Český režisér Jan Hřebejk stojí za množstvom fantastických filmových lahôdok. V roku 1993 debutoval celovečerným filmom Šakalí léta, za ktorý získal Českého leva. Neskôr natočil Pelíšky, Pupendo, Kráska v Nesnázích, Nestyda, Učiteľka či Musíme si pomáhať. Ten bol nominovaný aj na Oscara. V rozhovore s ním sa prenesiete do tajuplného sveta filmu, v ktorom sa snaží divákov najmä pobaviť a potešiť.
Počas pandémie ste na Slovensku strávili pomerne dlhý čas, bol to jeden z dôvodov na natočenie seriálu Iveta, ktoré prebiehalo v Trebišove?
Určite by som do toho šiel aj za bežných okolností. Moje kladné rozhodnutie síce nebolo ovplyvnené pandémiou, avšak určite k tomu prispela. Mal som čas a námet od Petra Kolečka ma zaujal „hneď na prvú“. On keď napíše niečo, čo nie je na objednávku, no vychádza to priamo z neho, tak je to väčšinou veľmi dobré. Bola to pre mňa svojím spôsobom záchrana, lebo som zvyknutý veľa robiť a zrazu nastalo „obdobie prázdna“. Iveta mi pomohla.
Východniari sú známi svojou bezprostrednosťou, nekončiacou zábavou a predsa len trochu inou náturou, než na akú sme zvyknutí na západe. Ako sa vám na východe pracovalo?
Väčšinu postáv hrali herci pochádzajúci práve z tejto časti Slovenska. Mal som zážitok z toho, ako sa viackrát nevedeli dohodnúť, ako sa má „správne“ vo východniarčine nejaké slovo vysloviť. Jeden herec z Košíc, iný z Prešova a máte problém (smiech). Sám som zvedavý, ako na to budú ľudia reagovať. Betka Ferencová – hlavná postava Ivety, je prvom rade speváčka, takže niekedy ju jej dobrý sluch „nepustil“ a sama vravela, že počuje, ako Zuzana Mauréry (v úlohe jej matky) nevyslovuje v nárečí tak, ako by to malo byť. Aj z toho dôvodu sme na pľaci mali i jazykovú lektorku. Kameraman Martin Žiaran zhodou náhod pochádza priamo z Trebišova, tak som sa naňho často obracal, aby repliky odsúhlasil.
Hlavná postava Iveta je polorómka. Ako sa vy staviate k rómskej problematike? Zaujíma vás nejako hlbšie?
Ivete dokonca jej mama tvrdí, že nie je ani Rómka, pričom zjavne je. Bolo zaujímavé v reáli sledovať, ako sa niektorí rodičia snažia deti presvedčiť o tom, že sú „bieli“. Je to zrejme spôsobené zlou skúsenosťou zo správania väčšinovej spoločnosti. Seriál však primárne nemá pôsobiť moralisticky, to ani náhodou. Chcel som poukázať na divokosť v srdci hlavnej postavy a jej rómsky pôvod to uľahčil. Primárne mi ide o to, aby seriál ľudí bavil.
Vo svojich filmoch pravidelne obsadzujete slovenských hercov ako Milku Vášáryovú, Annu Šiškovú, Romana Luknára či Zuzanu Fialovú.. Aj hlavná postava Ivety je Slovenka – Alžbeta Ferencová…
Betka býva v Prahe, tak o to to bolo jednoduchšie. Bola to veľmi príjemná skúsenosť. Vždy vaše herečky vidím rád. Ja si myslím, že som dobrý na hercov, aj keď oni tvrdia, že nie. Režisér na pľaci nikdy nekričí, na to má pomocného režiséra. Ja tam len chodím a mám uštipačné poznámky. Niekedy niekoho aj nechtiac urazím. Mám schopnosť sarkazmu, ktorý vie raniť.
Bez filmu Pelíšky si už Vianoce nevieme predstaviť. Na jeho realizáciu ste pritom nevedeli zohnať peniaze a hrozilo, že nevznikne…
To je pravda. Našťastie sa nám to nakoniec podarilo a som rád, že som do filmu dostal aj Milku Vášáryovú. Hneď som ju videl v postave maminky. Vtedy dostala ponuku hrať v Prahe v divadle Na Zábradlí, potom v Činohernom klube, neskôr v Národnom divadle. Videl som ju v predstavení Ritter, Dene, Voss a slovo dalo slovo. Ja som bol vtedy začínajúci filmový režisér. Scenár bol naozaj krásny, všetci sme sa nadchli a už pri skúškach sme sa spriatelili. Na nej je zaujímavé, že nikdy nemala problém hrať starú, škaredú a chorú postavu, no keď mala byť za hviezdu, to jej prišlo trápne. Má výborný humor a je ešte k tomu aj skvelá herečka. Doteraz si volávame. Povedal by som, že je veľa ľudí, ktorí Pelíšky videli viackrát než ja. Vtipná na tom je aj príhoda, keď mi kamarát povedal, že jeho mama berie niektoré veci z filmu akoby sa naozaj v reáli odohrali. Všimol som si, že pri ňom funguje istá autosugescia.
Prezraďte nám pikošky z natáčania Pelíšok…
Napríklad Eva Holubová nebola schopná vysloviť slovo prcat. Bolo to pre ňu príliš vulgárne. Skúšali sme to a nešlo jej to, tak sme vymysleli, že ho napíše na tabuľu. S tým už problém nemala. A na prvý pohľad humorne pôsobí aj scéna, keď Kodet namiesto odpovede na otázku „Hľadáš niekoho, súdruh?“ udrie nesympatického učiteľa Jaroslava Duška palicou. Do svojej role sa herec natoľko položil, že Duškovi spôsobil poriadnu modrinu.
Vaše filmy sú lokálne orientované, s nefalšovaným českým humorom a situáciami z bežného života, ktoré občania Československa zažívali. Dá sa povedať, že je to vaša overená cesta aj pri tvorbe nového projektu?
Toto je taký večný spor, čo sa vedie. Mám dojem, že nastupujúca generácia režisérov a režisérok má na to iný pohľad. Pričom, najväčšie úspechy doposiaľ dosiahla tzv. československá nová vlna na čele s Jiřím Menzlom, Milošom Formanom a Ivana Passera. Avšak, napríklad Španieli už majú dosť homoerotiky od Pedra Almodóvara či Srbom ide na nervy Emir Kusturica. Uvidíme, ako sa to ďalej vyvinie.
Ste režisérom veľkého kalibru, ako vnímate sám seba?
Ak sa niekomu páči moja tvorba, som rád. Robím to pre ľudí. A ak sa niekomu nepáči, čo robím, veľmi rád o tom diskutujem. Som šťastný, že sa mi podarilo v kariére natočiť štyri nostalgické komédie (Šakalí léta, Pelíšky, Musíme si pomáhať a Pupendo). Stretávam sa aj s tým, že ak sa niekomu môj posledný film nepáči, povie mi, že som už na kreatívnom konci. Ja robím, čo môžem. Snažím sa, aby sa v mojich filmoch ešte objavil nejaký skutočný humor.
Čomu prisudzujete váš úspech?
Mal som šťastie, že som začal pracovať pomerne skoro. Ocitol som sa medzi profesionálmi, Pelíšky to rozbehli a začal som robiť s producentom Ondřejom Trojanom. On je aj veľmi empatický režisér. Vyrobili sme film a ten zarobil na ďalší film. Medvídek nestál skoro nič a mal veľký úspech, síce jemu sa napríklad nepáčil. Za film Želary bol nominovaný na Oscara a latka bola nasadená vysoko. Medvídek to nemohol prekonať. Musel som hľadieť aj na požiadavky televízií, robiť kompromisy, každý sme to riešili po svojom, najlepšie, ako sme vedeli. Od Učiteľky nikto nič nečakal a mala veľký úspech v zahraničí, naopak Záhradníctvo nemal skoro žiadny úspech ani doma. Nedá sa to odhadnúť. Teraz sa cítim v takom vzduchoprázdne, že nemám veľa práce, pretože som doteraz nonstop niečo robil. Doma mám tínedžerov a zjavne im idem na nervy. Nie sme zvyknutý na to, byť doma. Nedarí sa mi to vyrovnať. Buď mám toho príliš veľa alebo málo, nič medzi tým. Teraz to potrebujem nejako doklepnúť do dôchodku a nestrápniť sa na záver (smiech).
