skutočný príbeh

„Hovorí sa, že krv nie je voda a mne sa to potvrdzuje každý deň. Na mojom vzťahu so sestrou. Neviem či som vyvolená, alebo narodená pod šťastnou hviezdou. Život mi doprial osobu, vďaka ktorej zvládnem aj nemožné. Je ňou ona. Moja sestra Magda,“ posrkáva svoju šálku kávy s pokorou Ivana.

„My sme taká banda. Dlhé roky. Každá v inom kúte sveta, ale duchom na jednej vlne,“ začína Mara a ja zatiaľ netuším kam smeruje. Na moju otázku a čo láska sa zasmeje. „Mohli by sme o nej napísať celú knižnicu,“ usmeje sa a mňa zaplaví vlna pokoja.

„Vždy, keď sme sa mali stretnúť, bola som napnutá ako struna. Hlava vytvárala scenáre pre oba prípade, či to vyjde a aj tie negatívne. Som si istá, že náš vzťah nestratil iskru aj vďaka práci v zahraničí,“ začína svoje rozprávanie Irena. Svoj život zasvätila rodine a vyhovuje jej to. Patrí k tým dámam, ktoré svoju polovičku našli ešte v ranej mladosti…

„Ernest bol môj prvý,“ žmurkne na mňa teta Gizka a so šibalským úsmevom dodá, „ale určite nie posledný.“ Premýšľam, odkiaľ sa berie jej nekonečná životná energia a optimizmus. Mohli by sme sa od nej učiť.

„Občas sa vám stane, že niekoho poznáte roky a zrazu si uvedomíte, že je to úplne inak. Inokedy stretnete cudzinca, s ktorým nemáte naoko nič spoločné a pravda je niekde inde,“ prehodí nad kávou Nina. Pravda. Aké smiešne slovo. Existuje len moment tu a teraz.