Doznieva u nás pandémia, ktorej dôsledky sú siahodlhé, nielen ekonomicky, ale najmä v rámci psychickej nepohody. So psychologičkou a koučkou Katarínou Lesayovou sme sa v spoločnomrozhovore zamerali na to, ako zlepšiť partnerské vzťahy a čo spraviť preto, aby nám bolo i samým so sebou lepšie. Dokonca sme našli pozitíva pandémie…
Človek je tvor sociálny, počas pandémie však nebolo stretávanie možné, kancelárie nahradil home office. Mnohí súčasní mladí ľudia po nastúpení do zamestnania ani nepoznajú „čaro kancelárie“ a pracujú iba z domu. Ako hodnotíte tento trend a jeho dopad na psychiku?
Dám to trochu do širšieho kontextu. To, ako sme mali nastavený životný štýl pred pandémiou bol stav, do ktorého sme sa vyvinuli, avšak rozhodne nemôžeme povedať, že kancelársky život, ako bol zabehnutý, by bol pre človeka prirodzeným spôsobom života. Predpokladám, že keby sme našim predkom na začiatku 20. storočia ukázali, ako budú ľudia tráviť čas v práci a v kancelárii na začiatku 21. storočia, asi by neverili a prišlo by im to čudné. Takže, vrátim sa k východisku otázky, že človek je tvor sociálny. To je pravda, človek ako živočíšny druh potrebuje pre svoje dobré a spokojné fungovanie prináležať do nejakej skupiny a potrebuje si napĺňať rôzne sociálne potreby. Samozrejme, ak sa pozrieme na jednotlivcov medzi nami, naše potreby sociálnej interakcie sú na širokej škále. Niektorí ľudia potrebujú mať veľa častých kontaktov a iným stačí oveľa menej a menej často. No nikde nie je napísané, že naše potreby sociálnych kontaktov si musíme napĺňať iba v práci. Čo ja osobne vidím ako pozitívum pandémie je, že sme si uvedomili, že môžeme žiť aj inak, ako sme žili doteraz. Veľa ľuďom sa otvorili úplne nové obzory a zistili, že môžu ušetriť veľa času na presunoch, že môžu a chcú tráviť viac času so svojou rodinou, že môžu viac športovať alebo sa venovať umeniu a dokonca, že môžu byť pri práci oveľa efektívnejší, ak netrávia čas rozhovormi s kolegami, ktoré by si sami možno ani nevybrali, no nie vždy sa im dá v „čare kancelárie“ uniknúť. Čo sa týka mladých ľudí, ktorí nastúpili do pracovného procesu počas pandémie alebo nastupujú teraz po pandémii, všeobecne sa ukazuje, že ide o generáciu, ktorá už úplne inak vníma pracovný proces a je pre ňu dôležitá rovnováha medzi pracovným a súkromným životom. Inými slovami, ľudia už nie sú ochotní obetovať svoje súkromie a voľný čas na úkor práce, ako to v mnohých prípadoch robila generácia ich rodičov. Preto je pre nich oveľa jednoduchšie pracovať z domu, nedružiť sa s kolegami a svoje sociálne potreby si napĺňať v kamarátskych a rodinných kruhoch. Väčší problém predstavuje odstrihnutie od pracovného kolektívu pre ľudí, ktorí boli zvyknutí udržiavať sociálne kontakty a napĺňať si tieto potreby v práci, nemali vybudované iné sociálne väzby a počas pandémie zrazu zo dňa na deň o ne prišli. Rovnako majú tieto zmeny dopad aj na firmy, v ktorých pocit prináležania a súdržnosti zamestnancov pomáhal podporovať motiváciu a aj lojalitu k firme. Keď ľudia nemajú vytvorené úzke sociálne väzby vo firme a nemajú „ľudský“ kontakt naživo, oveľa ľahšie sa im odchádza a oveľa ľahšie sa im komunikuje nepríjemne a nespolupracujúco. Po pandémii sa to stalo témou v korporáciách a mnohí zamestnanci sa ani nechcú vrátiť do kancelárie.
Nie nadarmo sa hovorí, že to, ako vyzeráme, odráža aj to, ako sa cítime. Ďalším dôsledkom nezvyku chodiť do spoločnosti je aj absencia návykov. Tepláky sa stali „druhým ja“ mnohých ľudí, ktorí si predtým dali na svojom vzhľade viac záležať. Ako sa znova naštartovať?
Áno, potreba jednoduchosti je veľmi silná ľudská potreba a tá nám v každej situácii našepkáva, že ak to nie je nutné, nemusíme zbytočne míňať energiu. Často to voláme aj lenivosť (úsmev). A práve potreba jednoduchosti je za tým, že ak som celý deň doma a nestretnem sa s nikým mimo mojej domácnosti, zdá sa mi zbytočné obliekať sa do pekného oblečenia, maľovať sa a v niektorých prípadoch aj vyzliecť z pyžama a učesať si vlasy.
Tu však naozaj platí, že náš pocit, a dokonca aj spôsob, akým rozprávame a ako vystupujeme, závisí od toho, ako sme upravení. Často si ľudia pri videohovoroch nie sú ochotní zapnúť kameru, lebo nie sú upravení. Rozhodne odporúčam popracovať na vnútornej disciplíne a na každý jeden videohovor a dokonca aj telefonický pracovný hovor, sa pripraviť rovnako, ako keby išlo o osobné stretnutie a vždy sa s kolegami dohodnúť, že kamery budú zapnuté, aby s tým počítali. Aj keď nás pandémia naučila, že osobný kontakt sa pri väčšine situácií dá vylúčiť, pre spoluprácu a ľudské vzťahy je určite prospešné, aby sme sa aspoň raz za čas videli naživo. Ako ľudia sme totiž evolučne naučení vnímať druhého človeka vo viacerých dimenziách ako iba 2D na obrazovke a pri osobnom stretnutí podvedome vyhodnocujeme množstvo informácií, ktoré nám „online“ uniknú. Preto odporúčam plánovať si osobné stretnutia, aj keď možno nie sú úplne nevyhnutné a udržiavať si kontakty. Na druhej strane musím povedať, že verím tomu, že keď sa u nás potreba jednoduchosti v zmysle nosenia teplákov presýti, tak sami začneme túžiť po tom, aby sme sa „prišmrncli“ a vyhľadali príležitosti, ktoré nám to umožnia alebo nás donútia.
