Miriam je rodáčka z Bojníc, do Nemecka ju priviedlo štúdium a práca a neskôr prinútila zostať láska. Manžel Thomas je Nemec, rodený Frankfurťan a dcéry Johanna a Magdalena vyrastajú v slovensko-nemeckej rodine v Rakúsku, v malebnom Klosterneuburgu.
Romantika ako z filmu
Zoznámili sa vo Frankfurte, kde Miriam pracovala ako au-pair, v spleti uličiek štvrti Sachsenhausen. Narazili na seba na diskotéke, Thomas tam šiel s kamarátom, ktorý chcel stretnúť znovu dievčinu na ktorú tam narazil týždeň predtým. Ten je však stále slobodný, zatiaľ čo Miriam s Thomasom čoskoro oslávia 20. výročie svadby. Spravili z neho aj krstného otca svojej dcéry.
Evanjelik si zobral ateistku
Žijú spolu v Rakúsku, teda pre oboch v cudzej krajine. Ich dcéry to majú ešte zaujímavejšie, obe sa v Rakúsku narodili, nikto ale rakúske občianstvo nemá. Všetko sa to doma kĺbi do takej vlastnej rodinnej fúzie. Rozdiely, ktoré medzi nimi sú, sú skôr dané výchovou a hodnotami pôvodných rodín. Typu evanjelik si zobral ateistku. Ale každý má svoj priestor a tieto rozdiely nehrajú žiadnu rolu. Deti majú na výber. „Proti krstu som nenamietala, ale čo ďalej, to dievčatá rozhodnú samé. Ak chcú viac, môžu. Ak nie, nemusia.“ Čo však Miriam na nemeckých zvykoch nesedí sú karnevaly. „Thomas ma v tomto bode upozorňuje na moju nelásku ku karnevalu. Naša každoročná zimná kultúrna diskusia. Má hrozne rád tie typické nemecké karnevalové sedenia so zvláštnou zábavou a politickými prejavmi a pod. Neodmietam všetko, ale aj tak sa vždy niekam radšej zašijem s dobrou knihou.“ Ďalšou nemeckou vychytávkou s ktorou sa Miriam neľahko zmieruje je typická nemecká večera. Je to Abendbrot na drevenom lopáriku, tak ako bol jej manžel zvyknutý ešte u jeho starých rodičov. Každý boží deň. Nechápe, čo manželke a deťom na tom prekáža.
Jedávajú spolu vždy keď je to možné, večer ale občas každý to svoje. V tomto je maximálne neflexibilný. Thomas pracuje vo finančnej sfére, zatiaľ čo Miriam je od roku 2005 redaktorkou rakúskej televízie ORF, kde vysiela týždenník na ORF Rádio Burgenland: Rádio Dia:tón a každé dva mesiace trojjazyčné České a Slovenské Ozveny na ORF 2 Wien. Kontakt s rodákmi má vďaka práci častý. „Môj svokor bol veľký svetobežník, cestoval naozaj veľa a často. Vyrastal viac menej s mamou z čoho pramení aj jeho schopnosť empatie,“ zamýšľa sa Miriam. „Mam v Rakúsku veľmi rada otvorenosť ľudí. Som rada, že aj prostredníctvom mojej práce možno dokážem priblížiť slovenskú kultúru, celkovo slovensky život ľuďom žijúcim v Rakúsku. Som vďačná za to, ako tu veci fungujú. Doprava, dostatok kontajnerov na triedenie odpadu. Tiež sa mi páči, keď ľudia dbajú na svoje okolie a chránia si ho. A tým nemyslím len ich záhradku pred domom, ale aj vo svete pred ich vlastným plotom.“
Nemecká rozvážnosť
Na manželovi najviac doceňuje galantnosť: „Je veľmi pozorný a galantný. Krátko po našom zoznámení sme sa úplne náhodne stretli v metre a museli sme vystúpiť na tej istej stanici. Išli sme popri rušnej ceste a on dal pozor na to, aby na kraji išiel on a ja na bezpečnejšej strane chodníka. Urobil to úplne automaticky. Neviem, či vie, že som si to vôbec vtedy všimla. To bolo pred 23 rokmi a veľmi ma to prekvapilo. Takéto gestá sa opakujú dodnes a ja tieto ‚maličkosti‘ vnímam ešte stále. Manžela by som označila za rozvážneho diplomata. To znamená, že sa nehádame. Vie, kedy ma má nechať vypeniť a ideme ďalej,“ uvažuje Miriam.
Ach, ten jazyk
Jeho úplne prvé slovo, ktoré sa naučil na návšteve Slovenska bolo ‚stačí‘. S panikou v očiach a v rýchlosti sa pokúšal zastaviť Miriaminu maminu, keď mu nakladala obed. Takú poctivú slovenskú porciu. Vôbec nerozumie prejedaniu sa. Napríklad na návšteve, keď hostitelia vôbec neakceptujú, ak povieš, že už si naozaj neprosíš. Inak to boli skôr trapasy spojené s rozdielnou výchovou. „Na jednej z prvých mojich návštev u jeho rodičov sa ich udialo hneď viac. Výlet do welnessu skončil so svokrovcami v saune. To by som si bola rada odložila na neskôr alebo najradšej na nikdy. A keďže sme s Thomasom prvý rok komunikovali len v angličtine, ja som sa nemčinu ešte len začínala učiť kvôli štúdiu, bola tu vtedy prítomná ešte jazyková bariéra. Na otázku jeho otca pri večeri, čo sme celý deň robili, som sa postarala o pár sekúnd ticha a kopu smiechu. Chcela som povedať, že sme v ten deň fakt veľa strieľali zo vzduchovky. V slovese ’geschossen’ som ‘o’ zamenila za ‘i’ a tým som debatu nechtiac posunula do vcelku vulgárnej úrovne,“ spomína na úsmevné momenty Miriam.
A čo sa Thomasovi na Slovensku páči? „Myslím, že ho fascinuje vynaliezavosť ľudí a čo všetko dokážu svojpomocne a z mála vytvoriť. Aj veci ako výroba domácich klobás, sušenie hríbov či byliniek na zimu, letné zaváranie. U nás sa to vždy tak žilo a on si veľmi takéto veci cení. Teraz to žijeme spolu. A v lete, keď na Slovensku chalupárčime, má veľmi rád dedinské zábavy, koncerty v kempingu, opekačky, také uvoľnené záležitosti. Okamžite si zamiloval bryndzové halušky a viac-menej všetko z bryndze. Má rád aj lokše, rezané pivo. Skúsil hriatô a už ho viackrát úspešne naservíroval skeptikom.“ Vo výchove svojich dcér sa snažia ťahať za jeden povraz. Miriam sa považuje za prísnejšiu, ktorá si myslí, že deti nemusia mať všetko a hneď. To, že vyrastajú v multikultúrnom prostredí považuje za veľkú výhodu. „Máme kamarátov z celého sveta, to je výhoda života pri veľkomeste akým je Viedeň. Dcéry vyrastajú medzinárodne. Staršia dcéra ma minule prekvapila, ako pomáhala ukrajinskej spolužiačke začleniť sa do kolektívu. Myslím si, že s ňou v podvedomí súcitila a aj jazyku rozumela samozrejme viac ako ostatní spolužiaci,“ hovorí Miriam. Ako mama však veľmi dbala na to, aby dcéry po slovensky rozprávali od mala. Púšťala im slovenské rozprávky a pesničky ešte z jej detstva. Spolu teraz počúvajú Elán, Polemic, Horkýže slíže, Janu Kirschner.
Manžel si roky myslel, že Helena Vondráčková sa volá Platinová, kvôli albumu, ktorý majú doma. Dosť sa spolu nasmejú a to je veľmi dôležitý aspekt vzťahu. Bez ohľadu na to, kto odkiaľ pochádza.
