Algoritmická krása (Algorithmic beauty), dielo Francúza Grega Lanskeho, sa zaoberá práve touto otázkou. Jeho 204 centimetrov vysoká mramorová socha nepoužíva okrášľujúce filtre ani úpravy. Naopak, sú na nej badať jazvy po zákrokoch, ktoré ju majú priblížiť k ideálu a láske.
Umelec, ktorý púta pozornosť vo svete umenia surovou pravdou svojich diel, k soche povedal: „Túto prácu som vytvoril, keď som uvažoval o vzťahu medzi bolesťou a pocitom byť milovaný vo svete riadenom algoritmami umelej inteligencie. Pre „selfie“ neexistuje zrkadlo, pretože ľudstvo je zrkadlo. Všetci sme zrkadlo. Stopy z plastických operácií sú zobrazené s gráciou a dôstojnosťou ako jazvy z nekonečnej vojny, ktorú nikto nemôže vyhrať.“
Inšpirácia
Lansky tiež vysvetlil, že chcel ponúknuť „pokračovanie pre dielo Venuše z Milo, sochy vytvorenej pred viac ako 2000 rokmi, ktorá zobrazuje nesmrteľnú bohyňu mimo dosahu ľudí. Dnes sú to algoritmy, ktoré majú nad ľudstvom božskú moc. Ovplyvňujú štandardy krásy neodolateľným prísľubom, že tí, ktorí ich budú nasledovať, budú odmenení digitálnym úspechom prezlečeným za lásku. A v snahe o tento sľub ľudia pokojne prejdú obrovskou fyzickou bolesťou. To vo mne vyvolalo pocit, že plastickú chirurgiu možno považovať za čin lásky a odhodlania zúčastniť sa sveta klamstiev, ktorého sme všetci súčasťou.“
Svet klamstiev
Venuša z Milo je podľa neho zosobnením našej éry, keď veci predstierame, až pokiaľ im skutočne neuveríme. Keď bola socha v roku 1820 objavená, múzeum Louvre, podľa umelca, odlomilo kúsok diela, aby predstieralo, že ju vytvoril prestížnejší umelec. V čase, keď to ľudia zistili, už šlo o najznámejšiu sochu na svete a nikoho to nezaujímalo.
Možno práve preto je Venuša z Mila najlepšou metaforou pre našu éru sociálnych médií- fiktívna bohyňa vytvorená marketingom a klamstvami, ale s ktorou sa chcú všetci odfotiť.
(Instagram Greg Lansky)
