Šibalské oči bývalého tanečníka umeleckého súboru Lúčnica hľadia na novú výzvu. Generálny riaditeľ Lúčnice Pavol Pilař má víziu posunúť to jedinečné v nás ďalej do sveta. Chce, aby od najmenšej obce, až po svetové pódiá mali ľudia možnosť precítiť skutočné slovenské srdce, jeho živelnosť a veľkosť. O tom je umelecký súbor Lúčnica, o skutočnom a pravdivom žití v jeho plnej kráse aj bolesti.
Budova umeleckého súboru Lúčnica je vám dôverne známa, veď ste tam pôsobili v rokoch 2008-2016 ako tanečník. Pozícia generálneho riaditeľa, ktorú zastávate od apríla 2022 je však z iného súdka. Ako sa v nej cítite?
Výborne, ďakujem. Tým, že som si Lúčnicu zažil, nástup do funkcie bol pomerne intenzívny a spolu s ostatnými spolupracovníkmi sme hneď rozpracovali viaceré nápady a projekty. Osobne za hlavnú prioritu považujem to, aby US Lúčnica mal po 74 rokoch komplexné a vlastné sídlo. Lúčnici žiadna budova nikdy nepatrila, sme stále v nájomných priestoroch a každá zložka v inej časti Bratislavy. Toto je aj vízia, ktorá mi je blízka, keďže som povolaním architekt.
V tomto smere ste už uskutočnili krok vpred.
Áno, po dohode s ministerstvom kultúry sa nám podarilo dostať do správy budovu v areáli Hurbanových kasární v Bratislave. Vyžaduje si veľkú rekonštrukciu, verím však, že ju v dohľadnom čase budeme môcť používať a podarí sa nám ju zafinancovať z Plánu obnovy a odolnosti. Lúčničiari si už prešli priestormi, akoby vystrihnutými z Hitchcockových filmov, preto by som bol rád, aby sme sa mohli realizovať v dôstojných a vlastných priestoroch.
Krásnou symbolikou je, že US Lúčnica a týždenník Slovenka boli založené pred 75 rokmi na tej istej ulici v centre Bratislavy. Oba sú hrdými tvorcami slovenskej kultúry.
Fascinujúce na oboch príbehoch je to, že vznikli tzv. zmenou zdola. Spolok Živena, ktorý v tej dobe fungoval, bol založený preto, že Slováci cítili potrebu združovať sa, písať o tom, čo prežívali a chceli spolu zdieľať strasti i radosti. Vďaka tradičným hodnotám a hrdosti, ktorú v sebe cítili, sa spojili a vytvorili niečo naozaj výnimočné, čím Lúčnica a týždenník Slovenka jednoznačne sú. Spravili to od srdca a práve mladí ľudia boli pohonom, ktorý to celé dodnes udržiava nažive. Už 75 rokov ťažíme z trvácnosti niečoho naozajstného, čo by neprežilo, ak by do toho nebolo vložené srdce.
Čo tvorí základ najbližšieho programu Lúčnice?
Som vďačný, že som obklopený výborným tímom ľudí s dlhoročnými skúsenosťami a program tvoríme spoločne. Celú dramaturgiu a program na umeleckú sezónu pripravuje a plánuje hlavne umelecký riaditeľ Lúčnice Mikuláš Sivý, ktorý bol dlhoročným spolupracovníkom profesora Štefana Nosáľa spolu s pedagógmi, umeleckou radou Lúčnice a dirigentkou speváckeho zboru Elenou Matúšovou. V tomto roku pripravujeme v máji veľkú premiéru úplne nového celovečerného programu v choreografii bývalého sólistu a pedagóga Michala Dudáša. V lete plánujeme vystúpiť na festivaloch a na jeseň pripravujeme vystúpenia speváckeho zboru a tanečného súboru k spomínanému 75. výročiu založenia Lúčnice. Pripravujeme sa aj na zahraničné zájazdy. Radi by sme zrealizovali turné po českých kráľovských mestách s približne desiatimi vystúpeniami. 30. výročie samostatnosti nám pripomína ako sa Čechom nechcene, ale predsa vzďaľujeme. Radi by sme sa preto priblížili aj dnešnej českej generácii. Nie každý v Čechách dnes vie, čo Lúčnica dokáže (úsmev). Pre tých, ktorí nás nestihnú vidieť naživo na našich predstaveniach, plánujeme vydať nové DVD s programom Z tvorby prof. Štefana Nosáľa a spustili sme už účty na Spotify a Apple music. Snažíme sa aj takto ísť k ľuďom najbližšie, ako sa dá.
Aký má súčasná mladá generácia pohľad na folklór? Prejavujú oň záujem?
Vždy máme obavu z toho, že folklór už nebude mladých zaujímať a zatiaľ sme stále pozitívne prekvapení, koľko mladých ľudí k nám príde na konkurz. A ako sú všetci kvalitne pripravení. Tento rok to bolo takmer 50 mladých ľudí. Bývali časy, keď ich chodilo viac, ale ja sa naozaj nebojím o budúcnosť folklóru na Slovensku. Rodičia svoje deti vedú veľmi úprimne k tradíciám a je to naozaj cítiť na ľuďoch, ktorí prídu k nám spievať a tancovať. Ich záujem je priamy, radostný a úprimný. Regionálne podhubie folklórnych súborov na Slovensku je veľmi kvalitné.
Podarilo sa vám z pozície riaditeľa zrealizovať niečo, na čo ste vyslovene hrdý?
Predpokladám, že prvé výsledky z aktivít do ktorých sme sa pustili uvidím koncom leta. Nové partnerské spolupráce, zlepšenie komunikácie, predstavenia a zájazdy, programy, na všetkom teraz tvrdo robíme (úsmev). V minulom roku sa nám v spolupráci s Ministerstvom zahraničných vecí podarilo uskutočniť veľmi úspešné turné v Poľsku a v Lotyšsku, odohrali sme štyri predstavenia v Rige a dve vo Varšave. Jedno bolo pri príležitosti štátneho sviatku pre diplomatických hostí a zvyšok pre verejnosť, kde bol záujem nad naše očakávania. Plné sály a standing ovation v zahraničí, to sú veci, ktoré nás posúvajú ďalej ako celok.
Keď ste boli tanečníkom, zrejme ste videli isté nedostatky vo fungovaní súboru. Dajú sa podľa vás reálne odstrániť teraz z pozície riaditeľa?
V každej organizácií sú veci, ktoré sa dajú stále zlepšovať. Lúčnica bola vždy vizionárska a má veľký rozvojový potenciál. Manažérske rozhodnutia sa dejú tak, aby súbor rástol a neustále sa posúval k lepšiemu. Tým, že k nám prichádzajú väčšinou vysokoškoláci a mladí ľudia, prichádzajú s nimi samozrejme inovácie a nápady a procesy zlepšovania sú rýchle a adaptívne. Požiadavky na manažment sa tak dajú riešiť aj za pochodu. Kde je ochota, tam je aj cesta.
Kariérne ste vyrástli z tanečníka na riaditeľa, zmenili sa pre to vaše vzťahy so súborom?
Tancoval som v Lúčnici v rokoch 2008-2016, popritom som študoval architektúru a produkciu a manažment umenia na VŠMU, kde som skončil doktorandské štúdium. Následne som zostal prednášať na Katedre architektúry Stavebnej fakulty STU, stal sa členom Slovenskej komory architektov a bol som aktívny vo viacerých projektoch. Jedným z nich bola napríklad konverzia bývalej fabriky na čokoládu na Kultúrno kreatívne centrum ARTA v Piešťanoch. Na pozíciu riaditeľa som sa vrátil až s odstupom šiestich rokov. Samozrejme medzi členmi súboru sú ešte aj moji spolutanečníci, na druhej strane napríklad umelecký šéf ma učil tancovať už ako malého chlapca. Dovolím si však povedať, že všetko prebieha veľmi hladko, v plnom rešpekte. Snažíme sa spoločne robiť pre Lúčnicu to najlepšie a je to tímová práca.
Ste prísny vo svojej funkcii?
Na seba áno (úsmev).
A na druhých?
Som vďačný za mojich spolupracovníkov a aj za to že na nich nemusím byť prísny. Pracujú, tancujú, spievajú a hrajú u nás ľudia, ktorí tú prácu majú radi a to cítiť dennodenne.
V čom je Lúčnica unikátna v porovnaní s inými umeleckými kolektívmi?
V tom, ako vznikla. Chuťou, radosťou a láskou v srdci, dnes tomu hovorím zmenou zdola. Jej jadro tvoria neustále mladí ľudia, ktorí do toho vkladajú všetko a to v spojení s dielom, ktoré pre Lúčnicu vytvoril pán profesor Štefan Nosáľ si môžeme povedať, že sme špičkoví aj na umeleckej úrovni. Realizujeme tanečné a spevácke výkony vo veľmi vysokej kvalite, napriek tomu, že pre umelcov nie je Lúčnica živobytím. Lúčnica je aj preto akýmsi inkubátorom, prepája ľudí z rôznych oblastí, doktorov, právnikov, ekonómov. Spolu interpretujeme umelecké diela, ktoré nám vychádzajú zo sŕdc. Nie je za tým kalkul a to ľudia cítia.
V akom ste vzťahu s ostatnými umeleckými telesami? PUĽS, SĽUK..
Máme veľmi dobré vzťahy. Myslím si, že čím viac bude na Slovensku dobrých súborov, menších, regionálnych, celoslovenských, profesionálnych… tým je to lepšie pre nás aj pre našu kultúru.
Aký kultúrny zážitok vás naposledy zasiahol?
Kolegov z Baletu SND a SĽUKu v úžasnom projekte Tancom k sebe. Videl som aj predstavenie Zle strážené dievča, ktoré sa mi veľmi páčilo. Rád zájdem aj na činohru, kde ma zaujali predstavenia divadla DPM. Pri našich cestách na predstavenia s Lúčnicou si voľný čas tiež rád vyplním aj návštevou kultúry, naposledy to bola napríklad Galéria Ľudovíta Fullu v Ružomberku. Dôležité je nezaspať na vavrínoch a sledovať, čo pekné sa deje okolo nás a posúvať sa vo všetkých smeroch, iba tak sa môžeme aj ako spoločnosť dostať ďalej.
