Charizmatický Vlado Černý využil svoje fyzické zdatnosti aktívneho športovca a v novej komédii Villa Lucia sa nevyhol ani kaskadérskym kúskom. Dokonca visel na dodávke za jazdy.
Režisér Michal Kollár o postave policajta Jánoša povedal, že vám bola ušitá na mieru, ako ju vnímate vy?
V podstate, áno. S prvou verziou scenára prišiel Michal približne pred desiatimi rokmi, potom stále prerábali scenár, zháňali peniaze a nakoniec, keď už prišlo k realizácii nakrúcania, som vzal úlohu s potešením. A to najmä preto, že som ho poznal ako režiséra mnoho rokov a sledoval som jeho prácu. Videl som jeho filmy a spolupracoval som s ním už v niekoľkých projektoch. Musím sa priznať, že som vo veľkom šoku, čo všetko sa dá vyrobiť v postprodukcii. Spomínam si aj na to, čo sme si museli pri natáčaní vytrpieť, bolo to namáhavé, ešte som niečo také predtým nezažil. Bolo to vyrábané počas pandémie, v rôznom počasí. Popíjali sme čajíčky a iné imunitu povzbudzujúce prostriedky, a nakoniec všetko dobre dopadlo.
V úvode filmu nás prekvapila scéna, kde doslova visíte na idúcej dodávke v centre Bratislavy. Nemali ste obavy?
Bola tam aj spolupráca s kaskadérmi, no nebál som sa. Som zvyknutý na adrenalín.
Hráte človeka s veľmi pokriveným charakterom, páčilo sa vám jeho vyobrazenie?
Každej postave, ktorú hráte, musíte veriť. Tým pádom dosiahnete autenticitu. Keď dostanete negatívnu rolu, musíte jej uveriť, inak vás nič nezachráni. Keďže ide o komédiu, Jánoš by mal byť podľa mňa sympatický policajt so svojským humorom. Dúfam, že vo filme taký je. Aký je Jánoš v skutočnosti a či taký Jánoš vôbec existuje, to neviem.
V divadle Astorka ste riaditeľom od roku 1995. Za ten čas sa v nej pomenilo veľa vecí, najnovšie máte k dispozícii aj pekný nový priestor, Štúdio A2 – Nové župné divadlo.
To sme vymysleli ako poctu Milanovi Lasicovi a Júliusovi Satinskému. Niečo v zmysle divadla na korze. Ponúkame ten priestor pre kohokoľvek, kto potrebuje skúšať a premiérovať. Stále sa v Astorke veľmi dobre cítim. Teraz hrám v inscenácii s Milanom Kňažkom, komédia sa volá Halpern a Johnson. Máme sa tam všetci radi, je to výborná tímová práca. Dlho to tam takto funguje, tak verím, že to bude aj dlho pokračovať.
Aké predstavenia by ste v Astorke divákom odporučili?
Všetko. Máme výborne vyrovnané predstavenia. Posledné premiéry boli Nevesta v réžii Juraja Nvotu, Posledná barónka od Silvestra Lauríka alebo spomínané predstavenie Halpern a Johnson.
V akej úlohe sa cítite viac doma, riaditeľ divadla alebo herec?
Robíme si z toho iba internú srandu. Keď hrám ako herec, tak ma kolegovia upozorňujú: „Pozor, teraz tu nie si riaditeľom, ale hercom!“ Keď za sebou nechávate dobre vykonanú prácu a ľudia sú s ňou spokojní, odozva príde a pochybnosti odídu. Netreba byť ani prísny, ak sú zamestnanci divadla tímoví hráči a robia všetko preto, aby divadlo malo čo najlepšie výsledky. A najmä, aby sa tam ľudia čo najlepšie cítili. To nie je o nikom samostatnom, ťaháme za jeden povraz. Postupnými krokmi sme to spolu vybudovali až do tohto stavu.
Nedá sa prehliadnuť, že sa staráte o svoje telo. Akým športom holdujete?
Hrám hokej, chodím plávať, jazdím na koni. Človek sa musí neustále udržovať, aby bol zdravý. Aj doma veľa cvičím. Hlava mi potom funguje oveľa lepšie. Divadlo je moja pevná pôda pod nohami, tam sa cítim najlepšie a potrebujem byť naňho kedykoľvek pripravený.
