Stretnúť Ivana Romančíka znamená preniesť sa na chvíľu do úplne pokojného módu. Úspešný herec a pedagóg si dobre uvedomuje dary, ktoré mu život prináša. Žije s radosťou a nadhľadom.
Stretávame sa vo vašej obľúbenej kaviarni, kam ste chodievali aj s Hafim – Leopoldom Haverlom. Dnes však tvrdíte, že svet je oproti tým časom obrátený hore nohami. Prečo?
Plytké potreby ľudí prevalcovali kvalitu šialeným spôsobom. Najviac ublížila umeniu politika, ktorá tam nemá čo robiť. Kde sa pozrieme, valcuje nás priemernosť a to ma desí.
Patríte do šťastnej divadelnej generácie, mohli ste sa realizovať na kvalitných predstaveniach, podporených úprimnými medziľudskými vzťahmi. Kde nastala medzičasom chyba?
Keď som nastúpil do martinského divadla SNP, bola sme ako jedna rodina. Na naše premiéry chodili plné autobusy divákov z Bratislavy aj z Prahy. Rovnako sme aj my chodili na zájazdy. Boli u nás skvelí režiséri, jeden herec lepší ako druhý. Bola tam radosť pracovať. Martinské divadlo bolo takou liahňou skvelých hercov. Začínali tam herci ako Jožko Kroner s manželkou, Ctibor Filčík, Marína Kráľovičová, Ľubo Paulovič, Karol Machata a aj môj otec Emanuel Romančík. Neskôr aj Emil Horváth mladší s manželkou, Marta Sládečková, Peter Bzdúch, nakoniec aj ja s manželkou. Talent môžete mať, no pravé herectvo príde neskôr praxou. Po dvanástich rokoch som prišiel na Novú scénu a šiel som z postavy do postavy. Martin ma doslova vyškolil. Po predstavení sme šli vždy do divadelného bufetu utužovať vzťahy, domov som prišiel po polnoci s vetou: „Umením za mier!“ (úsmev). Také niečo som videl napísané na transparente.
Viem si predstaviť, že divadelný bufet je samostatná kapitola…
Tam sa naozaj všetko vyriešilo. Neexistovala u nás nevraživosť aj vďaka nemu, pretože ak prišli náznaky zloby, vydiskutovali sme si to. Alebo, ak niekto začal vymýšľať hlúposti, ostatní mu to rýchlo vysvetlili a bol pokoj. V tom čase sme robili tzv. dvojačky, čiže jedna partia hercov hrala v kamennom divadle a druhá bola na zájazde. Chodievali sme teda skúšať aj do divadelnej chaty v krásnom prostredí na Martinských holiach, kde Emil Horváth (pozn. starší) spravil halušky a bolo nám sveta žiť. Tam vznikli najlepšie inscenácie. Boli to krásne časy. Robili sme poctivé divadlo. Herci musia mať veľa zažitého. Ja mám za sebou vyše 78 premiér, a to väčšinou veľké postavy. Treba o nich premýšľať, dennodenne ich riešiť, a to som vyžadoval aj od študentov na konzervatóriu.
O vašej pedagogickej činnosti hovoríte s veľkou úctou…
Veľmi ma bavilo a stále baví odhaľovať vnútro študentov. Ísť s nimi naozaj do hĺbky.
Hovoríme o študentoch štátneho konzervatória, kde ste aj s vašou manželkou Oľgou Solárovou dlho učili. Boli to deti v tínedžerskom veku, dokázali rozumieť vášmu prístupu?
Pomáhali nám dlhé rozhovory. A spoločne nám to fungovalo. Podarilo sa nám urobiť nemálo krásnych predstavení. Viete, čo je krásne? Keď stretnem svojho žiaka pred kamerou alebo pred mikrofónom. Teraz sme už s niektorými kolegovia. Aktuálne robím herecké kurzy s agentúrou Galaxy pre dospelých vo veku od 20 do 60 rokov. Je to zábava, chcú si privoňať k tomu remeslu a robia obrovské pokroky. Spoločne nás to veľmi baví. Učil som tam už kaderníka, youtuberku, Rómku, baletku, rodinku z Neapola. Všetci boli výborní. Mňa to napĺňa a oni sa z toho veľmi tešia. Každý človek má emócie, treba sa len otvoriť a už to ide. Niekedy aj slzy padajú, no o tom je život. Niektorí riešia, kam dať ruku či nohu pri hraní, no, keď sa človek dostane do istej emócie, ruky a nohy sa prirodzene prispôsobia. Netreba ich kontrolovať.
V seriáli Klamstvo ste si zahrali otca hlavnej postavy Laury v podaní Moniky Horváthovej. Ten bojuje s nádorom a poprosí dcéru o eutanáziu. Sú to veľmi emotívne scény, ako ste ich vnímali?
Veľmi ma zaujala téma mojej postavy. Keď mi zavolal režisér Braňo Mišík s ponukou, vedel som, že to bude stáť za to. Téma života a smrti je dôležitá. Spolupracoval som s ním na rôznych projektoch a vždy sme si dobre rozumeli. Aj s Monikou Horváthovou sme si výborne sadli. Moja postava sa neľutuje, je so smrťou vyrovnaná. Nakoniec, čaká na každého z nás. Netreba sa jej báť. Sebaľútosť je ľahká cesta odporu. Dá sa hrať aj tak, že sa herec sám ľutuje, ale pre mňa s režisérom bola lepšia cesta pre postavu vyrovnať sa so smrťou.
Tvrdíte, že udržiavate zdravý životný štýl, ale cigaretku si neodpustíte…
Nemôžem skončiť so všetkým. Tridsať rokov nepijem alkohol a erotika? Aspoň cigaretka mi zostala (úsmev).
Boli ste známym búrlivákom. Zrejme k tomu prispela aj doba, muži mali jasnejšie priority, nehladilo sa toľko do obrazoviek…
Áno, naháňanie sukní, to mi išlo. Jaro Filip v Trnave a ja v Martine sme mali „výbornú povesť“. Keď prechádzala mladá tehotná žena po meste, ľudia sa nás pýtali, či zase… My sme sa len bránili, že sme ju v živote nevideli (smiech). Lenže, čo sme mali robiť, keď sú na Slovensku naozaj najkrajšie baby na svete? Chodievam na kávu na nábrežie Dunaja a mám to ako prehliadku. Bude zle, keď ma to už vôbec nebude zaujímať. Je dôležité, nájsť si v živote niečo, čím si ho skrášlime. Veľmi mi pomáhalo aj cvičenie. Tým, že som veľa športoval v mladosti, tak som sa k tomu vrátil. Dokonca kvôli mne posunuli aj otváracie hodiny jedného fitnescentra, aby som stíhal divadlo. Aj deti som viedol k športu.
Od dcéry Niny máte vnučku Tamarku, ktorá má dvanásť rokov a od syna Iva dvojročného Robka. Aký ste dedo?
Najlepší. Obaja sú výborní. Realizujem sa pri nich, najmä pri malom. Môj syn povedal, že som pri ňom omladol aspoň o štyridsať rokov. Ja si myslím, že aj o viac. Cítim sa byť jeho rovesníkom. Je to môj malý Messi. Dokonca som mu kúpil bábkové divadlo a primäl ma k tomu, že budem bábkoherec. Šantíme spolu, prechádzame sa po byte dokola. Jeho objatie je na nezaplatenie. Naše vzťahy v rodine sú výborné a tak to má byť. Neviem pochopiť rodiny, ktoré spolu nekomunikujú. Zrejme je to aj výsledok týchto čias, nebývalo to takto. Ak by niekomu tak zašibalo, že sa nechce baviť s vlastnými deťmi, ostatní by mu to rýchlo vysvetlili. Po odchode mojej rodiny si však zapnem správy a som tam, kde som nechcel byť. Nevzdelaní ľudia nám rozprávajú, ako máme žiť?! To už je u mňa cez čiaru.
S manželkou, skvelou herečkou Oľgou Solárovou, máte krásny a najmä úprimný vzťah, to je veľmi vzácne v súčasnosti.
Preto si ho aj veľmi vážim. V každom manželstve sa vyskytnú problémy. Teraz si už z toho robíme srandu. Julo Satinský ma naučil, že keď sú doma nejaké problémy, treba si vždy vyčistiť stôl. Niekedy som dal nakrivo garnižu a tri dni sme sa nerozprávali. A teraz? No a čo, však niekedy ju napravím (smiech). Aj deti cítia, že je u nás pohoda. Už o nič nejde, iba sa smejeme. Netreba sa brať vážne.
Realizujete sa dlhodobo aj v dabingu. Baví vás to?
Áno, veľmi. Mám tú česť prepožičiavať svoj hlas takým hercom, ako sú Anthony Hopkins, Sean Connery či Clint Eastwood. Snažím sa prispôsobiť hercovi aj farbou hlasu. Pri takom Hopkinsovi ani nemám pocit, že ho dabujem, ale že mám tú česť, zahrať si s ním tú postavu. Samostatnou kapitolou sú animované filmy, ktoré robím veľmi rád. Herec sa tam môže poriadne vyšantiť. Napríklad takí Gumkáči. Doobeda, keď ich vysielali, bola dokonca aj krčma pod naším domom prázdna, cez obed sa naplnila a štamgasti riešili konkrétny príbeh. Keď ma zbadali, ako kráčam po chodníku, zakričali: „Ivan, urob Grafiho.“ Tak som im ho predviedol, čo som mal už robiť. Tak to má byť, mať zo života radosť.
Váš otec Emanuel Romančík bol výborným hercom. Pristupoval k povolaniu rovnako zodpovedne a poctivo ako vy.
To súhlasím. Bol veľmi uveriteľný. Napríklad za seriál Sám vojak v poli, kde stvárnil negatívnu úlohu gestapáka Müllera, na neho zazerali, normálne si ho stelesnili. Nadávali mu do vrahov, že zabil ich milovanú Moniku. To znamená, že to hral dobre. Alebo taký Haverl. Mne ako Albertovi stále robil zle v Divokých koňoch, až tak, že mu pani v trafike za to nechcela predať cigarety. Až keď som jej vysvetlil, že sa máme radi, tak mu ich predala. To je to poctivé herectvo, keď sa človek stotožní s postavou. Ešte mám po otcovi jednu vec – oboch nás bavilo starať sa o zvieratá a o záhradu. Otec bol estét, zveľaďoval si okolie, aby sa cítil príjemne.
Nemali ste jednoduché detstvo, platí vo vašom prípade, že čo vás nezabilo, to vás posilnilo?
Som chlapec z ulice. Mama mala problémy s alkoholom, zničila si zdravie a vyrástol som prakticky u starých rodičov. Život v bavlnke vám nedá žiadnu silu. Aj na javisku vidno životné skúsenosti, tým neujdete.
