Adela Vinczeová nepodceňuje sebapoznávanie. Je to pre ňu cesta, ako byť lepšou k sebe, k ľuďom okolo seba a rada ju objavuje i so všetkými temnými zákutiami, ktoré sa napokon na konci vyjasnia. Svetlo do života jej i manželovi prinieslo vytúžené dieťatko. Ešte na jeseň by tomu neverili a zrazu sú doma traja.
Dostali ste ten najkrajší darček, do manželstva vám pribudlo bábätko, čo prirodzene zmenilo chod rodiny a najmä jej dodalo nový životný rozmer. Čo vás zaskočilo najviac?
Asi nič ma nezaskočilo. Čakali sme, že to bude náročné, ale aj krásne. No keďže ide o neustále zmeny, tak ma ešte niečo možno zaskočí. Alebo vlastne – nečakala som, že až tak nebudem stíhať dopiť kávu alebo pustiť práčku. Aj na tieto otázky odpovedám po uspatí bábätka, večeri a vybavení aspoň pár kľúčových mailov.
Dojíma vás vidieť Viktora, ako sa o dieťa stará?
Niekedy aj áno. Je naozaj skvelý. Nemám ani štipku obavy, keď je on ten, ktorý má „službu“ s bábom.
Čo by ste poradili z vašej doterajšej, síce krátkej, ale dlhodobo premyslenej skúsenosti párom, ktorí premýšľajú nad adopciou, no majú prirodzené obavy?
Je to naozaj veľmi krátka skúsenosť. A každý to má inak. Ja som nikdy nemala potrebu, aby bolo dieťa biologické. Nepotrebujem sa v nikom vidieť. Takže to ani nie je akási „alternatíva“. Z tejto krátkej skúsenosti len viem, že je to krásne a silné obdobie a určite je veľa už existujúcich detí, ktoré potrebujú domov. To je jeden z najsilnejších argumentov pre mňa.
Ako dieťatko prijímajú vaši a Viktorovi rodičia?
Všetci sa veľmi tešia.
A spíte v noci?
Menej…a menej kvalitne, no nejako spíme. A už sa aj pozerám na hodinky, že by som mala po tomto rozhovore zasa ísť spať.

Čo vás na vašej práci najviac baví a čo unavuje?
Najviac ma unavuje stres, ktorý si v nej viem sama vytvoriť. Počas prípravy na rozhovor mám oveľa väčší stres než zo samotného rozhovoru. Stále rozmýšľam, či som to dobre skoncipovala, či to bude pre ľudí dostatočne zaujímavé a zabaví ich to. To ma na mne nebaví, tieto sebatrýznenia. Potom ma vyčerpávajú situácie, keď nie som paňou svojho diáru, no musím sa prispôsobovať iným. Ešte mi vadia momenty, keď je toho príliš veľa. Akoby som to dopredu nevedela správne vyhodnotiť. Potom z toho vznikne veľký zhluk a to sa ťažko energeticky zvláda.
Relácia Trochu inak oslavuje 10. rokov svojej existencie. Aká bola vtedy a kam sa posunula teraz?
Geograficky sa posunula z priestorov SND zo štúdia cez činohru aj operu do koncertnej sály Slovenského rozhlasu a napokon do štúdia L+S. Posunula sa aj vizuálne a kvalitou obrazu. Od čias TA3 po Dvojku na RTVS to vyzerá určite tiež inak. Obsah posúvajú hostia a tých sa nám stále darí nájsť skvelých. Som za to veľmi vďačná.
Badáte zmeny aj sama na sebe?
Snáď som sa aj ja nejako posunula, ale to by som si musela pozrieť staršiu a novšiu časť. Zatiaľ som sa na takýto experiment nepodujala. Je však pravda, že sa napriek tréme a zodpovednosti cítim stále uvoľnenejšie.
Reláciu vysiela RTVS na Dvojke každý druhý piatok večer. Vyberáte si hostí, ktorí stále divákov majú čím zaujať, sama sa pri tom veľa dozviete, spomínate si na niekoho alebo niečo, čo vo vás hlboko zarezonovalo či už v pozitívnom alebo negatívnom zmysle?
Negatívne nezarezonoval nikto. Ale asi najsilnejší sú hostia, ktorí búrajú moje vlastné predsudky, ktorí prinášajú svetlo do tém, o ktorých nič neviem, avšak dovoľujem si mať mylný názor. Takto to bolo na tému polyamorie, transrodovosti alebo začarovaného kruhu generačnej chudoby. Aby som bola konkrétna – vďaka „omame“ Sandre Giňovej a OZ Cesta von viem, že deti v osadách nemajú od narodenia do troch rokov vhodné podmienky. Preto sa v kľúčovej fáze svojho života nevyvíjajú ako majoritné deti a kvôli tomu si nemajú ako vybudovať dostatočný základ pre ďalšie vzdelávanie a fungovanie. Každý z nás, ak by sa narodil do generačnej chudoby, by len ťažko hľadal cestu von. Tieto témy ma fascinujú, dojímajú, oslobodzujú od vlastných strachov a obmedzenosti.

Mottom relácie je „Pozrite sa na veci trochu inak.“ Vy sa snažíte podať divákom informácie s nadhľadom a tak, aby si z nich každý niečo odniesol. Ako sa vás dotýkajú situácie na Slovensku, keď sú ľudia k sebe netolerantní a dá sa žiaľ povedať, že často až zbytočne krutí?
Ľudia sú netolerantní, keď si neveria. Kto si neverí, sa bojí každej inakosti, lebo ohrozuje tú jeho neistú bytosť. Krutí sú ľudia zranení a, samozrejme, aj tí, čo si neveria. Takže je to všetko prejavom zranení a tráum a nedostatočného vzdelania a to treba liečiť. Odmietaním takých ľudí ich nezmeníme, ani neodstránime. Treba vedieť chápať najprv seba, potom iných a konať z pozície pochopenia, nie z pozície hnevu. A Trochu inak sa snaží k tomu prispievať.
Čo by ste popriali Slovákom a Slovenkám k tomu, aby nám tu bolo spolu všetkým o čosi krajšie?
Začať si všímať, kedy sa hneváme a cítime nenávisť. Postrehnúť tieto prejavy na sebe a hľadať dôvody prečo to tak je. Kvôli čomu sme smutní a cítime sa zle a začať mať radšej samých seba. Lebo inak sme voči ostatným veľmi obmedzení. Ja to volám rozmotávanie klbka príčin. Kvôli čomu sa cítime ohrození, prečo sa niekoho alebo niečoho bojíme, keď začneme klbko rozmotávať, na konci prídeme na to, že je to len o nás a v nás. Bolo by super, ak by sme sa začali takto viac spoznávať, liečiť sa a mať sa radšej. Ešte stále, žiaľ, badám na Slovensku veľa smutných ľudí, ktorí nevidia, že riešenie je v nich samotných.
Čo robíte pre to, aby ste aj v náročných životných otázkach zostali v pokoji?
Verím tomu, že v živote sa všetko deje v dokonalosti a základom je akceptácia a prijatie vecí, ktoré k nám postupne prichádzajú. A nebojovať proti nim, pretože ak by to malo byť inak, je to inak. A najmä je dôležité, že mojou energiou dokážem veľmi veľa meniť. Čiže, keď ju ja sama zaktivizujem, pohnú sa aj veci vôkol mňa a začne to krásne v pokoji plynúť. S mojím prijatím a bez zbytočných pnutí. Opakom je „opúšťanie sa“ a vtedy nás to vie ukážkovo stiahnuť dole špirálou. Prirodzene sa ako následok začne všetko rúcať ešte viac. Ostávam svojím pozorovateľom. Samozrejme, že sú momenty, keď zatínam päste a cítim krivdu spolčenia celého sveta, no zároveň viem, že je to len prejav niečoho a netlačím sa do toho, aby som mala okamžite dobrú náladu. Odstúpim od seba a nakoniec vždy zistím, že je to o mne – ako sa cítim, nie o tom druhom. Preto sa netreba hnevať na druhých, nemajú s tým nič spoločné.

Zaujímavé sú aj momenty precitnutia, keď sa začneme sami na sebe aj smiať, keď si uvedomíme akú zbytočnú drámu vyrábame…
Najlepší terapeut je v tomto môj Viktor, ktorý sa smeje už v tej tragickej chvíli. Takže ja môžem byť v slzách, opustená, s pocitom konca sveta a on sa mi rehoce. V tom najlepšom. Našťastie vie rozlíšiť, kedy je to plač z hlbokého smútku a kedy je to plač z boja ega so svetom.
Ako sa o seba staráte fyzicky?
Čím viac cvičím, tým ma viac bolia kríže. Zrejme je to z toho, že som praktizovala cvičenie v mentálnom kŕči, že musím cvičiť aj keby čo bolo. A ešte som do toho šla aj otužovať, v honbe za zdravím som šla s rodičmi do jazera a z toho ma tak rozboleli kríže, že následná angína ma vlastne zachránila. Ležala som štyri dni doma, kým som sa dala konečne dokopy. Niekedy je lepšie sa o seba starať tak, že sa o seba nestaráme (úsmev). Občas naozaj treba kvasiť na gauči a dopriať si hovadinu pod zub.
Ako spracovávate smútok?
Plačem. Nehodnotím to a nebojujem proti smútku, iba ho preciťujem. Treba vedieť počúvať svoju dušu. Či sa hnevá alebo je smutná alebo je to iba vyskakovanie ega.
Ako reagujete vy vo vašom rodinnom kruhu v prípade odlišných názorov? Argumentujete/ akceptujete/ignorujete sa navzájom?
Pre mňa je zaujímavé, že vždy skončíme pri tom, čo sme si už päťkrát povedali, prišiel aj argument a vysvetlenie a na šiestykrát príde zase tá istá otázka. Dostaneme sme sa do istej rotácie, avšak odlišné názory nenechávame zasahovať do rodinných vzťahov, to je veľmi podstatné. Vieme sa rozprávať aj o iných veciach a je nám spolu dobre. Teraz už aj doma v trojici.
Viac sa dočítate v aktuálnej SLOVENKE.