„Také pekné dievčatko, ale taká nezbednica,“ zvykla jej hovorievať mama, kým ešte žila. Janka bola ako chalan. Všade jej bolo veľa a svet naokolo sa v jej spoločnosti usmieval. A taká aj ostala. Napriek všetkému, čo ju v živote stretlo, si nenechala vziať svoje šťastie.
„Strašne sa mi tam nechce,“ zamračila sa a skryla si hlavu pod vankúš. Prvý deň v novej práci. V prvej skutočne práci. Takej, kde bude musieť sedieť od ôsmej do piatej, hoci by si zrovna čítala recepty na Ženskom webe. „Láska, niekde treba začať,“ štuchol ju Matúš a vyhnal ju z postele. Nedalo sa inak, nastal najvyšší čas postaviť sa dospelosti čelom.
Maminka
Ak niekoho Janka vo svojom živote milovala, bola to bez premýšľania jej maminka. Tak ju volala, hoci to bolo nespisovné a mamička ako správna učiteľka slovenčiny sa na ňu pre to pajedila. „Nezbednica jedna, ty sa mi vo svete nestratíš,“ vravievala a tak aj bolo. Šikovná „cica“ precestovala pol zemegule ešte predtým, ako si prevzala vysokoškolský diplom. Také sú dnešné baby, neboja sa ani čerta a cieľavedome idú za svojimi snami. A tak je to dobre. Dievčatám konečne patrí svet. Škoda, že maminka sa toho nedožila, práve teraz by sa Janke zišli jej múdre rady a slová útechy. Niekoho stretla. Ale je to zložité a ona nevie, čo si má počať. „Čo by si robila ty, mama?“ pýta sa večer, čo večer prázdnych stien pri zaspávaní.
Kolegyne
Na pohovore jej opisovali mladý a dynamický kolektív, no realita bola trochu iná. Ani nevie ako, ocitla sa v štátnej správe. Rigidné pravidlá, projektov vyše hlavy, ale veľmi slušný plat a istota. Jej najbližšie spolupracovníčky boli o generáciu staršie, ale veľmi sa snažila nájsť si k nim cestu. Vždy, keď mala pocit, že je už dobre, stalo sa niečo, čo ju vyviedlo z omylu.
Služobná cesta však zmenila všetko úplne od základov. A nielen jej. „Veď ten na tebe ide oči nechať,“ zachichotala sa pripitá kolegyňa Lívia na služobnej ceste. Povinnosti splnené, tak si partia krátila večer v hotelovom bare. „Netrep a choď spať, ty trúba,“ kontrovala jej so smiechom mladá dievčina, ale niečo sa v nej pohlo. Reč bola o Pepem, ich nadriadenom. Páčil sa jej od prvého momentu, ale nikdy by si to nepriznala. Veď mala Matúša a Pepe bol ženatý, no predsa. A zrazu ostali v bare sami…
Šéf
Trvalo to presne pol sekundy, kým jej pristal na perách. „Strašne ťa chcem,“ pošepol jej. Skoro odpadla. Pepe pôsobil ako stelesnenie cudnosti a poriadku. Uhladený, gentleman, precízny v práci a usporiadaný v súkromí. Jedna časť jej ja bola polichotená, druhá revala za práva všetkých žien a nespravodlivosť, ako je toto, dopekla, možné. Skutočne pod slnkom nieto čestného chlapa? Keď sa jej perami a jazykom posunul na krk, posunuli sa i zábrany. Nik sa to nedozvie, čo sa stalo na služobke, ostane na služobke. Srdce si však pamätá. Na ich noc si spomína len matne, predsa len už čo to popili. Vie, že ju prikryl, keď odchádzal z hotelovej izby. „Aby si neprechladla,“ pošepol jej. A to ju dostalo. So starostlivosťou od mužov nemala veľa skúseností. Zaľúbila sa. Tak naivne a dievčensky, ako je to len možné. A taká láska vie kruto bolieť.
Dilema
V práci sa tvárili, že sa pomaly nepoznajú, nikto sa nesmel nič dozvedieť. Ale ich telefóny a súkromné správy horeli odkazmi o túžbe a všetkom, čo by spolu robili, keby sa dalo. Mal malé deti a manželku, s ktorou mali krízu, veď ako inak. Rozvod neplánoval, kvôli deťom, ale s ňou by vraj najradšej zažil všetko odznova. Toto sa mu ešte nikdy nestalo. „Maminka, poraď, veriť mu a či nie?“ pýtala sa do tmy. Každý víkend, keď Pepeho dva dni nevidela, jej spôsoboval bolesť na hrudi, akú predtým nepoznala.
Predstava, že so svojou manželkou žije aj intímne ju privádzala do zúfalstva. „Je to fúria,“ zdôverila sa napokon najlepšej kamoške Nadi a týmito slovami ukončila pestrý opis svojho najnovšieho „úlovku“. Inak to nedokázala vidieť, ale život taký čierno-biely nie je. Stála pred rozhodnutím, či Pepeho zmotať úplne a uzurpovať si ho len pre seba alebo to potiahnuť ďalej s nudným, ale spoľahlivým a šikovným Matúšom. Dokáže byť tá druhá? Čo vlastne od života chce?
Zlomené srdce
Dilemu vyriešil Pepe. Prišiel do práce aj so synom. Rozkošný, ale panovačný anjelik ju dostal. Bude mať ona niekedy také šťastie a bude mať deti? Malý Oskarko si každého ihneď získal. Gestá a postavu mal celú po tatkovi, ale tvár, to bola čistá mama. Janka ju videla len na fotke, bola to krásna žena a malý bol jej vernou kópiou. Privrela dvere kancelárie a vyslala smerom k Pepemu spýtavý pohľad. Boli tam akurát osamote, len s malým. Na kratučký moment jej prebleslo hlavou, že by spolu tvorili krásnu rodinu, myšlienku, ale rýchlo zmiatol zo stola Pepe.
„Janka, to čo sa stalo, bola chyba a ja sa ti veľmi ospravedlňujem. Nie je v poriadku, že som ťa namotával a ťahal za nos, kvôli pomasteniu vlastného ega. Mám toho veľa, čo by som chcel v živote inak, ale rodina je pre mňa všetko. Dokonca aj moja žena, na ktorú som pod ťarchou všednosti úplne zabudol. Vie o všetkom, má ma totálne prekuknutého, netuším ako to robí. Náš kontakt mimo práce musíme radikálne ukončiť,“ vyriekol ortieľ, po ktorom ostala hluchá aj nemá. V hrdle jej narástla guľa, ktorá ju dusila, bolo jej teplo i zima zároveň a srdce jej šlo vyskočiť z hrude. „Ok,“ bolo jediné, na čo sa zmohla a rýchlosťou blesku sa stratila z jeho dohľadu.
Nádej
Ak by nasledujúce dni mali byť knihou, na jej stránkach, by nebol ani riadok. Tak sa cítila. Prázdna. A ponížená. A hlúpa. A naivná. A zlá. A nefér. A lacná. A nenávidená. A podvedená. A zaľúbená. A šialene nešťastná. A zúfalá. A dosť!!! „Vzchop sa, dievča,“ začula zrazu hlas svojej maminky. Chodníčky lásky sa občas dopletú najmenej očakávanými spôsobmi. A kto vlastne sme, aby sme si dovolili vôbec niečo od života očakávať? Veď vesmír nemá povinnosť byť pochopený. To na čom záleží, sú naše reakcie. Ako sa k problémom postavíme? Ak niečo pokašleme, ako to napravíme? Rozhodla sa rešpektovať Pepeho rozhodnutie a dohodli sa, že mimo pracovných vecí rušia akýkoľvek kontakt. Bolí ich každý pohľad úkosom na toho druhého, ale nepoľavia. V hre je príliš veľa.