Otec vždy vravieval „mať tak tvoj vek a svoj rozum“. Úprimne som netušila o čom rozpráva, ale ako čas plynie, myslím, že sa začínam dostávať k podstate (hoci samozrejme mám pred sebou ešte dlhú cestu). Tak som si sadla a zamyslela som sa nad ľuďmi okolo seba, najmä tými mladými. Sú naozaj divokí a slobodní?
Spomienky z mladosti
Pamätáte si to? Vietor vo vlasoch, letné lásky, kopa voľného času a život gombička. Možnosť spať do desiatej a riešiť farbu laku na nechty ako tému dňa. Sem tam nejaký test či skúška, ale to všetko krásne vyvážené spoločenským životom. Usmejete sa a srdce vám radostne poskočí. Všetko je tak ako má byť a čo bolo, bolo. Nechajme tieto veci dnešnej mladej generácii. Nech si užívajú, nech spoznávajú a nech sa búria, veď aj o tom to je. Naozaj?
Realita v práci po škole
Zrazu ste v práci v kuchynke a kolegynka, ročník 2000, vám rozpráva o záplave emailov, ktoré musí ešte vybaviť a o tom, že ešte frajerovi nestihla vyžehliť košeľu na večerný teambuilding. „Moja, keby si ty vedela“, pomyslíte si, keď v duchu prebehnete svoj list úloh, okrem iného, zahŕňajúci dve rodičká, kontrolu osamelej starnúcej matky aj týždenné varenie a pranie. Vtedy sa, ale zastavíte a trošku spamätáte. Veď táto osoba má 21 rokov. Dobre, vy ste v jej veku už možno mali deti, ale doba bola trochu iná. Nepotkýnali ste sa o všadeprítomné obrazovky a termíny, a telefón vám tiež nezvonil ako hasičská siréna, nahlas a neprehliadnuteľne. A život plynul veselo. Stretávali ste sa, smiali a až tak všetko neriešili. Veď nejako bolo a nejako bude, svet sa nezrúti. Dnes sa naopak zdá, že svety sa rútia na dennom poriadku a pokojne aj niekoľkokrát. Ale prečo?
V jednom kole
Vyzerá to tak, že zaplavení sú momentálne všetci. Zabúdame na priateľov a rodinu, lebo nás ovládli úlohy diktované virtuálnym svetom, ktoré si nás nájdu všade. Nedá sa skryť. A tak sme od pomerne mladého veku všetci v jednom kole. A dvadsiatnici potom skutočne žijú ako štyridsiatnici. Celosvetová pandémia situáciu ešte zhoršuje. Fyzický kontakt sa stal nevítaným kvôli strachu z nákazy, čo samozrejme nemožno nikomu zazlievať. Ako z toho von?
Ak máte dvadsať a naozaj si myslíte, že na vašich úlohách svet stojí a padá, zrelaxujte sa. Nie je to tak, a nebude, ani keď budete mať tých štyridsať. Obaľte sa radosťou, ktorá vám neskôr pomôže prekonať ťažšie chvíle, ktoré raz prídu, lebo taký je život. Utrhnite si pre seba kúsok šťastia a veselosti vždy, keď to bude možné. Kvalitné vzťahy, kreatívne záľuby a pár chvíľ v offline móde denne môžu k pocitu šťastia len prispieť.
Bujará zábava k tomu patrí tiež, tak si ju, prosím, aspoň cez sviatky poriadne doprajte 🙂 A pokojne nám napíšte, ako bolo 😉
