Víťazstvo v Let’s Dance ho zaskočilo, no o to viac si ho váži. Herec Kristián Baran v rozhovore otvorene hovorí o chvíľach pochybností uprostred súťaže, o zodpovednosti, ktorú teraz cíti, aj o tom, čo ho týždne pod tlakom naučili.
Ako plánujete naložiť s víťazstvom v Let’s Dance?
Najskôr si dám pauzu (smiech). Mám za sebou veľkú fyzickú záťaž. Je to podobné ako pri vrcholových športovcoch, ktorí po intenzívnom výkone potrebujú na chvíľu vypnúť. Pokračovať však budem, s Dominikou už máme niekoľko ponúk. Titul kráľa parketu so sebou nesie istú zodpovednosť, no úprimne, to, že sme vyhrali si ešte stále úplne neuvedomujem (úsmev).
Pre Dominiku to bola splnená trofej. V ďakovnej reči povedala, že bola vždy druhá. Beriete to ako zadosťučinenie?
Do istej miery áno. Teší ma, že sa jej splnil sen práve v tanci, ktorým žije – a to aj vďaka nášmu spoločnému úsiliu ako tímu.
V rozhovoroch po vyhlásení víťaza bolo u vás badať šok, radosť, ale aj isté sklamanie voči favoritke Zuzke Porubjakovej. Mali ste s ňou o tom neskôr nejakú debatu?
Úprimne, nestihli sme sa porozprávať – mal som v hľadisku rodičov a známych, chcel som sa venovať im. Pamätám si však moment na parkete, keď sme sa so Zuzkou silno objali a povedal som jej jednou vetou, že nechápem, čo sa práve deje (smiech). Bolo to zvláštne, pretože všetci vedeli, že ona je tanečne úplne na inom leveli. Bol to šok pre všetkých. Každopádne, už len samotná účasť vo finále bola pre nás všetkých veľkým víťazstvom.
Prečo si myslíte, že rozhodli diváci práve vo vašu výhru?
Tajne verím, že sme ich s Dominikou oslovili nie tak technikou, ako príbehmi, myšlienkami a atmosférou, ktorú sme vkladali do choreografií. Možno práve to sa na nich prenieslo a dotklo sa ich.
V dokrútke ste spomínali, že niekedy v polovici súťaže na vás prišlo ťažké obdobie – akoby všetko, čo robíte, zrazu stratilo zmysel. Ako ste to vyhodnotili?
Kríza prišla po období, keď sme nemali čas ani sami na seba. Neustále tréningy vytvorili veľký psychický tlak a prišla demotivácia. S Dominikou sme si uvedomili, že sme si nevedeli ani len sadnúť na kávu a porozprávať sa – šli sme upäto choreografiu za choreografiou. Toto je jedna z vecí, ktorú som si vďaka šou uvedomil… Zistil som, že aby človek dokázal niečo robiť kvalitne, potrebuje si dopriať čas na oddych, sebareflexiu a psychohygienu.
Vaša rodina musí byť v šoku po zistení, čo má doma. Podporovali vás na ceste k herectvu, alebo vás videli skôr v inom povolaní?
Je to trochu vtipné. Otec aj bratia sú totiž veľmi zruční. Odmala nás otec viedol k manuálnej práci – veď sa hovorí, že remeslo má zlaté dno. Vždy som trochu vyčnieval. Chcel som ísť na strednú školu na propagačnú grafiku, lebo som rád maľoval, no doma ma presvedčili, aby som išiel na technickú, pre lepšie uplatnenie. Študoval som teda niečo, čo ma nebavilo. Bratia aj otec mali víziu, že si založíme spoločnú firmu – stredný brat je geodet, najstarší sa špecializuje na elektriku, ja som študoval plyn, vodu, elektriku. Teoreticky by sme boli dobrý „pack“, no mňa to napokon predsa len stiahlo k umeniu (úsmev).
Pochádzate z východu. Hovorí sa, že Východniari musia byť dvakrát takí snaživí, aby prerazili.
Myslím si, že na tom bude nejaká pravda. Neviem robiť veci len na osemdesiat percent – a to sa ukázalo aj v Let’s Dance. Učil som sa choreografie naplno, išiel som na sto a viac percent – a to máme my Východniari v krvi (smiech).
Údelom žiť v hlavnom meste, ktoré ponúka najviac možností na rast, je byť ďaleko od rodiny. Je to istá daň za úspech?
Herectvom a umením sa na východe živí inak ako na západe. Je škoda, že to tak je… ale žiaľ, zatiaľ je to realita.
Hovorí sa, že vo väčšine prípadov si Východniar napokon vezme Východniarku, lebo v ňom evokuje domov. Je to pravda alebo mýtus?
Zaujímavá teória (smiech), ale veľkú váhu by som tomu neprikladal.
Blíži sa vám tridsiatka. Kde ste si mysleli, že sa v tomto veku ocitnete – verzus realita?
Žijem skôr prítomnosťou. Premýšľam viac nad tým, čo sa deje teraz, než nad tým, čo bude. Ale že budem držať v ruke trofej kráľa parketu, to by mi zrejme nenapadlo (smiech).
Ako vás privítali v štábe Sľubu, kde ste mali zameškané nakrúcanie?
Bez žartíkov to, samozrejme, nešlo – hneď po príchode niekto spustil zvučku z Let’s Dance. Pol dňa som teda nakrúcal, druhú polovicu rozprával o Let’s Dance (smiech).
Ako Michal Andráš súťažíte o lásku Zuzany Fraňovej s doktorom Igorom Valentom. Zažili ste také súperenie o ženu aj v realite?
Nikdy v živote som nezažil takýto trojuholník dobývania sa a nič by som na tom nemenil (smiech).
Vaša postava sa ocitla v situácii, keď musí pre dieťaťa uzavrieť manželstvo s bývalou láskou. Dokázali by ste aj v reálnom živote urobiť takýto krok zo zodpovednosti?
Ak by išlo o podobný prípad ako v seriáli – tragická udalosť, smrť najbližších priateľov a starostlivosť o ich dieťa – zrejme áno.
Ako sa vám hrá v seriáli s dieťatkom?
Od začiatku nakrúcania fyzicky aj mentálne vyrástol. Začiatky boli náročnejšie – keď sa mu niečo nepáčilo, spustil plač. Ale časom sme si vybudovali vzťah. Dnes ho beriem ako malého bráška (úsmev).
City k Zuzane viažu Michala zo spoločnej minulosti. Myslíte, že príslovie „stará láska nehrdzavie“ funguje?
Určite na tom niečo je.
Michal pôsobí navonok sebavedomo, no vnútri je zraniteľný. Zažili ste niekedy podobný rozpor medzi tým, čo ukazujete svetu a tým, čo prežívate vo svojom vnútri?
Do istej miery som to ja. Napríklad mi nejdú sentimentálne situácie – neviem ich tvoriť, a už vôbec nie na ne reagovať. Keď dostanem kompliment či milé slová, navonok sa usmievam, no vnútri netuším, ako reagovať.
Je to tým, že vy muži nie ste naučení ukazovať city? Že emócie sú pre drsniakov tabu?
Áno, stále to tak – vo všeobecnosti, trochu je – pochádza to z minulosti, keď muž „nesmel“ plakať. Aj keď sa to, verím, mení. Je škoda, že muž, ktorý ukáže emócie, je považovaný za slabého. Pritom je to práve naopak – v úprimnosti je najväčšia sila.
V Sľube stvárňujete telocvikára. Ako si spomínate na toho svojho zo školy? Čerpáte z neho predlohu pre Michala?
Na strednej odbornej technickej sme mali dvoch telocvikárov. Starší bol bratranec môjho otca – prísny tréner, ktorý nedával najavo emócie. Mladší bol živý, aktívny, ľudský, vtipkár. Mal podobný humor ako Michal. Keby som týchto dvoch spojil do jednej postavy, vznikla by skvelá inšpirácia. Doteraz mi to nenapadlo (smiech).
Sľub doťahuje sledovanosť Dunaja. Oba sú to dobové formáty. V čom je tento žáner taký vítaný? Majú nám niečo pripomenúť?
Oba projekty majú potenciál pripomenúť nám dobu, ktorou sme si prešli. Mali by sme sa z nej poučiť – pozrieť sa, čo bolo správne a čo nie. Žiaľ, zatiaľ sa nám to celkom nedarí. Možno aj preto prichádzajú tieto formáty práve teraz – aby sme nezabúdali.
