Univerzitná nemocnica Martin je jedna zo štyroch nemocníc, kde funguje transplantačné centrum. Prof. MUDr. Ivany Dedinskej sme sa spýtali na darcovstvo orgánov a tiež, prečo treba „prekročiť rubikon“ a začať nový typ darcovstva – pacientov s nebijúcim srdcom.
Pred pár týždňami u vás bolo hospitalizované 12-ročné dievča Lilienka z Tvrdošína, ktorú zrazilo auto a dievčatko, bohužiaľ, umrelo. Otec Lilinky sa rozhodol jej orgány darovať ďalším ľuďom. Ako hodnotíte toho jeho rozhodnutie? Je to ozaj veľké gesto…
Určite áno. Čo sa týka rozhodnutia otca Lilienky, je to v podstate rozhodnutie o živote alebo neživote ďalších ľudí. Je to vždy najšľachetnejší čin, ktorý môže človek urobiť, keď súhlasí s darovaním orgánov. Hovoríme, že každý jeden človek – darca, ktorý nie je darcom, ale mohol by byť, si so sebou berie niekoľko životov. Naozaj je tu veľké množstvo pacientov, ktorí čakajú na orgán. V praxi to vyzerá tak, že ošetrujúci anesteziológ a následne koordinátor odberového centra komunikuje o darcovstve orgánov s rodinou pacienta. Nie je to tak, že sa rozhodne rodina sama, pretože daný pacient nemusí byť vhodným darcom. Na darcovstvo orgánov sú vhodní len niektorí pacienti.
Aké sú dôvody, keď to príbuzní odmietnu? Čím to zdôvodňujú najčastejšie?
Majú veľa dôvodov a je to veľmi individuálne. Na Slovensku to bude desať rokov, čo beží kampaň Sedem životov. Má heslo Staň sa darcom a hovor o tom doma. To znamená, že keď ktokoľvek z nás doma, v rodine povie, že keď sa mu niečo stane, chce byť darca, tak rodina, príbuzní už budú o tom vedieť. Keď sa budú musieť v kritickej chvíli rozhodnúť, budú vedieť, že to bolo želanie, stanovisko toho samotného zosnulého človeka. Keď sa človek vysloví proti, tak budú vedieť, že je proti. Veľmi často odobratie orgánov odmietajú, ak je rodina nesúdržná. Nie sú jednotní, jeden je za, druhý nesúhlasí.
Aká je súčasná legislatíva – je na rozhodnutí príbuzných, či orgány pôjdu na darovanie? Musí tam byť vyslovene súhlas príbuzných?
Náš zákon hovorí o predpokladanom súhlase. To znamená, že každý jeden z nás, kto nie je v registri nedarcov, je potenciálny darca. Zo zákona máme právo odobrať orgány aj bez súhlasu rodiny. Ale každá jedna odberová nemocnica na Slovensku, sa vždy pýta na súhlas od príbuzných. Na Slovensku sú štyri odberové nemocnice a súhlas alebo nesúhlas je v praxi rešpektovaný v každej z nich.
Ako je to u nás všeobecne pokiaľ ide o darcovstvo orgánov. Keď to povieme rukolapne, ktorých orgánov máme nedostatok?
Máme nedostatok všetkých orgánov. Keď sa na to pozrieme zo strany príjemcov, na Slovensku sa najčastejšie transplantujú obličky, aj sa najčastejšie odoberajú. Potom je to pečeň, srdce. Pacienti, ktorí potrebujú transplantáciu pľúc, sú odoslaní do Prahy a aj pľúca, ktoré sa odoberajú na Slovensku sú odosielané do Prahy. Každý jeden orgán má svoju vlastnú čakaciu listinu. A na každej z nich je počet čakajúcich vyšší ako orgánov vhodných na transplantáciu.
Sú naše nemocnice, lekári pripravení na darcovstvo? Máme dobre zabezpečený priebeh od odobratia, po určenie príjemcu, až po samotnú transplantáciu? Je časový limit pri každom orgáne iný?
Áno, pri každom orgáne je ten limit iný. Ale to nie je ten zásadný problém, pretože Slovensko je malá krajina. Nemáme veľké vzdialenosti. Odber je vždy plánovaný dopredu, nie je to tak, že o desať minút musíme byť na operačnej sále. Všetko je koordinované, je to proces, ktorý je naozaj veľmi dobre zabehnutý v praxi. A jednotlivé odberové nemocnice – odbery orgánov realizuje Univerzitná nemocnica Bratislava, Univerzitná nemocnica Martin, Fakultná nemocnica Banská Bystrica a Univerzitná nemocnica Košice – medzi sebou úzko spolupracujú. Máme tiež dobrú spoluprácu s políciou. Keď potrebujeme uzavrieť nejakú cestu, aby sanitka s orgánom „preletela“ napríklad cez Strečno, čo sa u nás v Martine stáva často, tak nám vždy pomôžu. Ak je Strečno uzavreté, tak vieme zmobilizovať vrtuľník. To nie je nič nezvyčajné.
Koľko pacientov čaká na náhradný orgán? A ako sa určí, komu konkrétne pôjde ten orgán, keď sa objaví vhodný darca?
Každý jeden orgán má svoju vlastnú čakaciu listinu. Najviac pacientov čaká na obličku, okolo dvestopäťdesiat. A potom desiatky pacientov čakajú na srdce, pečeň a pľúca. Pacienti čakajúci na pľúca sú na českej čakacej listine. No a pokiaľ ide o algoritmus, hovorím svojim pacientom, že nie je to ako keď sa kedysi čakalo na byt alebo na auto. Nie je to poradovník, do ktorého sa ľudia zapisujú. Funguje to na základe počítačového systému. Čiže máme algoritmus, ktorý páruje darcov a príjemcov. Takže, ak máme darcu napríklad krvnej skupiny 0, k pacientovi sa párujú príjemcovia krvnej skupiny 0. A potom rovnako A, B a AB. Niektorí môžu namietať, prečo od „nulkového“ darcu nemôže ísť orgán aj ostatným krvným skupinám, keďže krvná skupina nula je univerzálnym darcom. Ale bolo by to nefér voči „nulkovým“ príjemcom – pacientom s krvnou skupinou nula. Pretože oni môžu dostať orgán iba od „nulkového“ darcu. Ak by sme „nulkových“ darcov ponúkali aj iným krvným skupinám, tak „nulkoví“ príjemcovia by čakali oveľa dlhšie. Takže takto je zabezpečená spravodlivosť. Pri príjemcoch zohľadňuje aj dĺžku čakania, ako urgentne potrebuje daný človek orgán. Okrem krvnej skupiny je tiež dôležitá aj miera zhody s genetickými znakmi. Označuje sa skratkou HLA a hovoríme o HLA typizácii.
Ako sme na tom v porovnaní s ostatnými vyspelými krajinami? Prípadne v čom potrebujem zlepšiť transplantačný program?
My sme v Európskej únii, takže sa porovnávame v rámci týchto krajín. Každý rok sa vyhodnocuje darcovská a transplantačná aktivita jednotlivých krajín. Dlhodobo sa pohybujeme v strednej tretine. Nie sme ani najlepší, ale ani najhorší. Plus mínus v takej polovici, čo sa týka transplantačnej aktivity. Musím ale povedať, že sa nám za posledný rok podarilo veľmi zlepšiť transplantácie obličky od živých darcov. Tieto čísla sa nám veľmi významné zvyšujú. Počet transplantácií od mŕtvych darcov sú viac menej stále vyrovnané. Kde vidíme zlepšenie v darcovskom programe, tak to je otvorenie programu pre darcov s nebijúcim srdcom. Pretože momentálne na Slovensku realizujeme odbery iba od darcov s bijúcim srdcom. To znamená mozgovo mŕtvych darcov. Ide o cievne príhody, úraz hlavy a podobne. Ten pool darcov však ešte môžeme rozšíriť o darcov s nebijúcim srdcom.
Ešte krátko späť k Lilienke, otec povedal, že jej organy pôjdu niekoľkým ľuďom. Je to bežné, že mladí ľudia môžu byť darcami viacerých orgánov?
Mladí darcovia, ktorí nemajú žiadne choroby – a väčšinou ide o tragické nehody, sú v podstate zdraví. Preto môžu byť skutočne darcami viacerých orgánov. Prípad Lilienky bol špecifický v tom, že išlo detského darcu, ale orgány aj od detského darcu vieme transplantovať dospelým príjemcom. Napríklad, oblička po čase akoby dorastie, teda zväčší svoj objem. Dokáže plnohodnotne fungovať v tele dospelého. V tomto konkrétnom prípade išlo o multiorgánový odber.
Univerzitná nemocnica Martin ma už niekoľko rokov
Transplantačno-nefrologické oddelenie a bolo tu vytvorené transplantačné centrum. Ako by ste vaše pôsobenie zhodnotili?
Transplantačný program pre obličky funguje viac ako dvadsať rokov. Sme najmladšie transplantačné centrum na Slovensku, ale dovolím si tvrdiť, že v aktivite nezaostávame za ostatnými centrami. Práve naopak, náš darcovský program je dlhodobo na veľmi vysokej úrovni. Máme už viac ako päťsto úspešne transplantovaných pacientov. Novinkou je, že v Univerzitnej nemocnici Martin vzniklo samostatné Transplantačno-nefrologické oddelenie, kde sa staráme aj o pacientov s obličkovými chorobami, ktorí neboli transplantovali. Poskytujeme im komplexnú liečbu obličkových chorôb vrátane biopsie obličky. Pacientov, ktorým už významne zlyhávajú, pripravujeme na transplantáciu a v prípade, že pacient má živého darcu obličky, tento je vyšetrený na našom pracovisku.
Viera Mašlejová
Foto: autorka
