Andrea je silná žena nielen vnútri, ale aj navonok. Pri otcovi v kováčskej dielni strávila celé detstvo. Neskôr sa remeslu venovala aj v škole. Pri Gemerskej obci Hajnáčka dnes vyrába krásne a originálne výrobky celá rodina Kosecových.
„Ako dvanásťročné dievča som si sama zapálila vyhňu a začala skúšať kováčinu v praxi. Už ma nepustila. Doslova ma chytila za srdce,“ vyznáva sa umelecká kováčka. A niet sa čo čudovať, veď otec Tibor jej bol tým najlepším vzorom. Dnes už v rodinnej firma pracuje aj mladší brat.
Kutáč ako hračka
Andrejka ako malé dievča presedela pri ockovi hodiny. Pri stene boli poukladané drevá, na ktorých sa usalašila a popri jeho práci spolu debatovali. Sledovala ako kul a tešila sa, kedy bude konečne môcť do ruky chytiť kutáč aj ona. Keď boli s bratom malí, nemali doma ústredné kúrenie, ale v každej miestnosti bol krb či kachle. „Tak sme kutáč spoločne nahriali v sporáku a potom sme sa s ním v detskej izbe s bratom hrávali a zabávali. Naši zatiaľ pozerali v obývačke telku. Mysleli si, že v pokoji spíme,“ spomína si s úsmevom.
Prvý slovenský automobil Drndička
Andrea chodila na Súkromnú školu umeleckého priemyslu v Kremnici, ktorá už v súčasnosti neexistuje. V ročníku bola medzi deviatimi chlapcami jediné dievča. Rukami jej prešlo množstvo výrobkov, najviac hrdá je na repliky šperkov hodejovského bronzového pokladu a vyrobeného koňa vo výške dvoch metrov, ktorý stojí v záhrade súkromného domu v Kremnici. Do Revúcej vyrobila dokonca až tri sochy, Olejkára a teleskop inštalovali v blízkosti mestského úradu a ďalšie dielo, v podobe stromu, zdobí areál prvého slovenského gymnázia. Najväčšou skúškou bol model prvého slovenského auta s názvom Drndička.
Auto dnes stojí v centre Hronského Beňadiku. „Pracovali sme na ňom s ockom a bratom zhruba päť mesiacov. Auto je pojazdné aj keď nemá motor. Brat ma na ňom tlačil po dielni. Kým na ňom nebola spravená podlaha, posúvala som sa v ňom nohami dopredu a dozadu. Úplne ako vo Flinstonovcoch. Predomnou oslovili iného kováča, ale ten ho skonštruovať nevedel, tak som rada, že nám sa to podarilo,“ hovorí hrdo Andrea. O aute sa nezachovala žiadna projektová fotodokumentácia. Kováči museli dielo skonštruovať iba na základe historických fotografií. Model je vyhotovený v pôvodnej béžovej verzii, i keď bola neskôr Drndička premaľovaná na zeleno. Zhotovený model má otváracie dvere aj funkčný klaksón. Stal sa súčasťou Coburgovskej železnej cesty, ktorá spája železiarske pamiatky v Banskobystrickom kraji. Podľa zachovaných informácií samotnej výrobe tohto kabrioletu predchádzala úsmevná situácia, ktorá súvisí s bulharským cárom Ferdinandom Coburgom.
Ten cestoval do Svätého Antona, keď sa mu pokazilo medzi Psiarmi a Kozárovcami auto. Šofér sa preto vypytoval ľudí, či nevedia o niekom, kto by mu auto opravil. Ukázali na fúzatého muža, ktorý práve kráčal z polí s kosou na pleci, avšak vodič pochybovačne povedal: „Čo už len môže taký „gaťášparast“ vedieť?“ Starý pán Majer niečo následne porobil v motore, sadol si za volant k cárovi a povedal šoférovi, nech ich skúsi roztlačiť. Auto sa pohlo a namyslený panský šofér za ním musel utekať až do Psiarov. Coburg sa chcel Majerovi odvďačiť, preto sa ho spýtal, čo by si želal. Od cára si zažiadal dokumentáciu od auta, volant a kolesá. Keď dostal, o čo poprosil, pustil sa do výroby vlastného auta a časti motora mu podľa drevených makiet odliali v Kachelmanových strojárňach vo Vyhniach.
Najlepšia psychohygiena je kladivo
Po maturite v Kremnici šikovná študentka pokračovala v českom Turnove, kde sa zamerala na umelecké odlievanie kovov. „Obidve remeslá zbožňujem – kováčstvo aj odlievanie. Veľmi rada ich kombinujem,“ poznamenala. Andrea o svojom povolaní hovorí s nadšením aj preto, že podľa jej slov spĺňa všetky atribúty naplňujúcej práce. „Pár rokov dozadu, keď som nemala tak usporiadaný osobný život ako mám teraz, som si chodila do dielne vybiť zlosť. A výborne to pomáhalo. Robota je pre mňa oddychom. Včera som kosila okolo domu krovinorezom a do dielne som sa prišla zrelaxovať.“ Rodina pre milovanú robotu žije, nerobí im problém robiť aj celé víkendy. Andrea je najšťastnejšia zafúľaná v dielni, iba v spoločnosti svojich diel.
Bežný deň mladej kováčky
Kováčka vstáva skoro ráno, pretože okrem pracovaných povinností má na dvore sliepky a psa. Zakúri vo vyhni a do večera kuje. Ak je na práci odlievanie, modeluje doma. Napriek usilovnosti sa často stretáva s predsudkami, že kováčstvo nie je pre ženu: „Dokonca aj vo vlastnej rodine. Hlavne zo začiatku, keď som začala chodiť po jarmokoch. Dokonca mi to nepovedali ľudia do očí, ale poza môj chrbát, čo ma aj trochu zamrzelo.“ Svojimi dielami tieto pochybnosti úspešne vyvracia. Veď najspokojnejšia je s kutáčom v ruke. A najradšej má, keď jej dá zákazník voľnú ruku.
Po dohode nasleduje práca na kovanom výrobku v dielni. Treba si nakúpiť materiál, zakúriť vo vyhni a nasleduje robota od rána do večera. Ak je predmet určený na vonkajšok, Andrea odporúča žiarové zinkovanie, pretože tak sa zabráni zhrdzaveniu a netreba ho znovu natierať. Časovo sa výroba posudzuje individuálne, keďže často záleží na náročnosti diela. Pri odlievaní je postup zložitejší. Spoluprácu s rodinou si Andrea veľmi pochvaľuje: “My sme si spoločne už prešli kadečím. Neriešime malichernosti a nehádame sa kvôli hlúpostiam. Pravidelne spolu sedávame a konzultujeme čo treba. Každý jeden z nás prináša nové nápady a návrhy. Vyberieme to najlepšie z nich a ideme do práce,“ približuje fugovanie rodinného biznisu. Malebná obec Hajnáčka je prírodným rajom na Zemi.
Mladá kováčka žije na samote u lesa a miestne reálie sú jej veľmi blízke. Jediné čo jej ešte chába ku šťastiu sú kačky a pár ovečiek na kosenie. „Nie je to bežný dedinský ani mestský život, ale nemenila by som ho za nič iné. Keď sa ráno zobudím, pozriem sa z okna a vidím stádo jeleňov, kopec srniek, volavky a bažanty, to je na nezaplatenie.“ Andrea je svojou prácou fascinovaná najmä preto, že po nej raz zostane mnoho hodnotných diel.
Foto: archív A.K.
