V rádiu som sa započúvala do známeho hitu od legendárnej speváčky Cher, kde sa pýta či veríme na „lásku po láske“. Tiež ma to zaujíma. Skúsenejší sa v názoroch rôznia, ale medzi nimi vyniká príbeh nádhernej Ingrid. Je krásny a dojímavý zároveň. Veď posúďte sami…
skutočný príbeh
Milujem chvíle, keď sa spomína na „staré časy“. Spomienkový optimizmus srší z každého zaprášeného zákutia mysle a tie príbehy s puncom minulosti sú občas skutočne na popukanie. Taký je aj ten dnešný. Držte si nohavičky, dámy…
„Ja som taká sprostá, taká sprostá,“ plakala vtedy otcovi na ramene. Tri krížiky na krku a ďalší rozchod „s tým pravým“. Od svojich pätnástich ich zažila päť „vážnych“. Akosi veľa pätiek v jednej vete. Bola by to aj známka, akú by jej v pomyselnej škole lásky dali za vzťahy s mužmi…
„Vždy, keď sme sa mali stretnúť, bola som napnutá ako struna. Hlava vytvárala scenáre pre oba prípade, či to vyjde a aj tie negatívne. Som si istá, že náš vzťah nestratil iskru aj vďaka práci v zahraničí,“ začína svoje rozprávanie Irena. Svoj život zasvätila rodine a vyhovuje jej to. Patrí k tým dámam, ktoré svoju polovičku našli ešte v ranej mladosti…
Nechýbalo málo a tento príbeh by sa ani nestal. Bolo to takmer ako naháňačka mačky a myši či skôr hľadanie ihly v kope sena. Našťastie, aj láska, keď sa unaví, nakoniec si na človeka sadne…
„Hovorí sa, že krv nie je voda a mne sa to potvrdzuje každý deň. Na mojom vzťahu so sestrou. Neviem či som vyvolená, alebo narodená pod šťastnou hviezdou. Život mi doprial osobu, vďaka ktorej zvládnem aj nemožné. Je ňou ona. Moja sestra Magda,“ posrkáva svoju šálku kávy s pokorou Ivana.
„My sme taká banda. Dlhé roky. Každá v inom kúte sveta, ale duchom na jednej vlne,“ začína Mara a ja zatiaľ netuším kam smeruje. Na moju otázku a čo láska sa zasmeje. „Mohli by sme o nej napísať celú knižnicu,“ usmeje sa a mňa zaplaví vlna pokoja.
„Je na tebe čomu uveríš,“ pozrie sa mi do očí a ja na moment váham. Myslí to vážne? Je skutočne taká naivná vo svojom presvedčení, že láska všetko vylieči? Ktorá z nás je tá „pokazená“? Treba niektorú opraviť?
„Nikdy v živote nezabudnem na svoje študentské časy,“ spomína s potmehúdskym úsmevom Babsi. Plnila si sny a žila zo dňa na deň. Tak jej to aj ostalo, nie však s tým pozitívnym nádychom slobody.
„Ernest bol môj prvý,“ žmurkne na mňa teta Gizka a so šibalským úsmevom dodá, „ale určite nie posledný.“ Premýšľam, odkiaľ sa berie jej nekonečná životná energia a optimizmus. Mohli by sme sa od nej učiť.