V súčasnom uponáhľanom svete je nesmierne dôležité mať úctu nielen voči blízkym, ale aj voči sebe. Pojem sebaláska pri tom nie je len modernou frázou, ale kľúčom k duševnému a emocionálnemu blahobytu. O ceste naspäť k sebe, sme sa rozprávali so psychologičkou a vzťahovou koučkou Veronikou Ragan.
Čo je to vlastne sebaláska?
Pre každého z nás môže znamenať niečo iné. Pojmy, ktoré sa nám s ňou môžu asociovať sú dôstojnosť, úcta a prijatie. Ja vnímam sebalásku ako proces prijatia seba a uvedomenie si, že sme lásky hodní aj keď robíme chyby. Každý z nás máme inak veľký „kýblik“, akú lásku dokáže prijať. Ak sami seba považujeme za bytosť, ktorá by sa mala za seba hanbiť, tak nám je ťažké prijať, že by nás mohol mať niekto rád. Sme k sebe kritickí a už od rána žijeme v akomsi nároku na seba.
Ako je možné, že niekto sebou pohŕda? Môžu napríklad negatívne skúsenosti v detstve ovplyvniť schopnosť jednotlivca „mať sa rád“?
V detstve sa učíme určitým základom spracovania vlastných emócií – napríklad pocitu viny. Ak sa nenaučíme prevziať nad ním zodpovednosť a všetko si len vyčítame, potom po svete chodíme s naozaj nízkou mienkou o sebe. Z praxe s klientmi, ale aj z osobnej skúsenosti viem, že sa nám ľahšie dýcha, keď sa naučíme pozrieť sa na svoj podiel, ale aj na podiel ostatných zúčastnených. Uľaví sa nám, keď zistíme, že nie všetko je naša vina a tým pádom nám narastie aj mienka o nás samotných. S mienkou o sebe súvisí aj zážitok z kritizovania od osôb, ktoré sú pre nás mienkotvorné – napríklad rodičia alebo rovesnícka skupina, do ktorej máme túžbu patriť. Zažijeme si pocit hanby, na základe ktorého sa naučíme potláčať seba samých.
Ako ovplyvňuje sebaláska naše duševné zdravie?
Sú to dva prepojené pojmy. Od detstva sa učíme vlastnej dôstojnosti, sebaúcte, hodnote, slobode a zároveň vzťahovému bezpečiu. Pokiaľ nemáme možnosť zažiť seba v prijatí od ostatných s bezpečnými hranicami, vzniká v nás bolesť a strach, ktoré sú základom obranných mechanizmov.
My ženy sa zvykneme porovnávať. Ako to môže ovplyvňovať našu sebaakceptáciu?
Pokiaľ sa trápime tým, že o sebe pochybujeme, tak nás to môže zraňovať.
Aký je rozdiel medzi sebaláskou a sebavedomím?
Sebavedomie je uvedomovanie si seba – svojich pocitov, hodnôt a schopností. Podľa mňa si žijú vedľa seba v jednom súdku. Súvisia s „prežívaním seba“ – kedy sa rozhodujeme, či ideme zamakať na svojom živote, kedy vnímame, že potrebujeme oddych alebo si vypýtame od okolia to, čo pre seba potrebujeme.
Akou cestou dosiahneme prijatie svojich nedokonalostí?
Neexistuje metóda. Vo svojej hlave sa dostaneme len do istého bodu a potrebujeme pomoc z vonka. Prijatie seba súvisí so vzťahmi. Ak si uvedomíme, že toto je naša téma, odporúčam vyhľadať psychológa, kouča alebo iného sprievodcu. Ak zažijeme prijatie z vonka, dokážeme začať liečiť naše rany.
