Prečo naozaj skoro NIKDY NIE JE NESKORO?

Alena Štefániková stojí za kampaňou NIKDY NIE JE NESKORO, ktorej cieľom je inšpirovať „dospelákov“, aby sa neprestali učiť. Vyspovedali sme ju, čo má kampaň priniesť bežným ľuďom a aký je jej vzťah k celoživotnému učeniu.

Prečo je dnes celoživotné vzdelávanie dôležité?

Jednak sa všetko rýchlo mení a jednak by sme nemali zabudnúť na to dieťa v sebe, ktoré je hravé, zvedavé a potrebuje odpovede. Nedávno ma taktiež inšpirovala jedna myšlienka z knihy Toma Vanderbilta: Keď sa pustíte do učenia nových zručností, zrazu máte pocit, že aj celý svet je nový. Keď posúvate hranice možného, každý deň prináša množstvo objavov. Robíte chyby, ktoré ste nikdy predtým neurobili.

Počas svojej kariéry ste pracovali na viacerých projektoch, najmä v oblasti jazykového vzdelávania. Ktorý z nich vám najviac prirástol k srdcu?

Jeden z najzaujímavejších bol projekt British Council Intercultural Navigators. Pracovali sme s mladými ľuďmi a diskutovali sme o tom, ako sa lídrom môže stať každý, ak v sebe objaví a správne využije vlastnosti potrebné pre lídrov. Riešili sme, ako môžeme prispieť k rozvoju komunity, v ktorej žijeme, a počas tréningov sme využívali prvky filozofie Ubuntu, ktorej základné koncepty sú aktuálne a aplikovateľné aj dnes.

V čom spočíva filozofia Ubuntu?

Je to filozofia, v ktorej je pocit seba samého formovaný vzťahmi s inými ľuďmi. Je to spôsob života, ktorý vychádza z predpokladu, že ja som len preto, že my sme. V praxi ide o presvedčenie, že spoločné väzby v skupine sú dôležitejšie než akékoľvek individuálne spory a rozpory v nej.

Ste zarytou fanúšičkou celoživotného vzdelávania, kedy naposledy ste si povedali, že nikdy nie je neskoro?

Keď som sa rozhodovala, či sa vrátim k štúdiu taliančiny. Došla som k poznaniu, že všetky zbytočné otázky ma iba oberajú o čas, a učiť sa čokoľvek, je prínosom, hlavne ak je to to, čo chceme. Teším sa na deň, keď sa opäť ocitnem v Taliansku a budem si schopná nielen vypýtať cappuccino, ale aj porozumieť konverzácii. Okrem príjemne stráveného času mám vďaka momentom, keď si po komplikovanej gramatickej situácii poviem: „Dokázala si to,“ aj pocit zadosťučinenia.

Získali ste nomináciu v rámci iniciatívy Pontis – Sociálni inovátori. Povedzte nám o vašej práci s učiteľmi spojenej s kritickým myslením. Je situácia skutočne taká alarmujúca, ako čítame v médiách? Veria učitelia hoaxom?

Nominácia ma veľmi potešila, no zároveň to prijímam ako výzvu, pokračovať v aktivitách, ktoré sú mi nielen srdcu blízke, no úžitok z nich má aj okolie. Téme kritického myslenia, sa venujem už pár rokov. Situácia je alarmujúca a nielen pri učiteľoch, ale aj pri časti slovenského obyvateľstva. V prieskumoch týkajúcich sa vplyvu dezinformácií a hoaxov nám patria prvé priečky v rámci EÚ. Vedenie k tejto zručnosti je potrebné odmalička, systematicky a už od základných škôl.

Ako to môžeme zmeniť?

Pozitívne hodnotím vznik viacerých iniciatív, ktoré sa touto problematikou zaoberajú a organizujú školenia o kritickom myslení. V práci s učiteľmi by som spomenula na prémiovom porceláne napr. Komenského inštitút, ktorý pravidelne organizuje tréningy pre učiteľov.

Vnímate, že vaši rovesníci sú podobne aktívni v sebavzdelávaní? Akým argumentom by ste na nich apelovali a čo by ste im odporučili z vlastnej skúsenosti?

Veľa mojich rovesníkov realizuje určitú formu sebavzdelávania aj vďaka tomu, že čelia viacerým výzvam vo svojej práci a tým pádom sa učia za pochodu. No a ak sa aj stretnem s tým, že niekto váha a je lenivý opúšťať hranice svojej komfortnej zóny, zvyknem dávať túto radu: „Choď von, spoznáš nielen nových ľudí, no získaš aj skvelý pocit z dosiahnutia niektorej z dávno vytýčených mét.“

Dagmar Brucková,
Alena Štefániková