„Chcela by si so mnou chodiť?“ spýtal som sa roztraseným hlasom zaľúbeného pubertiaka. Na moju prvú lásku spomínam dodnes, hoci odvtedy prešlo už dvadsať rokov.
Život v hlavnom meste bol okolo začiatku nového milénia poriadne divoký. Mafiánske roky 90-te boli oficiálne preč a na našu scénu začal prúdiť silnejúci európsky duch, čo úplne vyeskalovalo vstupom Slovenska do Európskej únie v roku 2004. Bol som vtedy stredoškolák a zo všetkého najviac som miloval elektronickú hudbu a Simonku.
Padla mi do náručia
Keď sa chcem ísť pri občasných návštevách rodného mesta zabaviť, je mi do plaču. Z miest mojej mladosti neostalo nič. Tínedžeri preferujú stretká v online priestore a myslím si, že ani vo vzťahoch tak nezažívajú všetko vzrušenie, čo sme riešili my. V Bratislave bývalo zvykom robiť na Silvestra v meste obrovskú diskotéku, ktorá pritiahla tisíce ľudí. Zábava pokračovala ešte dlho po skončení polnočného ohňostroja. Prakticky celé historické centrum sa premenilo na obrovskú hlučnú a pulzujúcu párty. Vznikali nové páriky – staré zanikali, názory, vízie aj ciele sa miešali vo vzrušenom očakávaní Nového roka 2003. A práve niekde vtedy, v čase, ktorý si nepamätám, mi pristála v náručí. Simonka. Oblečená trochu ako pani v rokoch, ale s hurónskym rehotom znásobeným množstvom vypitého vína. „Pardon, pardon,“ snažila sa vymaniť z môjho zovretia, no mňa zasiahlo čosi predtým nepoznané. Už som ju nechcel pustiť…
Párik úžasných
Zvládol som si od nej aspoň vymaniť číslo a stihli sme aj prvú pusu. Vtedy sme so všetkým toľko neotáľali, ako to sledujem dnes. Už ani neviem ako, a stál som pri fontáne Planéta mieru, kde sme si dohodli prvé rande. Keď prišla, triasol som sa od šťastia ako osika. Boli sme na tom dosť podobne. Hneď, ako som si overil, že to so mnou myslí vážne, zdvihol som ju na ruky a preniesol cez celý podchod až na Poštovú. Láska nás zasiahla silou nukleárnej bomby. Nič podobné som odvtedy nezažil a občas sa nájdem tajne dúfajúc, že ani ona. Boli sme len hormónmi nabití pubertiaci, no zažili sme spolu neuveriteľné štyri roky. Dá sa povedať, že sme spolu prežili všetky prelomové okamihy mladosti. Venčeky aj ich straty…maturity, stužkové, aj prijatia na vysoké školy. Moja mama ju milovala a dúfala, že ostaneme spolu. Stále sme sa mali o čom rozprávať a dokopala ma k tomu, aby som dokončil školu. Veľmi jej záležalo na vzdelaní. Všetko bolo dokonalé, dokonca si ma obľúbila aj jej rodina, brali ma ako akéhosi ochrancu, vďaka ktorému bola v bezpečí aj počas všetkých nočných výjazdov, ktoré sme si užívali prakticky každý víkend. Bavilo nás spolu všetko, milovali sme kultúru, výstavy, divadlo, žúrovanie do rána bieleho, ale aj vyspávanie do obeda. Prechádzky aj kávičkovanie a dokonca aj čas, ktorý sme trávili s rodinami. Býval som len s bratom, tak sme veľmi skoro spolu začali aj bývať. V našom zvlčenom príbytku bolo ihneď cítiť závan ženskej ruky. Nuž, niekedy v tom čase sa to začalo aj lámať…
Bratislava je na sny malá
Simonka bola v škole veľmi šikovná. Záležalo jej na dobrých známkach, hoci ju do nich nikto nenútil. Vadilo jej, že ja som bol lajdák a školu som flákal. Videla vo mne potenciál, ktorý som ani ja sám nevidel. Začala byť však panovačná. Ani neviem ako, a stal som sa akýmsi „vykonávačom“ jej túžob a povelov. Už sa ku mne nesprávala tak pekne, avšak tým, že sme sa vždy udobrili pod perinou, mi to až tak nevadilo. Samozrejme, bol som mladý a rozvášnený, takže vždy, keď robila drahoty a „odúvala sa“, vedel som si nájsť krátkodobé potešenie inde. Bola to taká doba, všetci sme takí boli. Decká z panelákov alebo „z mesta“, ako sa nazývali tí od okolia Slovenského rozhlasu až po historické centrum…Zmaturoval som a šiel na vysokú. O rok po mne nasledovala aj ona. „Brnkačka“, všetko šlo ako po masle. Videl som nás, ako cestujeme po Európe s batohmi na chrbte a pritom spoznávame ďalšie zákutia svojich mladých duší plných snov a túžob. „Ja nechcem byť na výške vo vzťahu. Chcem ísť na Erazmus, cestovať, vzťah je prekážka,“ zrazu z nej vypadlo pri jednej z našich prechádzok. Zastavilo sa mi srdce. Na malú chvíľu som si myslel, že toto je môj koniec.
Skúsenosť je neprenosná
Bol som na chalana dosť citlivý a dá sa povedať, že som najbližší čas celý preplakal. Ani neviem, kde sa vzala, no stále častejšie bola so mnou v kontakte spolužiačka Katka. Možno som spravil trochu neuvážene chybu a celý príbeh o Simonke som jej rozpovedal. Keď som videl, ako sa malá dievčina zo Záhoria spravodlivo rozčúlila, prebehla mnou nečakaná sympatia. Až vtedy som si plne uvedomil silu dovtedy prehliadanej osôbky, ktorá tu pre mňa bola už dlhší čas bez toho, aby som tomu prikladal hlbší zmysel. Ona mi pomohla s papiermi ohľadom dedičstva, keď nám zomrel otec. Ona kvôli mne v noci otvárala okno internátnej izby, keď som k nej opitý chodil prespať vediac, že brat by ma takého rovno prizabil. Ona bola prvá, ktorá sa ma spýtal, či by som niekedy chcel mať vlastnú rodinu. Až po jej nenápadných otázkach a po dlhšom čase som si uvedomil, že Katku milujem a takto vyzerá pravá láska. Možno v nej nebola spaľujúca vášeň, ktorú som zažíval dovtedy. V tejto pravej láske však bola vytesaná hodnota rešpektu a úcty, ktorú navzájom žijeme dodnes.
Počul som, že Simonka žije v zahraničí a som za ňu rád. Nech sa jej darí, v pamäti si už zachovávam len to pekné a za mnohé som jej vďačný. Veď aj vďaka bývalej si dnes plne vážim a uvedomujem hodnotu mojej prvej pravej lásky, mojej milovanej Katky.
Ľuboš, Brno
