Za päťdesiat dní prebehol takmer 4-tisíc kilometrov. Jozef Rajchl, náš ultrabežec, si dal riadne do tela – ako prvý Slovák prebehol Austráliu. Kontinent, ktorý sa vyznačuje ozaj extrémnymi podmienkami.
„Jožko, to je niečo úžasné, čo si dokázal, je to obdivuhodný výkon,“ tak reagovali kolegovia novinári, keď nám útly muž porozprával, aké dobrodružstvo zažil u protinožcov. Jozef Rajchl úspešne prebehol zo Sydney do Perthu, trasu dlhú presne 3977 kilometrov. Podarilo sa mu to ako prvému Slovákovi. Jeho výkon je o to cennejší, že Austráliu prebehol počas tamojšieho leta, keď maximálne teploty atakovali hranicu 50 stupňov Celzia. Letný prebeh Austrálie doteraz v celej histórii úspešne absolvovali len traja bežci.„Austrália je ďalší kontinent, ktorý mi chýbal do mojej zbierky a je to pre mňa tretí diamant. Už mám prebehnutú Európu i Áziu. Musím však povedať, že Austrália bola výnimočná. Každý deň v Austrálii bol pre mňa dobrodružstvom, každý deň v Austrálii bol pre mňa extrémny, teploty dosahovali až 47 stupňov Celzia,“ vraví Jozef. Samozrejme, každému hneď napadne – prečo bežal v tých horúčavách, prečo si nezvolil iný termín, keď sú tam miernejšie teploty? „Chcel som byť iný ako väčšina. A aj tú trasu som si zvolil opačne, ako je zvykom. Všetci bežci idú z Perthu do Sydney, ja som išiel opačne, začal som v Sydney,“ vysvetľuje ultrabežec.
Najkrajší ôsmy kilometer
Ako vlastne vyzeral bežný Jozefov deň?„Vstával som ráno pred šiestou. Dal som si posilňujúci koktail a začínal som strečingom a pomalou chôdzou, čo trvalo asi 40 minút. No a potom som už prešiel na beh. Najviac som sa tešil na ôsmy kilometer, pretože tam som dostával kávu a raňajky. Osmy kilometer bol pre mňa vždy najkrajší. Do dvanástej, trinástej hodiny som sa snažil vždy prebehnúť aspoň 40 – 50 kilometrov. Bežal som do jedenástej večer. Na spánok som si vyčlenil minimálne 5 – 6 hodín, aby som sa zregeneroval,“ opisuje Jozef Rajchl. Treba vysvetliť, že Jozefa celých 50 dní sprevádzal kamarát Ľuboš Kršiak. Bol Jozefovým sprievodcom, kuchárom, šoférom auta a zároveň aj jeho dôverník a tiež „psychohygiena“ v jednej osobe. V praxi to fungovalo tak, že Ľuboš išiel autom niekoľko kilometrov pred Jozefom. Jednou z najdôležitejších Ľubošových úloh však bolo, postarať sa o pitnú vodu pre Jozefa. V krajine, kde je ďalší obchod aj o tisíc kilometrov ďalej, to rozhodne nebola hračka. No, už aj 50-kilometrové „odbočky“ pre vodu boli náročné.
Hady, klokany a „placka“
Austrália je pre našinca neznáma krajina, ak nepočítame filmy a zábery z dokumentov, čo si pozrieme v televízii. Jozef túto krajinu okúsil na vlastnej koži, i na vlastných nohách – počas behu zodral štyri páry tenisiek. „Zo Sydney som bežal k Modrým horám, čo je pohorie tisíc metrov nad morom. Potom som bežal cez step a pastviny. Prešiel som územie, kde bol červený piesok. Išiel som kaňonmi, boli tam nádherné eukalypty a, samozrejme, klokany vysoké až 1,8 metra a veľké hrubé jedovaté hady a múch a pavúkov celá kopa,“ uvádza Jozef. Prechádzal aj úsekom rovným ako placka. Takmer 160 kilometrov išiel stále rovno, cesta nemala ani jednu–jedinú zákrutu, stále smerovala rovno k horizontu. „V diaľke som videl Ľuboša a stále sa mi zdalo, že stojí na jednom mieste. Pritom on sa vždy posúval dopredu, ale tým, že tam bola taká rovina a stále len rovná cesta, zdalo sa mi, ako keby sa ani nepohol,“ komentuje úspešný bežec.
Pridávali s k nemu v šľapkách
Jozefa počas behu naprieč južnou Austráliou podporili našinci. Teda Slováci a Česi žijúci v ďalekej krajine. „U nich sme prespali, oni nám dali spacáky a pomohli nám aj finančne. Dozvedeli sa o nás cez youtube a dokonca nás aj sledovali počas celého behu. Za tú pomoc im musím ozaj poďakovať,“ hovorí Jozef. Ale, kontakt mal aj s miestnymi. „Počas behu sa ku mne pridávali bežní ľudia. Napríklad pätnásť kilometrov so mnou bežal jeden chlapík v šľapkách. Povedal mi, že je tiež bežec. Počas cesty mi ukazoval, – tu máme vinice, tu pole – proste bol zhovorčivý,“ hovorí Jozef. Ináč, Austrálčania na neho pôsobili ako pohodoví ľudia, ktorí sa vôbec nestresujú. Jednoducho, život berú ináč ako my uponáhľaní Európania.Väčšinu trasy však bežal sám. Osamelosť riešil tak, že si do slúchadiel z mobilu púšťal podcasty slovenských denníkov. Vypočul si tak niekoľko novinárskych rozhovorov. Bohužiaľ, po polovici cesty mu odišiel mobil, uvaril sa. „Zistil som, že mi chýbala komunikácia s ľuďmi. To, že som sa s nikým nemohol porozprávať. Potom som sa pristihol pri tom, ako v obchode, kde sme sa zastavili, sa takpovediac vykecávam s predavačkou. Začal som jej rozprávať, že som bežec, že bežím dlhú trasu, hoci ona o to nejavila záujem,“ vysvetľuje Jozef.
Kúpal sa v repelente
„Veľmi som podcenil hneď prvý deň. Pri Modrých horách som dostal hrozný úpal. Bolo to strašné, mal som problém stáť na nohách.
Našťastie, cez noc som sa dal dohromady, dali mi minerály,“ opisuje Jozef, akú daň zaplatil už na začiatku. No, nášmu vytrvalostnému bežcovi sa vyhol zápal okostice, čo je jeden z najobávanejších zdravotných problémov pre všetkých bežcov. „Je to veľké šťastie. Bežal som v o číslo väčších botaskách a povolil som si šnúrky. A aj keď sa mi pre to urobili pľuzgiere, vyhol som sa spomínanému zápalu holennej kosti. Svalovicu som nemal počas celého behu,“ konštatuje Jozef Rajchl. Veľkú neplechu mu však robil hmyz, najmä neodbytné komáre. „Poštípali ma aj na krku, čo bolo veľmi nepríjemné. Preto som sa potom vždy celý „kúpal v repelente“ a nosil sieťku na hlave, no aj tak to schytali moje nohy, lýtka som mal vždy celé poštípané,“ opisuje. Pre záplavy musel dokonca urobiť obchádzku 197 kilometrov, pretože tam boli celé oblasti zamorené komármi.
Už má zálusk na Ameriku
„Po dobehnutí k južnému majáku som nevládal spracovať všetky dojmy a musím bez hanby priznať, že som si aj poplakal. Z celej tej trasy, silných zážitkov, podpory obyčajných ľudí, z toho, že som po šiestich rokoch dokončil tento prebeh – prvýkrát som sa o to pokúšal v roku 2017. Beh som venoval svojej mamine, ktorá trpela Parkinsonovou chorobou a pred tromi rokmi nás opustila,“ hovorí
Jozef, aký to bol pocit, keď zdolal posledný kilometer a prišiel do cieľa. „Domov som sa veľmi tešil, to je jasné. Tešil som sa na synov, jeden má štyri roky, druhý má osem a tiež na priateľku. Kedy ma zase pustí na ďalší takýto beh? To je otázne. Mám vo výhľade Severnú Ameriku. Musím si to však dohodnúť aj v práci, aby mi dali sabatikal,“ vraví Jozef, ktorý sa vo Viedni stará o psychiatrických pacientov. „Poviem vám, Austrália, to je divočina. Je to drsná krajina, teda mimo obývaných oblastí. Boli úseky, keď sme za celý deň stretli len sedem áut. Dokonca sme natrafili na označenie „nextshop“ , teda ďalší, najbližší obchod – o 1020 kilometrov,“ uzatvára Jozef.
Kto je Jozef Rajchl
-Jozef Rajchl sa narodil 17. mája 1981. Na Univerzite Komenského v Bratislave vyštudoval odbor Špeciálna pedagogika a aktuálne pracuje s ľuďmi so psychiatrickými diagnózami vo Viedni. Má dve deti.
-Vytrvalostným behom sa venuje od roku 2004. K jeho najväčším úspechom patrí transkontinentálny beh Bratislava – Atény – Peking, čo je 12 054 km, ktoré zabehol za 150 dní. Bolo to v roku 2008.
-Ďalším úspechom je prebehnutie Európy z Helsínk do Tariffy, čo je 5 329 km. Stihol to za 60 dní. Tento beh sa uskutočnil v roku 2005.
-Na konte má tiež slovenský rekord v behu na bežiacom páse – 725 km zdolal za 7 dní. Tento rekord si pripísal v roku 2008.
-Aktuálne si k svojim úspechom pridal aj prvé úspešné prebehnutie naprieč Austráliou.
Podozrivý z terorizmu
Jozef Rajchl a Ľuboš Kršiak mali so sebou v Austrálii aj dron. Nakrúcali si zaujímavé úseky, najmä prírodu. No, s dronom zažili aj nemilú príhodu z indického Bombaja, kde prestupovali cestou do Austrálie. Keď pri bezpečnostnej prehliadke na letisku zistili, že majú so sebou dron, Jozef bol okamžite podozrivý, že je terorista. Vypočúvali ho a potom, keď sa všetko vysvetlilo, počas dvojhodinového čakania na ďalšie lietadlo pri nich celý čas sedeli policajti. Strážili ich a najmä kontrolovali, či nebudú niečo snímať dronom.
Viera Mašlejová
Foto: J. R.
