Hrdili sa statusom, ktorý by im sotva niekto závidel. Viete, čo spája Annu Eleanor Roosveltovú, Clementine Churchillovú, Hanu Benešovú a Olenu Zelenskú? Tušíte správne, je to vojna. A práve v ťažkých časoch boli ženské hlasy odjakživa potrebné na pozdvihnutie ducha a morálky národa.
Zatiaľ čo tri zo štyroch spomínaných dám patria k histórii, doslova v priamom prenose môžeme sledovať, ako sa s úskaliami vojny pasuje prvá dáma Ukrajiny Olena Zelenská.
Olena Zelenská
Diskutovanú osobnosť by určite nepotešilo, že práve ona patrí k ženám, ktoré prekročili tieň svojej doby. Po role prvej dámy a žiare reflektorov nikdy netúžila. V aktuálnej situácii však na výber nemá, a preto svoj hlas používa tam, kde je to možné.
Prvých dám v čase vojny nie je práve veľa, a preto si Olena Zelenská, manželka ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského, musí písať svoj vlastný príbeh uprostred každodenného boja o prežitie, tak ako to najlepšie vie. Na rozdiel od svojho manžela, dlhoročného herca, komika, producenta a scenáristu, sa vždy radšej zdržiavala v zákulisí, aj v rámci práce v médiách, ktorú spolu zdieľali. Nebála sa ostať verne po jeho boku ani keď sa z neho stal politik, ktorého prezidentovanie možno raz určí osud slobodného sveta. Ale odkedy Rusko 24. februára napadlo Ukrajinu, Zelenská sa zrazu ocitla v centre diania tragédie. Aj z fotografií jej žiarivá tvár a zeleno-hnedé oči akoby zachytávali škálu emócií, ktoré dnes charakterizujú Ukrajinu. Hlboký smútok, záblesky humoru, spomienky na bezpečnejšiu krajinu, šťastnejšiu minulosť a neochvejné jadro národnej hrdosti.
Čo sa týka jej života vo vojne, Zelenská sa pre médiá vyjadrila, že ide o najstrašnejšie mesiace jej života a zároveň života každého Ukrajinca. Pani prezidentová si nemyslí, že si niekto skutočne uvedomuje, ako dobre Ukrajinci celú situáciu zvládajú emocionálne. A práve jej vojnoví súputníci sú pre ňu najväčšou inšpiráciou. Jej slová zarezonovali svetom: “Tešíme sa z víťazstva.Nepochybujeme o tom, že zvíťazíme.A to je to, čo nás ženie ísť ďalej.”
V čase, keď Ukrajina bojuje o medzinárodnú podporu a ďalšiu vojenskú pomoc, úloha prvej dámy už nie je podradná ani okrasná. Po mesiacoch vojny strávených v úkryte sa Zelenská, ktorá má rovnako ako jej manžel, 44 rokov, dostala na verejnosť, aby sa stala ženskou tvárou svojho národa – tvárou matky, ľudskou a empatickou. Hoci Zelenská priznala, že byť v žiare reflektorov nie je to, po čo by niekedy túžila, uvedomuje si silu svojho hlasu a vlastná jej je nebojácnosť. Keď odcestovala do Washingtonu, na neoficiálnu návštevu, a stretla sa s prezidentom Bidenom, prvou dámou Jill Bidenovou a ministrom zahraničia Antonym Blinkenom, obrátila sa aj na Kongres a skupine zákonodarcov povedala, že k nim hovorí ako matka a dcéra, nielen ako prvá dáma. Ukázala im obrázky ukrajinských detí, ktoré boli zabité ruskými raketami, vrátane štvorročného s Downovým syndrómom, predtým, ako svoj prejav zosilnila: „Žiadam niečo, o čo by som nikdy nechcela žiadať. Žiadam zbrane. Zbrane, ktoré by sa nepoužili na vedenie vojny na pôde niekoho iného, ale na ochranu vlastného domova a práva prebudiť sa v tomto domove živý.“
“Presunúť sa do centra pozornosti bolo pre mňa dosť ťažké,” vyjadrila sa žena, ktorá už navždy obohatila dejiny. Pritom svoj život „predtým“ viedla obyčajne. So Zelenským sa stretli na strednej škole, začali chodiť na univerzitu a mali harmonický život v mediálnom svete, keď v roku 2019 získal prezidentské kreslo na protikorupčnej platforme. Pri ochrane ich rodinného života nechcela, aby utiekol. Ako mnoho jej ukrajinských spoluobčanov v tejto vojne, aj Zelenská sa tejto príležitosti zhostila s gráciou a tvrdosťou. Možno za to môže jej chuť učiť sa , napokon vždy vraj bola usilovnou študentkou, a prekonávať prekážky je pre ňu prirodzené.
Olena Zelenská je pevne presvedčená, že ukrajinská spoločnosť sa zmenila ešte predtým, ako vojna všetko prevalcovala, a že teraz sa táto zmena zrýchľuje. “Kuchyňa, deti, kostol – to už nie je naša spoločnosť. Žena, ktorá to prežila, neurobí krok späť,” povedala v jednom z rozhovorov pre médiá.
Vo svojom úsilí pomáhať je neochvejná. Nadácia Oleny Zelenskej sa zaoberá tými najťažšími problémami vrátane duševného zdravia a domáceho násilia. Tak, ako vojna dokáže jednotlivcov zoceliť, môže ich aj roztrhať. V odraze zostrujúceho sa pohľadu verejnosti, keď sa neustále objavujú obvinenia a dôkazy o ruských vojnových zločinoch, ako sú celé mestá a obce pritláčané k zemi, trvá prvá dáma na svojom: “Nemôžeme zradiť tých, ktorí sú teraz na okupovaných územiach. Nemôžeme nechať ľudí, ktoríčakajú na oslobodenie.”
Keď sa pred vyše rokom začala vojna, Zelenská bola doma v prezidentskej rezidencii v Kyjeve aj s prezidentom a ich dvoma deťmi Oleksandrou (18) a Kyrylom (9). Od momentu ako si Zelenský obliekol oblek, išiel do kancelárie a vyhlásil stanné právo, jej život nabral smer, po ktorom nikdy netúžila. Stala sa z nej prvá dáma vo vojne.
Anna Eleanor Roosveltová
Americká politička, diplomatka a aktivistka, ktorá neskôr pôsobila ako hovorkyňa Organizácie Spojených národov, Anna Eleanor Rooseveltová, bola najdlhšie slúžiacou prvou dámou počas štyroch funkčných období svojho manžela prezidenta Franklina D. Roosevelta (1933-1945).
Podľa historických zdrojov bola Eleanor Rooseveltová, plaché, nemotorné dieťa, bažiace po uznaní a láske. Netrvalo to dlho a vyrástla v ženu s veľkou citlivosťou voči bezpráviu a nespravodlivosti založenej na vierovyznaní, rase či národe. Jej neustála práca na zlepšovaní osudu utláčaných z nej urobila jednu z najobľúbenejších žien svojej generácie. Narodila sa v New Yorku 11. októbra 1884 ako dcéra krásnej Anny Hallovej a Elliotta Roosevelta, mladšieho brata Theodora. Keď jej matka zomrela, deti odišli bývať k babičke a jej zbožňovaný otec zomrel len o dva roky neskôr. Navštevovanie školy v Anglicku jej dalo vo veku 15 rokov prvú šancu rozvíjať svoju sebadôveru medzi ostatnými dievčatami.
Vysoká, štíhla, pôvabnej postavy, vrátila sa domov. V kruhu jej priateľov bol vzdialený bratranec, pekný mladý Franklin Delano Roosevelt. Zasnúbili sa v roku 1903 a o dva roky sa aj zosobášili, pričom nevestu vydal jej strýko prezident. Ako manželka to nemala zrovna jednoduché, napokon v priebehu jedenástich rokov porodila šesť detí. Jeden syn zomrel v detstve.
V Albany, kde jej manžel tri roky pôsobil v štátnom senáte, začala svoju dlhú kariéru ako politická pomocníčka. Keď slúžil ako námestník ministra námorníctva, získavala ďalšie znalosti o Washingtone a tom, ako to tam chodí. V roku 1921 postihla Roosvelta obrna, a vytrvalá Eleanor sa oňho oddane starala. Aktivizovala sa v ženskej divízii Štátneho demokratického výboru, aby udržala jeho záujem o politiku nažive. Od manželovej úspešnej kampane za guvernéra v roku 1928 až do dňa jeho smrti zasvätila svoj život jeho zámerom. Stala sa pre neho očami a ušami, dôveryhodnou a neúnavnou reportérkou.
Keď v roku 1933 prišla do Bieleho domu, rozumela spoločenským pomerom lepšie ako ktorákoľvek z jej predchodkýň a podľa toho aj premenila úlohu prvej dámy. Nikdy sa nevyhýbala oficiálnej zábave, naopak davy zdravila s očarujúcou prívetivosťou. Porušila tiež precedens, keď organizovala tlačové konferencie, cestovala do všetkých častí krajiny, prednášala a vysielala v rádiu a úprimne vyjadrovala svoje názory v dennom stĺpci v novinách „Môj deň“.
To z nej urobilo lákavý cieľ pre politických nepriateľov, ale jej bezúhonnosť, láskavosť a úprimnosť zámerov ju podržala. Obľúbili si ju mnohí – od hláv štátov až po vojakov, ktorých počas druhej svetovej vojny navštívila v zahraničí. Po prezidentovej smrti v roku 1945 sa vrátila do pôvodného domu v časti Hyde Park a novinárom povedala: „Príbeh sa skončil.“ Do roka však začala pôsobiť ako americká hovorkyňa v OSN. Pokračovala v energickej kariére, kým jej v roku 1962 nezačali ubúdať sily. Zomrela v novembri v New Yorku a pochovali ju v Hyde Parku vedľa svojho manžela.
Clementine Churchillová
Bez vedenia Winstona Churchilla by Británia pravdepodobne neprežila svoju najtemnejšiu hodinu a úspešne by neodrazila nacistickú hrozbu. Ale bez svojej manželky Clementine by sa Churchill možno nikdy nestal premiérom. Ako sám priznal, druhá svetová vojna by bola „bez nej nemožná“.
Clementine bola Winstonova emocionálna opora a najintímnejšia dôverníčka zároveň. Nielenže bola zapojená do niektorých z najdôležitejších rozhodnutí vojny, ale mala na svojho manžela a vládu vplyv, ktorý by sa moderným očiam javil priam škandalózne. Napriek tomu si jej schopnosť očariť britských spojencov a jej humanitárne úsilie na domácom fronte vyslúžili hlboký rešpekt, a to za zatvorenými dverami vo Whitehalle, ako aj medzi obyvateľstvom vo všeobecnosti.
Väčšina ľudí predpokladá, že manželka Winstona Churchilla bola skôr zádumčivá, dokonca podriadená žena v úcte k svojmu slávnemu manželovi. Hoci sa svedomito vyhýbala tomu, aby mu protirečila na verejnosti, bola jednou z mála ľudí, ktorí sa ho nikdy nebáli a súkromne ho vzala bokom, keď si myslela, že sa mýli. Či už osobne alebo politicky.
Ich hádky boli legendárne. Často to bol Winston, kto potom prosil o zmierenie, pretože zastával názor, že slnko by nikdy nemalo zapadnúť nad ich hnevom. Tak horlivo sa snažil vyhnúť jej nevôli, že ju občas nazval „Ona, ktorej príkazy treba poslúchať“.
Clementine aj Winston obaja trpeli zlým detstvom a ich odhodlanie prežiť spolu všetko, bolo pravdepodobne zakorenené v spoločných pocitoch neistoty. Clementinin raný život bol poznačený smrťou milovanej staršej sestry na týfus. Zažila odlúčenie svojich rodičov a matku, ktorá pre honbu za milostným životom niekedy zabudla dať jedlo na stôl svojich detí. Aby sa vyhla veriteľom niekoľkokrát sa presťahovala. Hoci bola vnučkou grófa, oznámenie o jej zasnúbení s Winstonom sa stretlo so snobským pohŕdaním zo strany vysokej spoločnosti. Nepáčilo sa im, že si veľa šiat šila sama.
Bola prirodzenou liberálkou a pokračovala v presadzovaní toho, čo Violet Asquithová opísala ako „skutočné liberálne“ hodnoty a Churchill nazval „ružové“ myšlienky, v neposlednom rade za práva žien.
Clementine považovala za svoju povinnosť konať ako Churchillovo sociálne svedomie a chcela byť čo najbližšie k ľuďom. Churchill bol sám liberálom a po boku Lloyda Georgea urobil veľa pre vytvorenie základov sociálneho štátu. Bola tam, aby mu podržala chrbát a pôsobila ako jeho kritické svedomie, ak prejavoval známky zakolísania tvárou v tvár nepriateľstvu zo strany vlastnej triedy, a najmä vlastnej aristokratickej rodiny.
Samotný Churchillov náčelník generálneho štábu, generál ‚Pug‘ Ismay, dospel k záveru, že bez Clementine by „história Winstona Churchilla a celého sveta bola úplne iným príbehom“.
Hana Benešová
Hana Benešová bola ako manželka prezidenta Edvarda Beneša fakticky prvou dámou etnicky rôznorodej československej komunity v exile v Británii v rokoch 1938 až 1945. Zatiaľ čo jej manžel publikoval početné politické monografie, v ktorých dominovali muži, Hana, inteligentná, skromná a často fotografovaná verejná osobnosť zostávala záhadou.
Narodila sa ako Anna Vlčková v roku 1885, v Domaslaviciach na severe Česka. Pravdepodobne by tam aj ostala, nebyť vplyvu dobre situovanej tety, ktorá sa nechtiac podieľala na príprave Hany pre jej budúcu rolu v živote. Po skončení štúdií v Prahe bola Benešová vyslaná na parížsku univerzitu (Sorbonna), kde navštevovala prednášky o francúzskych dejinách a literatúre, ale najmä stretla Edvarda, ľavicového robotníka a študenta z Kožlan. O štyri roky neskôr sa vzali v Prahe.
Beneš vyštudoval právo a prvý doktorát získal v roku 1908, neskôr prednášal na Karlovej univerzite v Prahe, kým Benešová bola tradičnou domácou, tak typickou pre jej éru. Údajne však tiež podporovala aktivity svojho manžela a keď to bolo potrebné zhostila sa kopírovania prednášok a aranžovania poznámok a výstrižkov z tlače.
Hoci bezdetná Benešová venovala svoju starostlivosť a pozornosť manželovi, zaplietla sa aj do politiky a znášala následky. Vtedy ešte vládlo Rakúsko-Uhorsko. Napriek tomu sa časť etnických poddaných chorľavej ríše snažili o samostatnosť a Česi neboli výnimkou. Manžel Benešovej sa pripojil k svojmu nadriadenému na Karlovej univerzite, profesorovi filozofie Tomášovi Garrigueovi Masarykovi, ktorého počiatočným politickým cieľom bola väčšia autonómia pre Čechov a budúce federalizované rakúske impérium. Takéto nádeje však boli eliminované atentátom na liberálneho rakúskeho dediča, arcivojvodu Franza Ferdinanda a na jeho českú manželku vojvodkyňu Sophie Chotekovú od bosnianskych Srbov. Využívajúc chaos, skryté snahy doma i v zahraničí získať podporu pre českú samostatnosť eskalovali, keď v novembri 1914 vypukla 1. svetová vojna. Beneš a Masaryk boli rakúskymi úradmi považovaní za revolucionárov a ich blížiace sa zatknutie vyústilo v útek do exilu v roku 1915. Úrady Benešovú zatkli ako sprisahateľku 28. októbra 1915. Beneš ju na túto možnosť upozornil a avizoval, aby ho v prípade potreby zavrhla. Neurobila tak, ale strávila takmer rok v drsných českých a rakúskych väzniciach. So spoluväzenkyňou Alicou Masarykovou, dcérou vtedajšieho politického utečenca a budúceho prvého československého prezidenta, boli zatknuté v rovnaký deň.
Čakajúc na súd za zradu, podporovali sa navzájom zasielaním poznámok cez sprostredkovateľa, a to až do ich prepustenia. Alice Masaryková mala, podľa zdrojov, rada Benešovú pre jej skromnosť a pocit domova.
