiritualitou správnej miery“, typickou pre sv. Benedikta z Nursie. Aj v limitoch svojho veku a zdravia vnímal Boží hlas a zároveň si uvedomil, že modliť sa za cirkev či obetovať utrpenie možno aj v súkromí emeritného pápeža. V tom zase bola veľkosť Benedikta XVI.
Nedajú sa však obísť špekulácie o tom, že úrad opustil preto, že nedokázal čeliť vnútorným „pnutiam“ vo Vatikáne, teda akémusi skrytému boju o moc, respektíve, že to bolo kvôli finančným podvodom, ktoré nedokázal včas odhaliť a stopnúť.
Sú desiatky novinárov veľkých médií stabilne akreditovaných vo Vatikáne, ktorých hlavnou úlohou je špekulovať, kombinovať a svoje médium zásobovať vždy nejakou novou kuriozitou. Samotný pápež uviedol ako dôvod svoj zdravotný stav a náročné požiadavky súčasnej „rýchlej doby“. Že cítil slabosť a únavu, pre ktorú už nechcel byť pre cirkev brzdou, k tomu isto prispeli aj vlny pedofilných škandálov, nešťastná ruka pri výbere niektorých spolupracovníkov, zrada spomedzi najbližších. No problémy neboli príčinou samotného odstúpenia, tie naňho doliehali aj počas celých osem rokov pontifikátu.
Benedikt XVI. bol kritizovaný aj za to, že ako mníchovský kardinál nezakročil proti sexuálnemu zneužívaniu vo svojej arcidiecéze. V roku 2022 sa za to verejne ospravedlnil.
Samotná „kauza“ bola veľmi chabo podložená, určite to nebolo žiadne vedomé krytie, pápež sa skôr ospravedlnil, že pri prvej výpovedi sa nevyjadril celkom presne. Veľkodušne spolupracoval pri vypracovaní podrobnej správy. Bublina, ktorá sa z prípadu vytvorila však bola z môjho pohľadu nespravodlivá a nevďačná. V celkovom kontexte to vyznelo, akoby nič iné a dobré v živote nevykonal. A to zas nie je pravda, určite pre to veľmi trpel.
Keď to teda zhrnieme – aký bol prínos Benedikta XVI. ako pápeža, čo priniesol cirkvi, veriacim a svetu celkovo?
Už samotným faktom, že v rýchlom slede udalostí stál osem rokov na čele Katolíckej cirkvi, sa významne zaraďuje do histórie. Jeho encykliky zostávajú trvalou súčasťou učenia cirkvi, významným a veľkým počinom bolo vydanie Katechizmu Katolíckej cirkvi. Podobne aj jeho trilógia Ježiš Nazaretský zaiste bude patriť do „klasiky“. Musel čeliť ťažkým problémom a celkovej kríze cirkvi. Myslím si, že na komplexnejšie hodnotenie v jeho prípade potrebujeme väčší časový odstup, ktorý ukáže, nakoľko boli jeho vízie správne.
Často chodievate do Vatikánu, dokonca ste tam aj pôsobili. Stretli ste sa s Benediktom XVI aj osobne? Pri akej príležitosti to bolo a ako na vás zapôsobil?
Vo Vatikáne som sa s ním najčastejšie stretal cez rok, keď som mal takmer každý týždeň možnosť slúžiť spolu s ním v úzkom kruhu omšu a raňajkovať. Na omše sa pripravoval veľmi sústredene. Boli krátke, povedal len pár myšlienok na úvod. A pri raňajkách býval veľmi spontánny, sadol si tam, kde bolo miesto, vzal z toho, čo bolo položené na stole, zapájal sa do diskusie. Mal som dojem, že moje humorné anekdoty mu dobre padli. Keď sa stal pápežom, ako prvú hlavu štátu prijal nášho prezidenta Ivana Gašparoviča. Bol som v sprievode. Na záver audiencie sme ho mohli pozdraviť, spontánne sa pýtal, čo teraz robím. Fotograf však práve menil film, tak som na záver podišiel k pápežovi so slovami: „Svätý Otče, Arturo (tak sa volal ten vatikánsky fotograf), si chce ešte zarobiť, dáme mu šancu? „Iste, iste“, odpovedal Benedikt XVI. a sympaticky sme mu zapózovali. Drobnosť, avšak výstižná. Mám na to peknú fotospomienku.
Viera Mašlejová
Foto:
