Moderátor Patrik Herman má obrovské srdce, do ktorého sa zmestí kopec dobrých ľudí. Jeho neutíchajúca chuť pomáhať nevyhasína ani po zmene pracoviska a príchode do RTVS. Práve naopak, rozbieha v nej nadáciu a s veľkou vervou sa púšťa do jej realizácie.
Po dvadsiatich šiestich rokoch ste sa odhodlali k zmene zamestnávateľa, zrejme nejde iba o prvotné vzplanutie, ale o dobre premyslený krok. Čo vás k tomu priviedlo?
Kdesi som počul, že každý človek by mal zmeniť zamestnanie raz za 6-7 rokov. Tak je to prirodzené a žiadúce. V Markíze som vydržal 26 rokov asi vďaka tomu, že u mňa síce pracovisko zostávalo rovnaké, no menili sa relácie aj televízne formáty. Prešiel som si spravodajstvom aj publicistikou, a tým pádom mi to až tak nezovšednelo, pretože vždy prišla po nejakom čase zmena. Zažil som Televízne noviny, relácie Paľba, Krimi SK, Lampáreň. A potom Reflex. Prešlo niekoľko rokov a s nimi aj potreba posunúť sa nejakým spôsobom zase ďalej. Musím však povedať, že to vôbec nebolo jednoduché, pretože pomaly po troch desaťročiach, si človek naozaj zvykne na niektoré veci až tak, že ich nevie opustiť.
Z čoho ste mali najväčšie obavy?
Opustiť kolektív, ktorý som tam mal okolo seba. To si vedia predstaviť iba tí ľudia, ktorí takéto niečo zažili. A ešte som sa bál, ako ma príjmu na novom pracovisku. Mal som predtým jednoducho veľký rešpekt. Som veľmi citlivý na pracovnú atmosféru a kolegiálne vzťahy. Slovenský mediálny svet je maličký, ľudia kolujú a presúvajú sa, no ja som bol doteraz veľmi dlho na jednom mieste. Prežíval som to veľmi intenzívne, ako nakoniec všetko (úsmev).
Vo všetkých spomenutých reláciách ste na obrazovke rozoberali ťažké témy. Ako si v súkromí kompenzujete ťažobu, ktorá z nich plynie?
Zamiloval som sa do Dunaja, kúpil som si čln a chodím sa plaviť. Vietor vo vlasoch a čistá hlava, to je presne to, čo mi chýbalo. Dokonca som si spravil aj kapitánske skúšky. Novinárčinu môže človek robiť jedine z presvedčenia. Pre mňa je stále krásnym poslaním. Treba sa na ňu nastaviť, prináša so sebou dennodenné tlaky. Nie je to o tom, že prídete ráno na ôsmu do práce a o štvrtej skončíte. Všetko intenzívne prežívate, hľadáte riešenia. Keď sa nedostavia, ste z toho zúfalí, nešťastní, hľadáte alternatívne riešenia, ktoré nie sú vždy reálne a nie vždy sa dostavia. Frustrácia sa prudko strieda s radosťou, keď sa niečo podarí. Prebiehajú vo vás neustále vyhrotené emócie.
Tie vás zrejme čakajú aj v zabehnutej relácii Občas za dverami.
Obyvatelia Slovenska sa na mňa stále obracajú so svojimi problémami, prichádza mi veľa emailov so žiadosťou o pomoc. V tomto smere sa snažím byť čo najviac využiteľný v prospech ľudí. Cítim rešpekt po tej stránke, že prichádzam do zaužívaného konceptu a nechcem tam vraziť ako votrelec. Máme v pláne vizuálne zmeny, pridať novú rubriku, budeme pripravovať dokonca až tri reportáže, čím sa pomôže viacerým ľuďom, pričom hlavná myšlienka zostane rovnaká. Sme tu pre ľudí.
Občianska téma je vám blízka už roky. Badáte v našej krajine za posledný čas zmeny v spoločnosti?
Na Slovensku sa v podstate stále nič nezmenilo. Nechcem byť pesimista ani optimista, no problémy ľudí stále pretrvávajú. Je tu cítiť obrovskú nespravodlivosť, častokrát padajú rozhodnutia, ktoré ničia ľuďom ich životy. A stále platí, že polovica z nich by nemusela existovať, pokiaľ by si ľudia k sebe vedeli nájsť nejakým spôsobom cestu. Vo veľmi veľa prípadoch sa dá nájsť riešenie, len chýba vôľa. Platí to aj v prípade, ak niekto ignoruje žiadosti o pomoc. Veľkú rolu zohráva ľudský faktor. Ťažko sa riešia príbehy, ktoré sú medziľudského charakteru, to znamená susedské spory, spory na pracovisku, a hlavne spory v rodinách. To sú spory, pri ktorých sa budete ťažko odvolávať sa na nejaké zákony či paragrafy. Viete pomenovať problém, viete ho aj nejakým spôsobom ohraničiť alebo definovať zákonom, no stále je to o tom, že hovoríme o vzťahoch a tie nikto nejakým spôsobom nenapraví, keď nechce. Tam si musia nájsť ľudia najskôr cestu k sebe, a potom sa možno nájde cesta aj k riešeniu – čo najmenej bolestivému. Čo sa týka úradov, to sú veľakrát riešiteľné problémy, avšak tiež v nich neraz chýba vôľa.
Máte v sebe nezlomného ducha, ktorý sa stále túži realizovať aj v charitatívnej oblasti –
OZ ISKIERKA, OZ ŠTVORLÍSTOK DEŤOM, Aliancia NIE RAKOVINE, IP-čko – Internetová poradňa pre mladých. Vymenovala som len časť organizácií, v ktorých pôsobíte. V RTVS ste pár mesiacov a už ste založili nadáciu. Aká je vaša predstava o jej náplni?
Charakter novinárskej práce asi spôsobil, že ruka v ruke prišla do môjho života aj charitatívna činnosť. S kolegami a dobrovoľníkmi pomáhame celoročne tam, kde treba, organizujeme veľké nákupy, detské tábory. Vidím, že to má všetko veľký zmysel, priniesť ľuďom, ktorí majú v živote veľké trápenia, úsmev na tvár. V aliancii NIE RAKOVINE sú bývalí onkologickí pacienti po liečbe, chodia po celom Slovensku a šíria osvetu medzi ľuďmi. Po mestách, obciach, školách, fabrikách, nákupných centrách – chodia tam s obrovskými nafukovacími maketami hrubého čreva so simulátorom, vysvetľujú ľuďom, ako funguje samovyšetrenie prsníkov či semenníkov, učia verejnosť, ako ochrániť seba a svojich blízkych. Pacient pacientovi rozumie najlepšie. V najbližšom čase by už mohla byť Nadácia RTVS registrovaná a teším sa na to, ako budeme spolupracovať s ďalšími neziskovými organizáciami, s občianskymi združeniami a inými nadáciami. Nebudeme sa zameriavať na žiadnu vekovú alebo sociálnu skupinu. To znamená, že budeme pomáhať tam, kde treba.
Dlhodobo sa venujete aj nádejným budúcim žurnalistom na Paneurópskej vysokej škole v Bratislave a na Trnavskej univerzite. Čo vám prináša pedagogická činnosť?
Aj študentov učím, že každou reportážou môžu niekoho potešiť. To, či robia pre celoslovenské médium alebo pre študentský časopis, tu nezohráva rolu. Keď v študentskom časopise urobia reportáž o tom, ako jeden z ich spolužiakov úspešne vyhral nejakú jazykovú olympiádu, tak v tej chvíli zmenili svet minimálne toho študenta, ktorý vyhral, jeho rodičov, jeho starých rodičov i profesorku, ktorú tam spomenú. A tá má tiež svoju rodinu. Jednou malou reportážou urobia radosť a zmenia život 20-30 ľuďom. Náš vzdelávací systém nepovažujem za dobrý, kvantita ide na úkor kvality, študenti majú málo praxe, viem si predstaviť jeho reálne zefektívnenie, no to by si vyžadovalo veľké reformy celého systému.
Nielen v novinárskej obci rezonuje v posledných dňoch prípad vyhrážok redaktorke Marte Jančkárovej, zároveň si pripomíname piaty rok od usmrtenia Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Ako vnímate tento „hon na novinárov“?
Keď si rozoberiete celú históriu našej krajiny od vzniku Slovenskej republiky, tak ja si ani nepamätám, kedy boli novinári považovaní za dôstojných partnerov a kedy boli naozaj vnímaní ako autority a jednoducho mali to miesto, ktoré im prináleží. Hlavne zo strany politikov. Nech bola akákoľvek garnitúra, boli sme vždy v nemilosti. Sme strážcami demokracie, a to sa mnohým nepáči. To, čo si dovoľujú dnes, však naberá obludné a najmä neprípustné rozmery. Občania nechcú vojnu ani nič obdobné, to mi môžete veriť, stále za nás rozhodujú iba politici. Tí však vytvárajú atmosféru spolu s nami. Pretože na druhej strane, my sme ich volili, nie iný národ alebo cudzí ľudia, toto sme my a takéto máme zrkadlo. Treba sa doňho vedieť pozrieť.
