Karol Plicka sa významnou mierou zaslúžil o zmapovanie a zachovanie slovenských ľudových tradícií. Na svojich fotkách a na filmovom páse zobrazuje našich predkov v ich originálnom ľudovom odeve. Dokumentuje pôvodné kroje, ako sa nosili, čo a na akú príležitosť si odievali ženy, muži a aj deti. Slovenský deň kroja si pripomenie tohto pre nás významného človeka – muža, čo zmapoval kus nášho kultúrneho dedičstva. Človeka, ktorý prechovával lásku ku slovenskému folklóru.
Srdcom Slovák
Etnograf, folklorista, zberateľ ľudových piesní, fotograf, scenárista, režisér, kameraman. Áno, všetky tieto profesie stihol vykonávať jeden človek – Karol Plicka (1894 – 1987). V tomto roku si pripomíname 130 rokov od jeho narodenia. Pozrime sa, čím všetkým obohatil našu kultúru. V roku 1923 začal cestovať po Slovensku a zbierať ľudové piesne pre Maticu slovenskú, fotografoval aj ľudí a ich prostredie. Jeho fotografie vyšli najprv ako pohľadnice a v roku 1937 ako knižná publikácia. V roku 1926 sa začal venovať filmu a k jeho najvýznamnejším snímkam patrí Zem spieva. Hoci pochádzal z českej rodiny a časť svojho života prežil v Česku, jeho srdce patrilo aj Slovensku, kam sa často a rád vracal. Na Slovensku je aj pochovaný – na Národnom cintoríne v Martine a má svoje múzeum. Bol presvedčeným Čechoslovákom a umelcom oboch krajín. Poďme však od začiatku. Karol Plicka, sa narodil vo Viedni, v Rakúsko – Uhorsku, v rodine obchodníka. Detstvo prežil vo Viedni a Českej Třebovej. Vďaka svojmu hudobnému talentu bol v rokoch 1899 až 1900 členom speváckeho zboru Wiener Sängerknaben a neskôr sa dokonca dostal až do zboru Dvornej opery vo Viedni. K jeho talentom však nepatrila len hudba, ale aj maľovanie, či fotografovanie. Na nátlak rodičov sa však stal učiteľom v malom meste. Učiteľstvu sa však nevenoval dlho.
Referent národopisu v Matici slovenskej
V 20-tych rokoch minulého storočia prichádza Plicka na Slovensko. Je už známym fotografom. Roku 1923 ho zamestná naša významná inštitúcia – začína pôsobiť ako referent národopisu v Matici Slovenskej. Jeho prínos bol väčší, ako zrejme očakávalo vtedajšie vedenie – zakladá archív dokumentárnej fotografie. Zaoberal sa však aj filmom – od roku 1926 využíva na svojich cestách aj kameru. V roku 1938 sa stal spoluzakladateľom filmového odboru na Umelecko-priemyselnej škole v Bratislave. Jeho kariéra bola prerušená začiatkom 2. svetovej vojny, keď sa musel vrátiť späť do Prahy, kde sa stal zamestnancom Štátneho fotografického ústavu. Fotografoval Prahu, aby ju zachoval pre ďalšie generácie. Po vojne sa vracia späť na Slovensko a vychádza jeho kniha Slovensko vo fotografiách Karola Plicku, v roku 1949. Založil filmovú fakultu AMU v Prahe, v ktorej bol prvým dekanom. Roku 1974 vydáva publikáciu Československo.
Zozbieral piesne z Čičmian
Bol etnograf i hudobný vedec. Prechovával hlbokú lásku k slovenskému folklóru a bol jeho úprimným obdivovateľom. Existujú mnohé zápisy slovenských ľudových piesní, ktoré nahral a zapísal pri svojich návštevách slovenských obcí. Napríklad o piesňovom bohatstve Čičmian azda neexistuje ucelenejšia monografia, ako tá, ktorú vydal Karol Plicka. Tiež piesne Záhoria zachytil v knihe Eva Studeničová spieva. Objavil niekoľko typov východoslovenských piesní a pre budúce generácie zachránil vrchovské piesne. Dokázal, že „antické“ stupnice slovenských ľudových piesní sú domáceho pôvodu a pochádzajú od pastierskych píšťal. Stal sa tak vlastne zakladateľom vedeckého štúdia slovenskej ľudovej piesne.
Zem spieva ocenili aj v Benátkach
V druhej polovici 20. rokov dvadsiateho storočia dostal Plicka od prezidenta Masaryka filmovú kameru. Vďaka jeho umeleckému cíteniu vzniklo niekoľko hodnotných filmov. Za film Po horách, po dolách z roku 1928 získal zlatú medailu na výstave fotografického umenia vo Florencii. Jeho najznámejší film Zem spieva z roku 1933, ohodnotili ešte vyššie – na festivale Biennale v roku 1934 získava pohár mesta Benátok. Tento celovečerný dokument označujú odborníci za vrchol Plickovej filmovej činnosti. Je to óda na tradičný život ľudu. Okrem vlastnej tvorby sa angažoval aj vo vzdelávaní – založil v roku 1938 na Škole umeleckých remesiel v Bratislave kurz kinematografie. Išlo o prvú filmovú školu v Československu. V dôsledku politického vývoja však kurz v roku 1939 zanikol. V roku 1946 sa Plicka stal spoluzakladateľom FAMU v Prahe, na ktorej pôsobil ako profesor a dekan.
Jeho fotky ukazujú osud človeka
Plicka od začiatku svojich výprav za ľudovou kultúrou dokumentoval krajinu a ľudí pomocou fotoaparátu. Nie je to len dokumentácia, ale sú to umelecké diela, z ktorých dýcha hlboký vzťah k fotografovaným objektom. Jeho tvorba odráža zmeny počas siedmich desaťročí. Zbierka obsahuje bohatý fond dokumentačných fotografií Prahy, Čiech a Moravy, jedinečné zábery slovenskej krajiny a architektúry. Na jeho fotografiách nájdeme ľudí vo chvíľach sviatočných, odetých v slávnostných krojoch, na priedomí, na lúkach, pri prácach na poli, či pred kostolom. Z každej tváre na fotografii dýcha na nás osud človeka.
red
Foto: Profimedia, Archív Etnografického múzea SNM v Martine
