Sú talentované, tvorivé, ich prácu pozná a uznáva mnoho ľudí. No ako uvažujú, aké hodnoty si cenia, ako pristupujú k svojej práci? Dnes vám to prezradia tri dámy, nominované v ďalšej kategórii ankety Slovenka roka 2024.
„Za každým úspechom je veľa skúšania, hľadania, obáv, radosti, vášne, adrenalínu, tmy a svetla. Ale je tam najmä kopa radosti a chuti,“ takto zhrnula podstatu svojej práce herečka, členka Činohry Slovenského národného divadla BARBORA ANDREŠIČOVÁ.
Užívam si krehkú prítomnosť
Mnohí televízni diváci zaznamenali jej výrazný talent najmä v ostatnom období, keď stvárňuje jednu z hlavných postáv v dobovom seriáli Dunaj, k vašim službám. Barbora Andrešičová má však za sebou už mnoho televíznych, ale najmä divadelných postáv, a aj ocenení, ktoré sú uznaním jej talentu a pre ňu samotnú aj potvrdením toho, že vybrať si herecké povolanie bol správny krok.
Napriek tomu, že od malička vedela, že chce byť herečkou a od školských čias navštevovala divadelnú školu Ludus, jej cesta neviedla priamo k štúdiu herectva. „Životné okolnosti ma odklonili na inú cestu, ale som za tie „komplikácie“ vďačná. Našla som si zamestnanie a na svoj sen som na istý čas celkom zabudla. Ale naučila som sa rozhodovať sama za seba, podučila som sa rôznym prácam, nabrala skúsenosti.“
Prijali ju na prvý raz. Bola o niečo staršia než jej spolužiaci, nemala zázemie a musela sa o seba postarať sama. No už počas štúdia dostávala úlohy v divadlách, objavila sa na doskách SND aj Divadla A. Bagara v Nitre. Tam dostala v roku 2016 prvé stále angažmán a na javisku tohto divadla stvárnila hlavnú úlohu drogovo závislej Emmy v hre Ľudia, miesta a veci, ktorá bola v jej kariére prelomová a dodala jej sebadôveru. Získala za ňu cenu Dosky v kategórii Najlepší ženský herecký výkon v sezóne 2018, aj cenu Nadácie Tatra banky pre mladého tvorcu do 35 rokov. O rok neskôr sa stala aj držiteľkou ceny Literárneho fondu. A v roku 2020 jej ponúkli miesto v Činohre Slovenského národného divadla.
Okrem divadla účinkovala vo viacerých televíznych seriáloch, mohli sme ju vidieť v seriáloch Za sklom, v Paneláku, Divoké kone. V súčasnosti upútala pozornosť v seriáli Dunaj, k vašim službám ako ambiciózna Irena Bočkay, pre ktorú je kariéra na prvom mieste. Pre herečku, ktorá je aj mamou malej dcérky, je však prvoradá rodina. „Som vďačná za svoju rodinu, je to splnený sen, o akom som vlastne nikdy nesnívala. Je to moja kotva a istota, že ak si aj niekedy trocha niekam odletím, viem, kam sa mám vrátiť. Radi spolu podnikáme výlety, veľmi radi cestujeme, sme aktívni, užívame si život a jeden druhého. Vždy so sebou na cesty beriem nespratný a ťažký analógový fotoaparát, hoci niekedy ani nič neodfotím. Som vďačná, že žijem s mužom (herec Tomáš Pokorný – pozn. red.), ktorý mi je oporou, pomáhame si navzájom a učíme sa byť efektívni,“ hovorí a priznáva, že zladiť profesionálny život s manažovaním rodiny a domácnosti nie je jednoduché a stále sa to spolu ešte učia. „Pracujeme doma s termínom krehká prítomnosť. Vieme, ako rýchlo vie tiecť čas, preto sa usilujeme žiť život plnohodnotne. Nachádzať balans je jedným z umení života. Nedá sa spoľahnúť, že bude nejaké potom,“ uzatvára.
„Nech robíte čokoľvek, ste kdekoľvek, najdôležitejší sú ľudia, ktorí sú tam a v tom s vami. Bez nich by nič nedávalo zmysel,“ Túto životnú filozofiu pretavuje do svojich kníh úspešná slovenská spisovateľka ANDREA CODDINGTON.
Milujem príbehy, život a písanie
K láske ku knihám ju priviedla najmä mama. A práve ona bola aj prvou recenzentkou románu, ktorý odštartoval jej dráhu spisovateľky. „Pri niektorých pasážach sa nahlas smiala, pri iných potichu plakala, aby som ju nepočula,“ spomína Andrea. Mama určite ešte emotívnejšie ako iní čitatelia reagovala na román, kde jej dcéra položila na papier vlastný príbeh, ktorý sa krásne začal a tragicky skončil… Dala mu názov Mal to byť pekný život…
Knižky, čítanie a písanie mala Andrea vždy rada, ale neplánovala byť spisovateľkou. Vyštudovala žurnalistiku, pracovala v rôznych médiách a ako zahraničnopolitickú spravodajkyňu ju po páde Dvojičiek v roku 2002 vyslali do New Yorku. Zamilovala si nielen toto mesto, ale našla tu aj muža, s ktorým plánovala prežiť pekný život. Mala tridsaťjeden rokov a dve malé deti, keď jej manžel ráno odišiel do práce a už nikdy sa nevrátil. Tragicky zahynul a Andrei sa v jednej sekunde obrátil život naruby. Písanie o tom peknom, čo prežila, aj o tom zlom, čo ju zastihlo, bolo svojím spôsobom terapiou. Neskôr sa ukázalo, že z toho vznikol pútavý, čitateľmi veľmi pozitívne prijatý román, a tak sa začala spisovateľská dráha Andrey Coddington.
Úspešná autorka však nikdy nešla cielene za úspechom. „Pri každej knihe je to predovšetkým cesta za dobrým príbehom, ktorý má v sebe všetko – drámu, lásku, úskalia, straty, napätie. Stretla som na nej hrdinov mojich kníh, ktorých som, s ich láskavým dovolením, obnažila, aby bola kniha úprimná. Vždy som mala na pamäti akýsi záväzok – voči príbehu, voči jazyku a voči ľuďom v ňom a okolo mňa. Sú pre mňa najvzácnejší,“ vyznáva sa. Páči sa jej, ako do kníh pretavuje človečinu. Aj preto vždy píše v prvej osobe. „Lebo ja som hlavná hrdinka, ktorá to všetko prežíva. Mám rada krásne naukladané slová, ktoré dávajú emócie. Mám rada, keď sa mi začne príbeh ukazovať na papieri a ja ho donekonečna nejako prerábam. A vďaka písaniu som sa stala poriadkumilovnou, lebo písať v nepohode alebo hluku neviem.“
Práca spisovateľky naozaj nejde vždy ľahko. „Sú dni, keď som dokonale ponorená, viem sedieť za počítačom hodiny bez prestávky, krásne sa mi darí, a sú dni, keď mi nejde nič. Vtedy idem do seba, ale čím viac sa karhám, tým sa celé nadstavenie zhoršuje. Učím sa stále, že aj taký čas treba akceptovať a byť na seba dobrý.“
Andrea Coddington žije so svojimi dvomi deťmi v Bratislave, je rada aktívna, chodí cvičiť, cestuje. A momentálne pracuje na novej knihe.
„Mojou snahou je vytvoriť šperky, ktoré nie sú len pekným kúskom kovu, ale majú v sebe ukryté niečo viac: kúsok histórie či jedinečný príbeh. Tvorím šperky, ktoré majú dušu,“ hovorí o svojej práci šperkárka KATARÍNA ŽIAK.
Aj z nenápadného kvietku môže byť šperk
Je dosť odvážne po skončení školy nenastúpiť do zamestnania, ale hneď vykročiť vlastnou cestou. Chce to dôveru vo vlastné sily aj presvedčenie, že to, s čím chcem preraziť, má šancu na úspech. A v nemalej miere pomáha aj podpora blízkych ľudí. To všetko v roku 2016, keď skončila štúdium výtvarnej výchovy na Katolíckej univerzite v Ružomberku, Katka Žiaková mala. Už počas štúdia urobila stovky návrhov a desiatky vzorov, z ktorých mohla vytvoriť autorské šperky a predstaviť ich pod značkou Katarina Žiak®. Už o dva roky neskôr sa mohli s jej prácou zoznámiť čitateľky britského vydania časopisu Vogue, návštevníci módnych dní v Londýne aj v Bratislave, Katka bola ambasádorkou Európskeho roku kultúrneho dedičstva 2018 na Slovensku… Začala spolupracovať s galériami aj s ÚĽUV-om, vystavuje, ponúka svoje autorské šperky cez e-šop… No pripomína: „Každý, kto tvorí, prejde dlhú cestu, aby sa jeho sen stal skutočnosťou. Je potrebné vytrvať a veriť, že aj keď prídu ťažké chvíle, dokážem to. Práve v tom mi najviac pomohla rodina. Postupne som si našla vlastný spôsob, ako previesť môj návrh do materiálnej podoby. Učila som sa doslova na vlastných chybách. Nebolo to ľahké, ale podarilo sa.“
Katka vyrába šperky z chirurgickej ocele a dopĺňa ich sladkovodnými perlami, drahými kameňmi a minerálmi. Vsúčasnosti má tridsaťtri kolekcií, ktoré obsahujú viac ako tisíc vzorov v rôznych veľkostiach a farebných prevedeniach. Inšpiráciu nachádza v prírode, v literatúre, architektúre, ale aj v ľudovej kultúre. „Tvorím šperky pre ženy, ktoré majú rady slovenský dizajn a vždy ma veľmi teší, keď sa k nám vrátia po ďalší kúsok z nových kolekcií,“ hovorí. „Najradšej mám tvorivú časť práce – keď sa z čohosi nenápadného môže stať niečo úplne nové. Napríklad z malého kvietku, ktorý som si pri turistike odfotila, na papieri vznikne najprv návrh ornamentu a potom sa z kresby stane hotový šperk.“
Pochádza z Bystrej v srdci Nízkych Tatier a má rada prírodu a turistiku, každý rok aspoň raz absolvuje výstup na Chopok a Ďumbier. Nikdy nezabudne vziať so sebou fotoaparát, venuje sa makrofotografii a následnej tvorbe abstraktných obrazov. Od detstva sa venovala jazdeniu, dokonca v drezúre aj súťažila. Dnes už jazdí iba rekreačne, ale lásku ku koňom prezrádza aj častý motív koňa v jej šperkoch.
Hlasovať môžete od 06. februára 2024 12:00 do 20. júna 2024 – 12:00 prostredníctvom SMS na číslo 7400 v tvare SR 1 – 27, kupónmi z týždenníka Slovenka alebo Online na www.slovenkaroka.sk/hlasovanie
Cena SMS je 1 eur s DPH., službu zabezpečuje spoločnosť goodgames, s.r.o.
Príklad hlasovania formou SMS: Ak chcete dať hlas nominantke číslo 1, tak pošlite SMS v tvare SR (medzera) číslo kandidátky na číslo 7400
