Rozvodovosť každým rokom stúpa. Možností ako riešiť rodinné ťažkosti je viac. O hľadaní zdravých stránok vzťahu s možnosťou záchrany manželstva sme sa rozprávali s terapeutkou Adrianou Havašovou z Poradenského Centra Nádej.
Povedali ste peknú vetu, že všetko záleží od nášho vlastného prežívania. Rozumiem tomu správne, že netreba dávať veľkú silu tomu, že niekto má vplyv nad naším cítením, ale že si treba uvedomiť to, že my za seba zodpovedáme?
Ľudia majú niekedy nereálne očakávania od toho druhého. Váš partner nie je zodpovedný za to, ako sa cítite alebo či ste šťastná. To si musíte nájsť v sebe. Ale zas na druhej strane nemal by sa správať tak, že vám to ubližuje alebo ste z toho nešťastná. To mu treba odkomunikovať, keď „robíš toto a toto tak toto to so mnou robí“. Aby vedel, čo vám tým spôsobuje. Mnohí ľudia majú tiež nereálne očakávania od toho, že partner by mal vedieť alebo uhádnuť, „keď ma miluje, tak by mal vedieť, čo potrebujem.“ To nie je pravda.
Pretože žiadny partner nie je veštec a nemôže to vedieť, pretože, ako hovorí to príslovie: nemému dieťaťu ani vlastná matka nerozumie. Nemá to predsa odkiaľ vedieť. Keď viem, že môj partner zabudne každý rok napr. na výročie svadby alebo narodeniny, tak ak nechcem byť sklamaná, tak mu to v predstihu pripomeniem. V sobotu máme výročie svadby a budem rada keď sa pôjdeme spolu niekam najesť. Alebo: „potešilo by ma, keby sme boli spolu“ a nečakať na to, že on príde s kvetmi , hoci desať krát predtým zabudol. Očakávať, že jedenástykrát teraz príde s veľkou kyticou, to môže prísť s najväčšou pravdepodobnosťou len ďalšie sklamanie. Čiže ak nechce byť sklamaná, tak mu to pár dní predtým pripomeniem, aby na to nezabudol. To isté platí obrátene, keď ma očakávania muž od ženy.
Deti svoje pocity prežívajú a prejavujú odlišne ako dospelí. A podvedome používajú rôzne obranné mechanizmy. Ako sa im dá, čo najviac v tomto náročnom období pomôcť?
Stáť pri nich. Počúvať ich a zaujímať sa o ich prežívanie. Byť vnimavý k ich potrebám. Odpovedať na ich otázky. A hlavne, nerobiť si z nich partnerov a nezaťahovať ich do partnerských problémov.
Žijeme rýchlu dobu. Vzťahy sa menia. Ľudia pre seba už vyžadujú viac než len staré známe: nebije ma a nepije. Ako sa to prejavuje v manželských problémoch?
Žjeme úplne inú dobu. Nie som úplná zástankyňa toho, ako generácia stredného veku spomína na to, aká ich mladosť bola romantickejšia. Žilo sa inak a to, že ma v súčasnosti partner nebije a nepije, neznamená, že ma ten vzťah uspokojuje. Ak mám byť vo vzťahu len preto, že čo povie okolie, ak sa rozvediem alebo len to, že partneri len zabezpečujú fungovanie rodiny a nedáva im to vnútorné naplnenie, nezdieľajú spolu živo, začne to časom vadiť. Ak ma vzťah nenapĺňa a necítim nejakú blízkosť a podporu od partnera a žijeme len mechanicky vedľa seba, tak je to asi na zvážení každého, či chce v takomto vzťahu zostarnúť.
Ja netvrdím, že takto sa nedá žiť. Žije tak veľa ľudí, ale ak má niekto predstavu, že toto nie je niečo v čom chce fungovať a nedá sa to v tom vzťahu už nič zmeniť, tak potom je namieste uvažovať o zmene. Dnes už nestačí to, že je to slušný človek. To je síce fajn, ale ak partnerstvo stráca to „partnerské“, to už je ťažko. Partnerský vzťah nemá byť o tom, že to „máme vydržať nejako“.
Z vašej dlhoročnej praxe vzťahovej terapeutky – ovplyvní rozvod deti negatívne, alebo sa dá na základe tejto skúsenosti niečo aj pozitívne budovať?
Takáto situácia, ako je rozvod, prináša množstvo negatívnych vecí. Ale dá sa rozviesť aj spôsobom, keď ho všetky strany ustoja dôstojne. Ak ho partneri správne odkomunikujú deťom, nemusí to byť žiadna katastrofa. To znamená, že dieťa cíti, že z obidvoch strán sa naozaj nič nemení na vzťahu medzi ním a rodičom a rodičia majú voči sebe rešpektujúci vzťah, tak si myslím, že aj deti tým dokážu prejsť bez toho, aby ich to nejakým spôsobom nepoznačilo do budúcnosti. Nikde nie je napísané, že manželstvo detí rozvedených rodičov nemôže vydržať. Vzťah ovplyvňuje množstvo faktorov na to, aby manželstvo vydržalo. Je to aj otázka šťastia, vhodného výberu a životných udalostí, stratégií a schopnosti fungovať vo vzťahu.
Neexistuje tu automatická premisa. Ak rozvodom vedia prejsť rodičia v rámci možností rozumne, aj deti ním vedia prejsť podobne. Rovnako deti môže poznačiť aj vzťah, ktorý je prázdny, chudobný o emócie medzi rodičmi, a ak sú spolu formálne len preto, aby deťom ukázali, že „my sa nerozvedieme.“ Dôležité je, to, čo dávame deťom v našom správaní, ako sa vieme zachovať aj v situáciách, ktoré sú náročné, ťažké a nie komformné pre nás. Pretože aj to, ako sa dospelí zachovajú počas rozvodu, tak to môže ukázať zrelosť, aj to ako dôstojne a s rešpektom vieme ukončiť partnerstvo.
Dá sa na partnera pozrieť po rokoch „novými“ očami?
Skôr si myslím, že tí ľudia by sa mali prinavrátiť k tomu, čo ich na tom partnerovi alebo partnerke priťahovalo, keď sa spoznali. Zamyslieť sa, prečo som si ho vybrala za otca alebo matku svojich detí a spomenúť si na to, čo bolo na začiatku. A je dôležité, aby ľudia spolu zdieľali život, aby to nebolo len o tom, že sme technickí „zabezpečovači“ rodinného života, aby sa to nescvrklo len na to, že som s ňou, lebo je to matka mojich detí, alebo som s ním, lebo mi nosí peniaze. Ak sa vzťah takto vyprázdni, potom je už veľmi ťažké na niečom stavať. Mali by sme zdieľať so svojím partnerom život a vzájomne si sýtiť svoje potreby.
Ak sa nezaujímam o svojho partnera, musím rátať s tým, že potom ten nezáujem z druhej strany tiež môže prísť. Netreba brať ako samozrejmosť to, že je k nám partner pozorný a milý. Môžeme sa snažiť mu to opätovať, to prinesie ovocie obom. Dôležité je, aby si tu ľudia vzájomne robili radosť, aby sa napríklad prekvapovali, aby dokázali stále urobiť pre toho druhého niečo, čo ho poteší. Nemusia to byť veľké veci. Ľudia sa stále vyhovárajú na peniaze, ale väčšinou to vôbec nie je o peniazoch.
