Divadelná šou Love2dance sa nezadržateľne blíži. Prípravy sú v plnom prúde a my sme oslovili jej protagonistov a tvorcov, aby nám prezradili o sebe a o projekte viac. Premiéra je plánovaná na 1. februára v Stars Auditorium v Bratislave.
Choreograf Miro Martinovič: Každé predstavenie je jedinečné
Vaša kariéra je veľmi pestrá – od divadla, cez televízne programy až po hudobné klipy. Ktoré z týchto prostredí vám najviac vyhovuje a prečo?
Každé z týchto prostredí má svoje čaro a niečim mi prirástlo k srdcu. Ak si mám vybrat iba jedno, tak rozhodne by to bolo divadlo. Divadlo ma pre mňa dušu a charizmu. Je miestom rôznych emócií a príbehov odohrávajúcich sa nielen na javisku. Na divadle je krásne to, že máte reálnu odozvu od diváka okamžite, divák je počas umeleckeho výkonu s vami. Ste tak spojený v konkrétnom čase, emócii, zdieľate to spolu. Toto spojenie je veľmi návykové. Mimochodom je asi malo povolaní, kde vám po výkone zatlieskajú.
Ako sa líši práca choreografa na javisku a v televízii? Ktorá vás viac baví?
Tvorba choreografie v divadle ma šancu dlhšie zrieť ja tam na to väčšinou väčšia časová dotácia. Práca na televíznych programoch je akčnejšia a možno aj viac adrenalínová. V televíznej tvorbe sa viac sústredíme na diváka pri TV prijímačoch a tak tvoríme pre kameru. Veľa krát som v úžase ako to vyzerá na živo a ako to dokáže vyzerať na obraze. To však vyžaduje znalosť ale aj cit pre situáciu a správny okamih. Pri tvorbe videoklipov a programov sa rieši po sekundách, čo, kde, kedy, aký uhol. To je tiež zaujímavé. Vidím rozdieľ v tvorbe videoklipu a nejakého TV programu.
Práca na videoklipoch mi príde viac vzrušujúca. Pri choreografovaní v divadle je veľkou súčasťou skúšobné obdobie, ktoré trvá niekedy aj niekoľko mesiacov. Vznikajú tak hlbšie väzby, či už na to dielo, ale aj medzi ľuďmi. Veľké čaro ma aj to, že keď sa odohrá predstavenie, tak už nikdy nebude úplne rovnaké, ako to ďalšie, každé predstavenie je tak jedinečné. To je na divadle to pekné.
Čím je pre vás divadelná šou Love2 dance výnimočná?
Love2Dance je výnimočná tanečným štýlom, ktorý využívame. Moje prepojenie so spoločenským tancom je značné, keďže som na tom tanečnom štýle vyrástol a súťažil v ňom 16 rokov. Je to štýl plný energie, estetiky, emócií. Zároveň si vyžaduje vysokú technicku zdatnosť. Love2Dance je, tak ako Katka Jakeš povedala „také naše dieťa“.
A my chceme aby z neho vyrástla ta najlepšia show.
Čo by ste poradili mladým tanečníkom, ktorí sa chcú venovať tancu profesionálne?
Aby na sebe pracovali, mali zdravé sebavedomie ale aj skromnosť. Hlavne tá dokáže často akosi rychlo vyprchať hneď po prvom úspechu. Aby vedeli pracovať aj v tíme, boli spolahliví. Mali svoj cieľ a išli si za ním svojou pracovitosť a sebazdokolovaním a nenechali sa odradiť prekážkami. Aby si vážili príležitosť a vedeli ju využiť ale aj oceniť, boli za ňu vdační.





Tanečnica Anna Riebauerová alias dračica
Blackpool open rising stars je považovaná za vrchol v tanečnom svete. Ako ste prežívali túto súťaž a aké to bolo zvíťaziť?
Táto konkrétna súťaž je jedna z mojich najobľúbenejších spomienok z celej tanečnej kariéry. Toto víťazstvo v kategórii rising stars bolo nečakané a o to krajšie. V nádhernej historickej Blackpool Tower za prítomnosti našich trénerov, to bol naozaj zážitok na celý život, dovolím si povedať. A ešte k tomu, keď to asi nikto cestou do Londýna nečakal.
Máte niekoho, kto vás inšpiruje, či už v tanci alebo v živote?
Mám veľa takýchto ľudí, najviac samozrejme mojich rodičov, mojich blízkych a úžasných priateľov. Mám to šťastie, že mám okolo seba naozaj úprimných priateľov, ktorí ma každý inšpirujú v niečom inom. V tanci sú to najmä dve svetové tanečnice – jedinečná Ina Jeliazkova a Andra Vaidilaite. Mala som tú česť učiť sa od nej. Bola mi inšpiráciou nielen ako tanečnica, ale aj ako žena mimo tanca.
V akej roly vás uvidíme v šou Love2 dance? Kto bude vašim tanečným partnerom?
V šou Love2dance budem v úlohe Loly, takej dračice, haha. Veľmi sa na to teším, že sa opäť poriadne “vybláznim.” Baví ma spojenie elegancie a dravosti v tanci. Mojím tanečným partnerom bude skvelý a skúsený tanečník Václav Masaryk. Tanečne sme si hneď sadli, takže som veľmi spokojná.
Ste päťnásobnou majsterkou Českej republiky. Čo považujete za najväčší rozdiel medzi súťažným tancom a showdance?
Súťaže milujem, ale performance ešte viac. Tancovať na pódiu je úplne iný zážitok. Nejde tam o to niekoho poraziť alebo nad niekým zvíťaziť, ale človek je väčšinou súčasťou nejakého tímu, kde ľudia zdieľajú rovnakú vášeň a lásku k tancu. A to je niečo veľmi magické, neopísateľné. Samozrejme, súťaživosť vo mne je a vyhrať nejakú významnú súťaž po veľkej drine je tiež nádherné. Takže oboje má svoje čaro.
Viťazka Let ‚s dance tanečnica Dominika Chrapeková
Ako si spomínate na svoje prvé tanečné súťaže a aké to bolo dosiahnuť tituly majsterky Slovenska?
Na moje prvé tanečné súťaže si spomínam veľmi dobre, akoby to bolo včera, aj napriek tomu, že to bolo celkom dávno (smiech). Ak mám byť presná, tak to bolo pred 20timi rokmi. Dokonca najviac si spomínam na mojú úplne prvú tanečnú súťaž, ktorá sa konala v Trnave – Grand Prix v roku 2004. Oného času to bola jedna z najväčších súťaží na Slovensku. Získané tituly majsterky Slovenska boli jednoznačne krásnymi momentami celej tej nádhernej tanečnej cesty, ktorá samozrejme nebola vždy len prechádzka rúžovou záhradou.
Štandardné aj latinskoamerické tance sú veľmi odlišné. Ktorý štýl je vám bližší a prečo?
Obidva tanečné štýly mi boli vždy veľmi blízke a aj počas môjho celého tanečno-súťažného obdobia sme s mojim tanečným partnerom venovali obom tanečným štýlom rovnako veľa času a pozornosti. Dnes som za to veľmi rada, pretože vidím, že to nie je samozrejmosťou, ale naopak skôr obrovskou výhodou. Štandardné aj latinskoamerické tance majú svoje osobité čaro, ktoré zbožňujem. Možno by som skôr na seba prezradila, to, že som vždy viac inklinovala k dynamickejším a rýchlejším tancom, akými sú: tango, quickstep, samba a jive.
Ktorý moment vo vašej tanečnej kariére považujete za najpamätnejší?
Nemám jeden konkrétny moment. Skôr s odstupom času veľmi rada spomínam na tu moju celú tanečnú cestu. Vždy mi to vyčarí úsmev na tvári, aj napriek tomu, že súčasťou boli niekedy aj tie menej príjemné momenty, čo je samozrejme prirodzené. No ak sa viac zamyslím, tak medzi tie najsilnejšie momenty patria také tie “tenkrát poprvé”, ako prvá súťaž, prvý titul, prvé majstrovstvá sveta, prvý tréning s významnými trénermi a pod., pretože tie momenty vtedy neboli samozrejmosťou a práve pri nich boli tie emócie najsilnejšie.
V roku 2017 ste vyhrali šou Let’s Dance s Vladom Kobielskym. Ako si spomínate na túto spoluprácu?
Na účasť v tanečnej šou Lets Dance mám len tie najlepšie spomienky. Už niekoľkokrát som v rozhovoroch spomenula, že to bolo jedno z mojich najkrajších životných období. Okrem toho, že Vladko bol skvelým tanečníkom, je aj veľká osobnosť a super človek, takže ja som mala to šťastie si túto šou užiť najlepšie, ako sa dalo a som za to veľmi vďačná.
Momentálne pracujete vo farmaceutickom priemysle a zároveň zažívate tanečný comeback v šou Love2dance. Aké sú pocity?
Áno, nazvali ste to správne: “zažívam taký menší comeback”. Už dlhšiu dobu sa naplno venujem rozvíjaniu môjho vzťahu k farmácii, čo ma veľmi napĺňa a hlavne mi to do života prinieslo nový pohľad, rozmer a najmä ľudí, čo mi pomohli v osobnostnom rozvoji. Dnes sa po nejakej dobe vraciam na tanečný parket a cítim, že s úplne iným nasadením. Dovolím si tvrdiť, že vďaka tej pauze som získala nadhľad a prežívam veľmi intenzívnu radosť z tanca, pretože to neberiem už ako samozrejmosť, ako kedysi.
Cítim, že by to mohlo byť moje ďalšie “tenkrát poprvé”, ako som už spomínala vyššie. Je to krásne. Najmä sa však vraciam práve vďaka fenomenálnemu projektu Love2Dance, ktorý bol mojim niekoľkoročným tanečným snom. Len ten, kto tancoval na divadelných doskách dokáže pochopiť, že divadlo je úplne iný level umeleckého zážitku. A práve preto by som rada poďakovala Katke Jakeš za príležitosť, že môžem byť súčasťou tohto projektu a zažívať opäť tú radosť z tanca.





Herec Marek Rozkoš: Regionálna kultúra má k ľuďom blízko
Ako vnímate úlohu regionálneho divadla v súčasnom kultúrnom prostredí Slovenska?
Nielen v súčasnom, ale v každom období spoločnosti ako takej zohrávajú nesmierne dôležitú úlohu práve regionálne divadlá, respektíve regionálne kultúrne a vzdelávacie inštitúcie. Ide totiž o to, že práve v regiónoch žije najviac ľudí a ak by mali ostať bez kultúry a vzdelania, ako spoločnosť skončíme. Konkrétne na Slovensku – kultúru netvoria a neudržiavajú len v Bratislave, kultúra bez toho aby fungovala v regiónoch, nebude fungovať ani v Bratislave.
Dokonca, na základe empirických skúseností si dovolím tvrdiť, že práve tá regionálna kultúra je ľuďom oveľa bližšie ako tá, nazvem to „centrálna“, pretože oveľa flexibilnejšie a zároveň adresnejšie dokáže reflektovať problémy, či potreby ľudí. Dokáže byť bežným ľuďom častokrát oveľa bližšia ako tá, o ktorej som hovoril vyššie. Nechcem aby to vyznelo, že v Bratislave, ako by povedal klasik, „sa nežije skutočný život“ (smiech). Samozrejme, Bratislava by mala byť istým spôsobom výkladnou skriňou slovenského kultúrneho života, ale bez podpory regionálnych kultúrnych inštitúcií by to nešlo.
Na akadémii umení v BB vyučujete javiskovú reč, koordináciu pohybu a dabing. Ktorý z týchto predmetov je podľa vás pre mladých hercov najväčšou výzvou?
Z mojej takmer sedemročnej pedagogickej praxe vnímam v súčasnosti najmä to, že pre študentov je najväčšou výzvou koncentrácia. Koncentrácia na danú skutočnosť, ktorej sa práve venujeme. Veľa neplechy narobil aj kovid a to, že mám pocit, že mnoho študentov je menej samostatných a čakajú, že my za nich veci vybavíme. Ale čo sa týka nielen spomenutých predmetov, pre každého študenta je výzvou najmä to, aby prijal svoje nedostatky a začal vedome pracovať na ich odstránení.
Zo spomenutých predmetov zohráva prím predovšetkým javisková reč, ktorá je základom aj pre dabing. Pri nej ide najmä o to, že študentov musíme najskôr vyviesť z mylnej predstavy o tomto premete – prichádzajú totiž s predstavou, že javisková reč je len o peknom, znelom a zvučnom rozprávaní. Ale v skutočnosti je javisková reč o síce peknom, znelom a zvučnom rozprávaní, ale rovnako tak aj o obsažnom rozprávaní, respektíve interpretácii.
Ste vášnivým hokejistom. Čo vám tento šport prináša do života a pomáha vám odreagovať sa?
Rozhodne mi pomáha odreagovať sa, respektíve je pre mňa žiadanou psychohygienou po hereckej práci. Bez športu, konkrétne bez hokeja, teda bez elementu filtrácie psychiky a emócií, by som už bol asi dávno vyhorený. Ale šport beriem zároveň aj ako fenomén, ktorý ma v živote veľa učí, obohacuje ma a vďaka nemu sa lepšie spoznávam.
Nehovoriac o tom, že šport vnímam ako jeden z mála spoločenských fenoménov, v ktorom ešte platia pravidlá. Vnímam, že zo života ako takého sa nám pomaly pravidlá vytrácajú, lebo veď „každý si môže robiť čo chce“ a podobne. Len si predstavme, že takto by so fungovalo aj v športe – stratil by zmysel. Ale šport ma v mnohých aspektoch života aj inšpiruje a motivuje. A konkrétne hokej bol odmalička môj sen, ktorý si vlastne niekedy aj dva-tri krát do týždňa plním.
Ako vyzerá váš ideálny deň mimo divadla?
Čas strávený s rodinou, s mojimi dvoma malými deťmi a manželkou a úplne ideálne pri nejakej športovej aktivite. Sme vášniví cyklisti, s deťmi máme schodené mnohé slovenské, poľské či české cyklotrasy, alebo turistikujeme. Ale predovšetkým čas strávený doma s rodinou je ten ideálny čas mimo hereckej profesie. A úplne najradšej tento čas trávime v takej tej svojej rodinnej intimite – sami, bez známych, kamarátov či príbuzných. Keďže pri mojom vyťažení je toho času možno menej, je o to vzácnejší a o to viac doslova potrebujem byť len s nimi.
Akú úlohu stvárnite v projekte Love2dance?
Rozhodujúcu (smiech). To by som asi nechal zahalené rúškom tajomstva, aby sa čitatelia a diváci mali na čo tešiť. V každom prípade sa mi splnil sen – byť a tvoriť v spoločnosti profesionálnych tanečníkov. Vždy som sa chcel naučiť pohybovať pri tanci tak ako to robia tí „best of the best“, s ktorými v tomto projekte spolupracujem. Je to pre mňa výnimočná skúsenosť byť s toľkými inšpiratívnymi a talentovanými ľuďmi. A výsledok, stojí za to. Diváci sa majú rozhodne na čo tešiť.
Choreograf Tomáš Antálek je doma na parkete aj pri palete
Ako by ste porovnali tanečné prostredia v rôznych krajinách, kde ste pôsobili, napríklad v Európe, Číne a Hongkongu?
Pred tridsiatimi rokmi bol Londýn centrom spoločenského tanca, teraz je to Hong Kong, v ktorom su tanečníci ako ryba vo vode. Je tam naozaj mnoho možností ako sa neustále zlepšovať, keďže je domovom mnohých svetoznámich treéerov a tanečníkov. Práca je tam veľmi efektívna a ľudia maju vysoký rešpekt k tanečníkom.
Ako si oddychujete a čerpáte energiu po náročných vystúpeniach alebo projektoch?
Oddychom je pre mňa jednoducho dobrý spánok. Na dovolenky zvycajne nechodievam. Moja praca je vemi kreativna a to ma dobija energiou, ale ak potrebujem zmenu prostredia, tak vycestujem do nejakeho velkomesta , najradsej do Londyna, kde sa v ramci vyletu idem pozriet do muzei a galerii alebo na nejaku divadelnu show.
Ako vnímate tanečné umenie v súčasnosti – je to stále rovnako silný spôsob vyjadrenia emócií, alebo sa jeho úloha mení?
Tanec je v našej kultúre a tradíciách zakotvený už tisícky rokov a emócia vytvorená pohybom ostane vždy univerzálnou rečou. Ako každé umenie, aj tanec odzrkadľuje svet v ktorom žijeme a ten sa neustále zrýcľluje a vylepšuje. Ak rozprávame o spoločenských tancoch, tak najväčší progres vnímam v choreografii, ktorá je viac premyslená a komplikovanejšia. Taktiež veľkú zmenu vidím u mužov, ktorých mechanika pohybu sa stala ovela bohatšou a taktiež sú oveľa kreatívnejší, čo sa týka kostýmov.
Od roku 2019 ste sa začali uplatňovať aj ako profesionálny umelec. Ako ste sa dostali k výtvarnému umeniu a čo vás na tejto oblasti priťahuje?
Kresliť som začal ako malý chlapec a už vtedy som vedel, že je to niečo viac ako len obyčajné hobby. Aj napriek tomu, že som bol časovo vyťažený počas svojej tanečnej kariéry, vždy som si našiel čas na to, aby som vytvoril nejaký obraz. Učiť sa nové techniky a spoznávať samého seba a svet cez umenie je pre mňa nesmierne atraktívne.
Ako hodnotíte spoluprácu na projekte Love2dance?
S Katkou Jakeš a Mirom Martinovičom sa poznáme už dlhé roky a zažili sme spolu veľa pracovných aj osobných úspechov. Su nielen ozajstní profesionáli a špecialisti v tom čo robia, ale aj rozumejú tomu, že rešpekt a tímova práca je veľmi doležitá pre správny chod tak veľkého projektu ako je Love2Dance. Byť sučasťou takéhoto tímu je jednoducho prácou snov.
HANA ŠEBANOVÁ
Foto: Klaudia Poloncová, Laura Stracová