Sympatická Slovenka Sandra Sandtnerová dostala do vienka hnací motor, ktorý jej určil budúcnosť. Priebojnosť ju doviedla medzi sedem percent žien na svete, ktoré pilotujú dopravné lietadlo. Pri každom lete jej zverí do rúk svoj život takmer dvesto ľudí. O fungovaní „tam hore“ nám na stretnutí prezradila viac „tu dole“.
Na úvod sa usmievavej Slovenky pýtame, kde na Slovensku „rastú“ také šikovné pilotky. „Pochádzam z Chorvátskeho Grobu, čo je dedina v osi dráhy letiska 22 v Bratislave,“ pridáva k odpovedi akési dáta, ktorým veľmi nerozumieme. „Nad našou dedinou lietadlá začínajú pristávať a vzlietajú,“ dodáva hrdo o symbolike jej domoviny s prácou, alebo skôr životným štýlom, ako nás neskôr opraví, ambiciózna pilotka, ktorá sa nebála vstúpiť do sveta mužov a ovládnuť „kormidlo“ niekoľkotonového Boeingu737.
Z letušky pilotka
Od osemnástich rokov pôsobila ako letuška. Hoci v letuškovskej rovnošate zotrvala desať rokov, hneď pri vstupnom výcviku si uvedomovala, že jej ambície mieria vyššie – do kokpitu. Celých desať rokov si túžbu pilotovať lietadlo držala v srdci. „Ten sen sa však javil ako niečo nemysliteľné, nepredstaviteľné, nebola som z leteckej rodiny.“ No nikdy nehovor nikdy a tak Sandra hľadala možnosti, ako to dokázať či finančne utiahnuť.
V leteckom prostredí spoznala mnoho ľudí, ktorí ju oboznámili s „dráhou na pilotské kreslo.“ Každý zarobený peniaz z práce odkladala na letecký výcvik. Vzdala sa radovánok spoločenského života a šetrila na vytúženú kariéru. Pomyselné porcelánové prasiatko sa síce plnilo, no utiahnuť financie na kariéru pilotky si vyžadovali úver z banky. Žiadna obeta však nestála rozhodnutej žene v ceste. Postupne sa vidina splnenia jej sna javila čím ďalej tým reálnejšia. Na dvadsiate štvrté narodeniny podpísala zmluvu na letecký výcvik.
Na čele Boeingu737
Z „ulietavania si“ pri predstave stať sa pilotkou, sa stalo lietanie v realite. Sandra si išla tvrdo za svojím cieľom a dokázala to. Dnes je z nej skúsená dopravná pilotka, ktorá má za sebou takmer dvetisíc hodín letu. Tým, že celú dekádu rokov robila letušku, bola na lietadlo zvyknutá. A hoci je Boeing 737 jedno z naozaj náročných lietadiel na ovládanie, je to pre ňu pasia. Pri každom lete má na palube takmer dvesto ľudí, ktorí jej zveria do rúk svoj život, pričom má len niečo po tridsiatke.
Na takú zodpovednosť sa však poctivo pripravovala. „Intenzívny pilotský výcvik je veľmi prísny. Na palube nie je priestor na chyby. Pasažieri si môžu byť stopercentne istí, že ak by si pilot čo i len na zlomok sekundy neveril, nesedel by za kokpitom,“ upokojuje nás Sandra pred letnými dovolenkami. „Vždy musím byť na let oddýchnutá. Voľno si manažujem tak, aby som bola zrelaxovaná, odpočinutá a pripravená na let. Aj keď mám letieť o jednej ráno, všetko tomu prispôsobím,“ hovorí zodpovedná kráska v leteckej uniforme, ktorá sa zamilovala do svojho povolania. A nie len doňho…
Piloti vo vzťahu
Človek by povedal, že kariéra pilotky Sandru úplne zabrzdí v osobnom živote. Osud však vie prekvapiť a zariadil Sandre dokonalý work-life balans. „Môj partner je tiež pilot. Spoznali sme sa na dopravnom úrade, keď sme robili skúšky na dopravného pilota. Je to asi posledné miesto, kde by som hľadala priateľa, no stalo sa,“ smeje sa Sandra a nám je jasné, že táto „cesta“ bola pre ňu naozaj predurčená. „Nemôžeme sa síce stretnúť na jednom lete, lebo sme obaja kopiloti (pravá ruka kapitána – pozn. red.), no môžeme byť, a aj sme, v jednej destinácii,“ vysvetľuje.
V praxi to vyzerá tak, že každé tri týždne žijú v inej destinácii a striedajú rovnakú leteckú linku. „Danko pristane, ja beriem lietadlo po ňom alebo opačne. Žijeme a vraciame sa na rovnaké letisko. Momentálne sme v East Midlands vo Veľkej Británii, pričom v kontrakte máme ďalšie lokácie ako Lipsko, Birmingham, poľské mestá Varšavu, Katowice či Gdansk. Každý má iné smeny, no sme tu spolu a to je najdôležitejšie. Máme na seba dostatok času. Obaja robíme prácu našich snov a ľúbime sa. Jediné, čo nám tu chýba, je môj psík (smiech),“ hovorí o dokonalom nastavení, ktoré im umožňuje tolerantná letecká spoločnosť, pre ktorú pracujú.
Kľúč ku šťastiu
Svoju prácu nepovažujú za takú nebezpečnú, ako sa javí „bežným pasažierom“, ktorí cestujú raz-dvakrát ročne na dovolenku a pri každej turbulencii si premietnu pred očami celý život. Keď sme sa Sandry opýtali, či sa o seba s partnerom navzájom nonstop boja, prekvapila nás reakciou: „Bojím sa oňho veľmi, ale len do chvíle, kým dorazí na letisko. Akonáhle je už tam, viem, že je dobre. Mám dušu na mieste, keď viem, že už letí.“
Vždy ho však poprosí, aby jej dal vedieť, že bezpečne dorazil. „Sme obaja piloti, stroju veríme a zároveň vieme, že máme dostatok vedomostí a schopností na to, aby sme vykonali bezpečný let. Kľúčom k nášmu šťastiu je, že sme sa obaja našli ako vo vzťahu, tak aj v práci.“ Lietanie je pre nich veľká téma aj počas voľného času, nakoľko jeden druhému dokonale rozumejú. „Zdieľame si situácie, ktoré sme zažili počas letu. Vlastne je to tak, že veľa skúseností navzájom získavame aj z toho, že sa spolu porozprávame o skúsenosti toho druhého.“
Sandra a rodený Kysučan Danko mali na seba skrátka šťastie. Mnohí ich kolegovia, či už stevardi, letušky alebo piloti, sú pre prácu „odrezaní“ od súkromného života. „Viem si predstaviť, že pre kolegov, ktorí sú dvadsaťjeden dní na hoteli a doma im rastú deti, čakajú ich manželky, to musí byť ťažké. Tým, že to máme s partnerom takto, obetu nepociťujem. Nech sme v akejkoľvek destinácii, žijeme spolu. Môj domov je tam, kde je on.“
Najpamätnejší let
Zaujímalo nás, čo nevídané zažila Sandra počas letu. „V hlave mi paradoxne utkvela situácia na zemi. Museli sme sa pri vzájomnom dialógu so stevardmi zhodnúť na tom, či vezmeme na let cestujúceho vo veľmi zlom zdravotnom stave. Chcel letieť za lekárskym ošetrením, no nemal pri sebe patričnú dokumentáciu.
Ak by sme ho vzali, vystavili by sme riziku posádku a ďalších 188 cestujúcich. Bolo pre mňa ťažké vyhodnotiť, čo je správne. Uprednostniť záchranu života jednotlivca alebo ohroziť dve stovky spolucestujúcich? Dopadlo to tak, že nakoniec pocestoval nasledujúcim letom, ktorý išiel po nás a dovtedy sa podarilo vyriešiť potrebné doklady. Odľahlo mi,“ zdôveruje sa Sandra.
V mužskom svete
Šikovnej Slovenke sa podarilo preraziť v mužskom odvetví. „Ťažko sa mi to priznáva, no mám taký pocit, že my ženy musíme vedieť o niečo viac ako muži, aby nás brali na rovnakej úrovni. Je to možno náročnejšia voľba, no nie nemožná. Sme veľmi precízne a máme veľa dobrých stránok. Nie som sexista, nemyslím si, že by sa malo rozlišovať medzi pohlavím na pracovisku, no ešte stále je spoločnosť, žiaľ, nastavená tak, že od žien sa v profesii vyžaduje viac. Počúvame komentáre, že máme ísť na materskú.
Mužom sa nestane, že by v službe dostávali otázky typu, kedy si už spravia deti a podobné.“ Otázkou zostáva, aké dôvody stoja za tým, že je na svete len 7 percent žien, ktoré vykonávajú povolanie pilotky. „Je to pre mňa ťažká otázka. Skôr by som sa spýtala žien, prečo do toho nechcú ísť. Buď nemajú vzťah ku strojom, majú predsudky z lietania, alebo ich odrádza strata rodinného života. Viem, že ma na sociálnej sieti sledujú aj dievčatá, ktoré majú ambíciu stať sa pilotkami, sem-tam mi aj napíšu.“
Má pre nich aj jedno odporučenie: „Nech sa v žiadnom prípade, aj keď sa taká voľba profesie bude zdať celej ich rodine pre ženu akokoľvek čudná, nevzdávajú svojho sna a idú si skalopevne za ním. Dá sa to aj bez podpory rodiny, hoci budú počúvať argumenty ako – že to nie je zdravé, že ich budú vyčerpávať nočné lety, pôsobenie tlakov, kozmická radiácia, a iné…. no život je len jeden! Ak by som si mala vybrať prácu v pokojnej kancelárii, ktorá je pre mňa zdravšia, než robiť pilotku, vyberiem si pilotku. Nikto mi predsa nezaručí, že ak budem pracovať na zemi, neochoriem.“
Žena v uniforme
Keď sme sa Sandry spýtali, čo ju najviac baví na jej práci, zastavila nás: „To nie je len práca, ale životný štýl (úsmev). Skončí mi let, prichádzam do hotela, idem si zacvičiť, navečerať sa. Ráno vstanem, idem na typické hotelové raňajky a potom smerujem na let.“ Keď pridáva plyn na vzletovej a pristávacej dráhe a motory naberú výkon na odlepenie sa od zeme, vtedy nesvietia len svetlá lietadla, ale aj Sandrine oči.
Potom nastanú všakovaké úkony. „Zadávam správne trate, konkrétne body, komunikujem s riadiacim letovej prevádzky, zaznamenávam rôzne parametre počas letu, meriam palivo, rozmýšľam, kde pristáť, ak by nám vysadila pohonná jednotka, premýšľam, či sú tam vhodné podmienky, je toho veľa,“ vymenúva rad povinností. Všetky problémy dokáže nechať na zemi až do chvíle, kým nepočuje potlesk cestujúcich.
Na záver sa Sandry pýtame, či si užíva chôdzu po letisku v uniforme. „Keď som ju mala prvých pár mesiacov, bolo to vzrušujúce. Teraz je to už skôr rutina, no nikdy za ňu neprestanem byť vďačná. Po letisku nechodím namyslene, arogantne.
Svoju pozíciu som si predsa vybudovala od nuly,“ hovorí skromne a pridáva ešte jedno pozitívum: „Nosiť do práce uniformu je pre človeka, ako som ja, navyše i veľmi oslobodzujúce. Som nerozhodná žena. Nevedela by som, čo si mám každý deň obliekať do práce,“ smeje sa krásna Slovenka v leteckej uniforme – ktorá je nie len módnou záležitosťou, ale odrazom schopností a vedomostí nositeľky. Jej ďalším snom je stať sa výcvikovou kapitánkou a my už teraz vieme, že sa jej to s týmto odhodlaním podarí…
