Najkrajšie sviatky v roku prinášajú so sebou čarovné momenty. Keď si konečne vyložíme nohy na stôl a vydýchneme. Podobne to má aj obľúbený herec Milo Kráľ, ktorý sa ešte pred Vianocami podujal na novú rolu hostiteľa. V Štúdiu Špišského divadla uvádza Literárnu kaviareň s názvom To tu ešte nebolo.
Predstavte nám nový projekt na ktorom participujete. V čom je výnimočný?
V rámci hudobno-literárneho večera v kaviarni si volám zaujímavých spisovateľov a aj tam hrávam. Prvým bol Dano Majling, ktorý je dramaturgom SND a autor komiksových kníh a poviedok za ktoré dostal aj niekoľko cien. Druhým hosťom bol muzikant a recesista Braňo Jobus, napísal až 24 kníh pre deti a jednu pre dospelých s názvom Až na vrchol.
A zároveň je občan Vrbového ku ktorému sa aj hrdo hlási. S Braňom sme si spolu zahrali aj jeho pieseň. Ukážky z kníh prezentujeme formou scénického čítania, kde ich čítajú herci zo špisského divadla spolu so mnou. Najbližšie privítam 11. decembra pána Jozefa Kariku, tak všetci ste srdečne vítaní.
Už ste boli niekedy predtým v podobnej roli?
Doteraz nie. Kedysi som moderoval tzv. Táraninky pre Slovenskú televíziu, ale nenazval by som sám seba moderátorom, nevedel by som moderovať hocičo. V spomínanom projekte so Spišským divadlom dominuje literatúra a umenie, to je prostredie, ktoré poznám a viem sa v ňom rýchlo zorientovať. Tam sa cítim dobre. Verím, že aj ľuďom sa bude u nás v Štúdiu páčiť. Je to komornejší priestor, (kde čoskoro začínajú robiť aj predstavenia), v ktorom sa už hrajú aj dve predstavenia. Minulý rok som v divadle režíroval predstavenie Okuliare Eltona Johna a neskôr sme sa dohodli na tejto forme spolupráce.
Už dlhodobo máte vlastnú kapelu Milo Kráľ band. Čo pre vás znamená hudba? Máte čas skúšať popri všetkých hereckých povinnostiach?
My sme naskúšali koncertný program a ten hrávame. Skúšame vtedy, ak je to potrebné kvôli záskoku. V kapele mám aj Roba Mankovického, ktorý je známy svojim výrokom: „Cvič do šestnástich a potom zarábaj“, takže tohto sa my držíme (úsmev).
Ste na voľnej nohe, viete teda samy seba najlepšie organizovať? Ste organizačný typ? Alebo ste sa to museli naučiť?
Dosť často sa mi stane, že mi volajú na miesto, kde sa aktuálne nachádzam z miesta, kde by som mal byť, čiže mi to ešte celkom nejde. Minule ma zavolal brat, aby som s ním šiel na Biely Kríž, tak sme sa veselo vybrali, avšak ja som práve mal byť v dabingovom štúdiu. Tak raz sa to snáď naučím. Som ešte analógový typ, na papier a pero, čiže to, čo mám v diári, aj dodržím. Ale keď mi to zatelefonujú do auta a ja si to nezapíšem, už šípim problém, tam je veľká pravdepodobnosť, že zabudnem.
Kde všade vás čitatelia môžu aktuálne vidieť účinkovať?
V divadle hrávam pravidelne v DPOH rozprávku Tri prasiatka a minulý rok som naskúšal hru Prešporské porno. Natáčam denný seriál pre televíziu JOJ, ktorý sa začne vysielať budúcu jeseň. A radosť mám z audiokníh, naposledy som načítal knihu Čurillovci od Mareka Vagoviča. Bol to veľmi silný večer, keď sme ju krstili. Spomínaní policajti sú pre mňa hrdinovia našej doby.
Máte nejaké rituály alebo záľuby, ktoré vám pomáhajú relaxovať?
Často počúvam audioknihy a podcasty. Snažím sa držať vo forme, chodievam behať a občas si zahrám bedminton. Keď je sneh, tak rád idem aj lyžovať. Minulý rok som sa k tomu dostal tri krát, tak som zvedavý, čo bude tento rok. Je ťažké vybrať práve ten týždeň, keď sú super podmienky a človek má aj voľno. Čím ďalej je to veru náročnejšie.
Aký máte vzťah k Vianociam? Tešíte sa na ne? Syna Ferdinanda máte už veľkého..
Som rád, že mám cez Vianoce voľno, ale, že by som ich intenzívne prežíval sa nedá povedať. Aj keď tento rok ich budeme mať rozšírené o nový rozmer. Teším sa na chvíle s rodinou, pretože máme doma malú polročnú vnučku, tak to budú prvé Vianoce s ňou. Už som veru dedo.
Aký je to pocit byť dedo?
Toho deda sa to všetko zatiaľ tak netýka. Uvidíme ako to mladí teraz zvládnu a neskôr sa teším, keď budem môcť tráviť s vnučkou čas. Nateraz je podstatná mama a ocko a ja chodím na návštevy.
Seriál Príliš veľa lásky sa zaoberal neverou, ktorá bola a vždy bude v spoločnosti prítomná. Vaša postava bola nepoučiteľný neverník. Bola vám táto rola sympatická, dobre sa vám hral, alebo ste z toho nemali dobrý pocit?
Nevera sa deje v celej histórii. Len je to viac alebo menej skryté. Je len prínosom tejto doby, že sa o tom viac hovorí. Je to jedna z charakteristických čŕt človeka ako takého. Rád si vytvára ilúzie a vzdušné zámky. A niekedy si nevie ani sám pred sebou priznať, že je to inak, ako by si možno prial. Všetci sme vyrastali na rozprávkach a chceme aj svoj život viesť do toho šťastného konca. Aj keď ten nie je nikdy šťastný v našich životoch. Ale máme tú tendenciu tomu aspoň veriť.
Čo by ste poradili dnešným mladým ľuďom, ktorí sa chcú vydať na umeleckú dráhu?
Ja už mladšiu generáciu hercov ani veľmi neregistrujem. Mal som väčší prehľad pred 10 rokmi, ale teraz si idem svojou cestou a som rád, že sa navzájom tolerujeme (úsmev). Skôr ako do divadla chodievam do kina. Naposledy som bol na výbornom filme Anora, ktorý získal zlatú palmu v Cannes, alebo som bol na Zóne záujmu.
Čo sa týka vášho súkromia, je známe, že ho neradi zdieľate s verejnosťou, viete si nastaviť hranice aj v iných situáciách?
Nerád zdieľam súkromie, pretože sa tým snažím chrániť ľudí vôkol seba. Mne by to bolo v podstate jedno, ale nechcem ubližovať blízkym, oni sa nemajú možnosť ani brániť a vyjadriť sa a to je nepríjemné. Mali by mať právo si povedať svoju verziu, pretože každý príbeh je iný, keď ho zažívajú dvaja ľudia. Každý z nich má svoj pohľad, to je prirodzené.
Plány na ďalší rok? Je tam niečo, na čo sa vyslovene tešíte?
Môj veľký plán je udržať sa v takej zdravotnej a finančnej forme v akej som. To by bolo super. Rád by som vytvoril hudobne niečo nové a teším sa ako mi bude vnučka rásť. Ešte by som mal hrať aj vo filme o Nepelovi, ktorý sa bude natáčať v Čechách. Budem tam hrať pána Petra Colotku, predsedu vlády Slovenskej socialistickej republiky. Tak to si vychutnám.
