S Pavlou sme sa spoznali na večernej škole. Večne usmiaty stredobod pozornosti, žena, akú neprehliadnete. Veľmi sme sa zblížili. Neverila by som, že takáto „bohyňa“ môže kvôli mužovi ohroziť všetko, na čom záleží. Ľudské osudy sú ale bez záruky.
skutočný príbeh
„Ja by som z tých mojich skúseností mohla pokojne napísať knihu,“ privíta nás atraktívna Eva a my premýšľame koľko môže mať táto slobodná duša rokov. Na škále medzi dvadsaťpäť a štyridsať sa môže nachádzať prakticky kdekoľvek. Oči ihneď zaujme jej nadpozemská krása a dušu obalí pokoj, ktorý sa okolo nej rozprestiera…
„Ernest bol môj prvý,“ žmurkne na mňa teta Gizka a so šibalským úsmevom dodá, „ale určite nie posledný.“ Premýšľam, odkiaľ sa berie jej nekonečná životná energia a optimizmus. Mohli by sme sa od nej učiť.
„Vždy som milovala kreslenie. Moment, keď sa ceruzka dotkla papiera a začala na ňom nechávať odtlačok svojej tuhy bol pre mňa čosi ako meditácia. Učiteľky boli zo mňa zúfalé, pokreslené som mala všetky zošity aj knihy a nič iné ma nezaujímalo. Až kým mi srdce nepokreslil muž môjho života…“ začína svoj skutočný príbeh ďalšia z radov odvážnych žien zdieľajúcich svoje osudy s čitateľmi Slovenky.
„Dodnes, keď sa pozerám, ako sa Martin hrá s malou, musím sa uštipnúť,“ povie mi hneď v úvode Lenka. Ani vo sne by nedúfala, že sa im podarí vytvoriť fungujúcu rodinu. Začiatky mali veru bujaré…
Moje slová sú určené prevažne čitateľkám, tým, ktoré v časoch dospievania, v rámci základných vývinových úloh (tak to kedysi popisovali psychológovia ) presedeli hodiny nad romantickými „ slaďákmi“, typu low-story, či Harlekýn…
„Čas, keď ležíte v nemocnici je osamelý, veľmi osamelý,“ vyzná sa nám Gitka, ktorú chronická diagnóza zaviala do nemocničného prostredia už mnohokrát. „Po čase si zvyknete na režim, stanete sa akousi pseudo – nemocničnou rodinou, svetom vo svete až tak, že sa vonku cítite neistí. A práve vtedy sa začínajú tvoriť aj neštandardné vzťahy,“ naznačuje, kam bude tento príbeh smerovať.
