Scenár ich života sa zmenil, keď zistili, že pod srdcom nosia dieťa, respektíve deti – dvojičky. Ako to neraz býva, zdravotné okolnosti tehotenstva sa skomplikovali a vyústili komplikovaného pôrodu a boj o život bábätka. Prečítajte si príbehy troch žien, ktoré neočakávaný životný zvrat zvládli ako tú najnebezpečnejšiu zákrutu a svoj osud držia pevne vo svojich rukách!
Príbeh prvý: Jana a Arianka
„Dáte ju do ústavu?“ Cynická otázka preťala nemocničný vzduch a mama Jana myslela, že ju bude treba oživovať podobne, ako malú Arianku. Tá sa narodila dávno po termíne bez známok života. V nemocnici dostala infekciu, následne trombózu mozgu a uviedli ju do umelého spánku. Veľmi skoro sa tiež u dievčatka potvrdilo genetické ochorenie. Samo o sebe by neprekážalo životu, avšak, v jej prípade sa nakopilo na vzniknuté problémy. „You are the sunshine of my life“ – si moje slniečko – niesol sa chodbami nemocnice Janin spev. Bolo v ňom odhodlanie ignorovať otázky ohľadom budúcnosti bábätka, ktoré evidentne prešlo stavom nedostatku kyslíka v mozgu, čo je hlboko závažný stav. „Vravela som jej, nech to zvládne a ja jej ukážem, aký je tento svet nádherný,“ opisuje Jana. A tak sa aj stalo, Arianka otvorila očká. “Samozrejme, že človeka ťažia otázky, strach o budúcnosť. Čo očakávame? Nič,“ – hovorí mama, ktorá má sen a pritom stojí pevne nohami na zemi. Arianka má oneskorený vývoj a v troch rokoch zatiaľ cvičením dokázala spevniť a zdvihnúť hlávku. Dotýka sa už hračiek, hrá sa s nožičkami. Na ihrisko ju mama berie rovnako ako jej staršieho brata. Na šmykľavku chodí rada takisto ako do bazéna. Braček Aidan nedá na svoju sestričku s hadičkami dopustiť a na rehabilitačné pobyty ju s maminou sprevádzajú pravidelne. „Chceli by sme za ňu odcvičiť všetky tie rehabilitácie, ale nemôžeme,“ vyznáva sa mama. „My ju len podporujeme a sledujeme, kam nás to pustí rozvíjať ju po motorickej aj mentálnej stránke. Keďže rehabilitácie sú nákladné, my zháňame financie. Oddrieť si to musí sama,“ dokáže hlboký cit a pragmatizmus spojiť mama Janka.
Príbeh druhý: Andrea a Emily
Keď matka malého dieťaťa očakáva ďalšieho potomka, dokonca dvojičky, svet okolo nepribrzdí. Práca na čiastočný úväzok, starostlivosť o rodinu, domácnosť a zázemie živiteľa rodiny – to je úplne bežný štandard aj tehotnej ženy. Množstvo čerstvých mamičiek – Sloveniek žije navyše v zahraničí, ďaleko od svojich rodičov. Andrea je jednou z nich. K 16-mesačnej Olívii pribudli tak jedného dňa predčasne narodené Alice a Emily. S nizučkou pôrodnou váhou strávili prvé tri mesiace v inkubátore. Okolo šiesteho mesiaca ich života začalo byť nápadné, že Emily výrazne zaostáva vo vývoji za svojim dvojčaťom. Neotáčala sa a nesedela. Vtedy práve padol na Európu lockdown prvej covidovej vlny. Šesťmesačné dievčatko si na ranú intervenciu muselo počkať ešte ďalšieho polroka. Vo vývoji ju výrazne podporila Vojtova metóda, mimochodom, v Anglicku, kde rodina žije, je táto metóda úplnou zriedkavosťou. Na kontrole u pediatra však zaznela diagnóza Detská mozgová obrna (DMO).
Frustrácia
Denný kolobeh trojnásobnej matky nabral na intenzite ešte viac. Andrea ho popisuje ako automatický sled vopred naplánovaných bodov, ktoré nejde preskočiť, len vykonať. Podobne vyzerá aj fyziologický priebeh vývoja dieťaťa: jeden míľnik nasleduje druhý, pohyb súvisí s rozvojom mozgu a vývojové fázy sa nedajú ani preskočiť ani vrátiť. Emily vo svojom druhom roku usilovne napredovala, štvornožkovala a rozviazal sa jej jazýček. A potom, s druhou prichádzajúcou zimou akoby uťal – pokrok zastal. Na mamu Andreu doľahla nevyspytateľnosť diagnózy DMO. A pýtala sa – cvičíme dosť? Treba niečo zmeniť? Vyskúšať inú metódu? Určite by iné mamy detí so znevýhodnením potvrdili, že kto sa pýta, dostane najrôznejšie odpovede. Aj úplne protichodné. Jeden terapeut ortézy odporúča, druhý nie. Každý háji metódu, ktorú praktizuje. Každý má iný názor. Zorientovať sa je zložité, nájsť dôveru v komplikovanom svete odborníkov ešte viac. „A to som ešte matkou, ktorá nemá čas brázdiť internet,“ smeje sa Andrea, ktorá nakoniec nájde vždy cestu za najbližším cieľom. Ďalším krokom a rehabilitačným cieľom pre Emily je postaviť sa na vlastné nôžky a začať chodiť. Po tohtoročnom lete, ktoré začalo na rehabilitácii v piešťanskom ADELI a pokračovalo intenzívnymi terapiami doma, sa teraz Emily stavia a prejde 2-3 kroky. Je to milé, zádumčivé, ale vnímavé dievčatko, ktoré miluje sociálny kontakt, napodobňuje iné deti a prejavuje silnú vôľu robiť všetko samostatne.
Motivátroky sestričky
Emily začala chodiť do škôlky a veľmi sa jej tam páči. Najlepšiu partiu, ktorá ju ťahá, má však doma. Jej dvojča Alice už v troch rokoch chodí, Emily štvornožkuje takou rýchlosťou, že ju priam predbehne. Nesmie jej ujsť žiadna hra so sestričkami, žiadna schovávačka ani naháňačka – a to je asi najväčšia odmena pre mamu Andreu. Jej vlastná únava, sporadická choroba či relax – to všetko zatiaľ ide na vedľajšiu koľaj. „Bežím,“ hovorí Emily. Stojí na mieste a celým telom sa túži pohnúť vpred. Vieme, že vďaka vytrvalosti a trpezlivosti mamy Andrei sa jej to podarí.
Tretí príbeh: Vlaďka a jej dvojičky Alex a Sofia
Vlaďka je drobné žieňa z Východu Slovenska. Je obdivuhodné, ako srší optimizmom po tom, čo sa na ňu svet zosypal už trikrát. V čase najväčšej zamilovanosti a plánovania budúcnosti jej diagnostikovali onkologické ochorenie. So snúbencom po boku všetko zvládli a naplánovali rodinku, zasnúbili sa a zo zdravotných dôvodov zvolili cestu umelým oplodnením. Nič jednoduché, ani po psychickej, ani organizačnej stránke. Na krídlach lásky však svet vyzeral krásne. Ich dvojičky sa, opäť po zdravotných peripetiách, museli narodiť predčasne. Množstvo nepriaznivých faktorov ako kriesenie cysty na mozgu, brzdili nezrelým bábätkám vývoj. Na Vlaďku vtedy ťažko doľahlo poznanie, že ich čaká veľký boj za zdravie detí. Následne v tom boji zostala sama – snúbenec ju a deti opustil. „Sama sebe sa čudujem, kde som nabrala takú odvahu, že som sa nezložila.“
Je to o srdiečku, o empatii
V trápení zistila, na koľko ľudí v okolí sa vôbec môže spoľahnúť. A kto je kamarát a kto sa pomoci zľakol. Rodina ju podržala bravúrne a dodnes, už šesť rokov, blahorečí za pomoc svojich rodičov. „Tí, čo odpadli, sú takí, čo ma nedokázali pochopiť, alebo precítiť našu situáciu. Nechceli to s nami prežívať,“ vraví.Málokto totiž tuší, že pomôže už len to, že niekto Vlaďke zavolá, vezme ju na kávu, zastaví sa na kus reči. Mamy, ktorým kvôli vyťaženosti pri deťoch so špeciálnymi potrebami, hrozí izolácia a často si pripadajú ako vzduch. Ich život sa skladá len z povinností a zasa povinností. „Mne stačí, že si na mňa niekto spomenie a potom ma pochváli, ako to zvládam. A ja sa zasa bránim a tvrdím, že veď pre deti by sa obetovala každá mama. A potom ten človek povie, že nie každá mama sa tak obetuje. Ten záujem o to, ako sa nám darí, mi dobre padne. Je to o srdiečku, o empatii,“ usmieva sa Vlaďka.
Spracovala Viera Mašlejová
Ondrej Kandráč im pokrstil kalendár
Vlaďka, Andrea i Jana sú jedny z mamičiek, ktoré sa so svojimi deťmi podieľali na tvorbe charitatívneho kalendára Nadácie ADELI. V ľudových krojoch a veselých situáciách chcú povzbudiť aj iné ženy vo viere, že nádej a láska pramení v nás, v našich tradíciách, v pekných vzťahoch a v úsmeve! V kalendári nájdete množstvo fotografií folkloristu Ondra Kandráča, jeho krstného otca, ako aj švárnych terapeutov a terapeutiek z ADELI. Kúpou kalendára podporujete rodiny, ktoré potrebujú rehabilitačnou liečbou dosiahnuť čo najlepší možný zdravotný stav svojich najbližších. Objednávky prijíma Nadácia Adeli na www.nadaciaadeli.sk