Už zopár rokov pracuje Šárka, pôvodom Češka, v Iraku ako koordinátorka projektov Slovenskej katolíckej charity. Bdie nad jedným z najdôležitejších projektov – nad projektom na vybudovanie studní v severnom Iraku. Doteraz tu postavili pätnásť studní, dve ďalšie stavajú. Mladá žena našla svoj domov v nebezpečnom regióne a Kurdi ju prijali za svoju, stala sa jezídkou.
„Už dlhšie som sledovala činnosť Slovenskej katolíckej charity, veľmi ma oslovila ich pomoc ľuďom, ktorí ju potrebujú. Považovala som ju za zmysluplnú, a preto som sa nakontaktovala na manažéra a keď mi povedal, že sa chystajú do severného Kurdistanu, dohodli sme sa na spolupráci,“ opisuje, ako to celé vzniklo. Dodáva však, že celkom prvým projektom bolo zabezpečenie palivovej nafty pre ohrievače, ktoré poskytovali teplo vysídlencom. Teda Iračanom, ktorí potom, čo krajinu napadol tzv. Islamský štát, museli utekať z oblasti Šindžár. „Predstavte si vysoké teploty, ktoré mnohokrát vystupujú až k päťdesiatim stupňom, a v takých podmienkach nemáte pitnú vodu… Keďže nemajú pitnú vodu, sú tunajší ľudia nútení používať kontaminovanú, hygienicky nevyhovujúcu vodu. A kvôli vojnovému konfliktu mnohí prišli o prácu, nemajú peniaze na základné potraviny, ani na to, aby si kúpili pitnú vodu,“ vysvetľuje Šárka, prečo je nevyhnutné v oblasti severného Iraku stavať studne. Voda zo studní, ktoré sa stavajú pod záštitou Slovenskej katolíckej charity, pričom finančne program dotuje Ministerstvo zahraničných vecí SR v rámci programu SlovakAid, však slúži aj poľnohospodárstvu. „Ľudia môžu chovať dobytok, rozširovať olivové a ovocné sady. Vďaka studniam môžu zavlažovať stromy a napájať zvieratá. Nehovoriac o tom, že takto sa zabezpečuje hospodárstvo krajiny, pribúdajú pracovné miesta, čo po vojne proti Islamskému štátu je pre región veľmi dôležité,“ hovorí Šárka.
Priviezla humanitárnu pomoc
Sympatická Češka, ktorá dobre pozná miestne pomery, vysvetľuje, že štátna správa Irackej republiky a autonómnej časti irackého Kurdistanu je stále v postkonfliktnom štádiu, pokiaľ ide o obnovu tunajšej infraštruktúry. Miestne samosprávy preto nie sú schopné financovať dostupnosť pitnej vody pre obyvateľov. Irak sa po vojne ešte celkom nespamätal a ktovie, koľko času bude potrebovať, aby sa dostal do starých koľají. Do obdobia, keď krajina normálne fungovala. Šárka navštívila krajinu ešte pred vojnovým konfliktom. Prvýkrát prišla do Iraku s manželom, ktorý pochádza z tej oblasti a je Kurd, už v roku 2012. Bolo to pred príchodom bojovníkov Islamského štátu. Podľa jej slov iracký Kurdistan vtedy rozkvital a ľudia začali veriť, že raz budú mať vlastný štát. Iraku sa darilo aj ekonomicky, všade sa stavalo, na trhu bola ponuka pracovných miest a zahraničné firmy mali záujem v krajine podnikať. „V roku 2014 prišla veľká rana pre jeho obyvateľov, tiež pre oblasť Ninive a celý Irak. V auguste 2014 napadol Islamský štát, známy tiež ako Daesh, oblasť Ninive, predovšetkým mesto Sinjar a bojovníci postupovali smerom k irackému Kurdistanu. Manžel, keď videl čo sa deje, neváhal a okamžite odcestoval domov s humanitárnou pomocou. Mala som o neho veľký strach, ale chápala som jeho pocity i to, že chce ľuďom pomôcť,“ opisuje Šárka. Mladá žena vraví, že aj mnohí jezídi, čo žili dlhé roky v Nemecku, odleteli domov, aby pomohli v boji proti Islamskému štátu. Kurdi sa spojili a spoločne bojovali za svoju krajinu. „Manžel mi opisoval, že v roku 2014 bola situácia ešte ťažká, v tom čase neboli utečenecké tábory, ľudia sa ocitli na ulici, ženy a deti sa snažili poslať do Turecka, aby ich Islamský štát nezajal. Ja som do Iraku dorazila v januári 2015 s ďalšou humanitárnou pomocou. Samozrejme, mala som obavy pricestovať, ale keď som videla manžela ako pomáha, chcela som aj ja pridať ruku k dielu. Boli to hrozné časy a dodnes sa tu starajú o vysídlených obyvateľov z oblasti Sinjar,“ vraví Šárka.
Po sobáši jezídka
Rodená Češka nám o sebe prezradila, že sa jej dostala výnimočná výsada vstúpiť do náboženského spoločenstva jezídov, aj keď inak platí, že jezídom sa musí človek len narodiť. „Prijali ma medzi seba vďaka manželovi. Jeho otec sa totiž poznal s najvyššími predstaviteľmi spoločenstva. Stalo sa to po sobáši a bol to krásny pocit,“ hovorí Šárka. Mladá žena, ktorá žije v ďalekom Iraku, približuje toto pre nás málo známe náboženstvo, prezrádza ako funguje v bežnom živote. „V jezídskom náboženstve sú si ženy a muži rovní. Dá sa povedať, že je to podobné ako v kresťanstve. Muž aj žena môžu chodiť do práce, samozrejme, záleží na každom páre, ako si to medzi sebou dohodne. Ja som riaditeľka miestnej humanitárnej organizácie Shingala Azad a našimi členmi sú aj stúpenci tohto náboženstva. Poznám dobre mnohé rodiny a viem, že pracujú muži aj ženy,“ hovorí a dodáva, že jezídske ženy nemusia chodiť zahalené. Záleží na žene, či chce nosiť šatku alebo nie a žena sa tiež môže rozhodnúť, aké chce nosiť oblečenie. Ona chodí v Iraku raz so šatkou, inokedy ukáže svoje výrazne svetlé vlasy…
Krstili ju v chráme Lalish
„Je to zaujímavá komunita s veľkým srdcom. V irackom Kurdistane je jezídsky chrám, ktorý sa nazýva Lalish. Pre jezídov je to najstaršie miesto na Zemi, miesto, kde vznikol život. V Lalishi sa nachádzajú dva pramene – biely prameň Kányjá spí a jaskynný prameň Zamzam. Tam ich krstia a tam pokrstili aj mňa. Platí, že k prameňom môžu prísť iba príslušníci tohto náboženského spoločenstva,“ vraví Šárka.
Ako vlastne vzniklo toto málo známe náboženstvo a v čo veria jeho prívrženci? „Významnými hodnotami sú mier a láska. Veria v jedného Boha menom Chodaa, ktorý stvoril sedem anjelov. Jeden z anjelov – Taus Melek, v kurdčine Tawsi Melek – páví kráľ či anjel, bol poverený, aby na Zemi vytvoril život. Taus Melek vstúpil prvýkrát na Zem v podobe páva a tento páví anjel stelesňoval všetku silu a múdrosť Boha a bol pripravený splniť svoju úlohu – stvoriť život. Jezídi veria, že bez anjela Tausi Meleka by nebol na Zemi život. Veria tiež v štyri základné elementy – zem, oheň, vzduch a vodu,“ vysvetľuje Šárka. Toto všetko, celú históriu náboženstva poznala už dávno pred tým, ako sa vydala. S budúcim manželom sa spoznala v Česku pred pätnástimi rokmi, kde dlhodobo žil a už v Európe sa stretávala s jeho rodinou. „Hneď ma prijali medzi seba. Pred šiestimi rokmi sme pricestovali spoločne do severného Iraku a usídlili sme sa v meste Sinjar. Tým, že som už v Česku bola zvyknutá žiť medzi jezídmi, hneď som sa so všetkými zžila a aj oni ma okamžite prijali do svojej komunity,“ uzatvára Šárka.
VIERA MAŠLEJOVÁ
Foto: Š., Slovenská katolícka charita
