Mamička Michaela si prešla dlhú cestu od narodenia syna až po stanovenie jeho diagnózy. Zaujímalo nás, ako si spomína na prvé momenty, keď začali s mužom chápať, že niečo nie je celkom s kostolným poriadkom. Medzi inými odporúčaniami sa stretli aj s Vojtovou metódou a práve tá ju v myšlienkach sprevádza dodnes.
„Je noc. Napravo od mňa spí môj muž a naľavo môj syn. Obaja spia kľudne, dýchajú pravidelne a ja už som bola rozhodnutá odložiť mobil a tiež ísť spať. Pozrela som sa však na syna a spomenula som si, ako sme ho trápili „Vojtovkou“. Ako mi tvrdili, že táto metóda je jediná, ktorá aj pri ešte nestanovenej diagnóze nemôže nijako ublížiť. Cítila som, že to pri Miškovi nebude fungovať už od začiatku,“ začína svoje rozprávanie matka dvojročného chlapčeka.
Obavy
„Neverila som tejto metóde hneď, ako nám bola pri prvej návšteve u fyzioteraputky nastavená. Prvýkrát sme šli cvičiť „Vojtovku“, keď mal Miško 8 mesiacov. Na vlastnú žiadosť, som od pediatričky v Prahe dostala papier s odporúčaním tohto cvičenia. Našli sme si centrum, kde ju praktizovali a šli sme na prvé stretnutie. Miško sa v 8. mesiacoch ešte ani neprevaľoval z bruška na chrbát a naspäť. Niečo nebolo v poriadku a ja som to vedela,“ spomína si na vlastnú iniciatícu. No odpovede otázky týkajúce sa chlapčekovho stavu boli väčšinou rovnaké: že je to chlapec a chlapci sú pomalší vo vývoji, alebo, že je tučnejší a preto sa nehýbe. „Že to proste príde. Že každé dieťa je iné. A paradoxne sa všetci pritom pozerali na tabuľky, kde bolo znázornené, čo dieťa má v ktorom mesiaci života vedieť fyzicky aj mentálne. Verili sme, že to všetko naozaj príde. A tak sme robili, čo nám odborníci hovorili, aj keď sme to cítili inak. Vlastne úplne opačne, ako nám všetci hovorili,“ zamýšľa sa so smútkom v očiach.
Postup
Rodičia šli so synom na prvú fyzioterapiu, kde pani fyzioterapeutka urobila pár polohových testov ( to sú také, keď dieťa chytí do vzduchu za ruku a za nohu a sleduje, ako dobre sa drží) a potom povedala, že Miško je hypotonický a teda je dobre, že prišli. Nečakala a hneď im ukázala prvý cvik. 3-krát na každú stranu po minúte, znela úloha na najbližší týždeň. „Miško kričal, plakal, ako ulovená zver. Nevedel chudáčik, čo sa deje. Prečo sme niekde prišli, kde ho tá pani hneď na prvej návšteve chytila a držala v polohe, ktorá ho síce nebolela, no nebola mu príjemná. Vojtovka je totižto postavená na princípe, že sa pritláčajú určité body na tele, a dieťa, bojujúce ako život, aby sa dostalo z danej polohy, napríklad na boku, s rukou vystretou pod hlavou a vykročenou hornou nôžkou, plače a snaží sa z tejto polohy dostať. Nemôžete ho utešovať, ani mu spievať, ani inak pomáhať,“ približuje postup, ktorým cvičí mnoho detí. „Bolo nám odporučené, že dieťa sa má plne sústrediť na cvičenie a preto ste v tej chvíli katom. Držíte svoje dieťa celou silou, najlepšie nahé, aby ho nič netlačilo v polohách, cez ktoré sa mu do mozgu majú „vpisovať“ správne reflexné pohybové vzorce. Čiže, umelo učíte svoje dieťa pásť koníčky, prevaliť sa, štvornožkovať, sedieť. Takto sme sa rodičia stávali katom 4-krát do dňa, po ktorých prišlo zakrytie nahého tela plienkou, oznámenie, že je koniec cvičeniu a následne utišovanie po šoku z cvičení,“ uzatvára.
Vianoce
Po dvoch mesiacoch intenzívneho cvičenia 4- krát do dňa, každú stranu minútu, 3 krát, sa Miškov stav nezlepšil. Sama fyzioterapeutka uznala, že keďže idú Vianoce, môžu rodičia prestať s cvičením, aby si nekazili sviatky. „Pamätám si, ako som plakala, búchala päsťami do steny, keď s Miškom cvičil muž a vlastne sa mu snažil zo všetkých síl pomôcť. Cítila som strašnú zlosť a nenávisť. Sebe som vyčítala, že nie som taká silná ako on, a že sa neviem vzchopiť a cvičiť s Miškom rovnako ako on. Že sa to neviem naučiť a tých pár minút vydržať. Že nie som schopná preskočiť svoj tieň a pomôcť svojmu synovi,“ približuje hnev, ktorý je prirodzený a sprevádza mnoho rodičov.
Nie je to pre každého
Až po určitom čase sa ukázalo, že kontroverzná metóda ich synovi vôbec nepomáhala. Chyba bola v genetike a teda žiadna „Vojtovka“ nemohla zabrať. „Trápili sme ho zbytočne, v domnienke, že mu neubližujeme, že samozrejme robíme, čo je v našich silách. Poviem vám ale jedno. Miška sme trápili. Viem to. A on si to pamätá. A ani nechcem vedieť, aké výbuchy smútku a zmätenia sa mu museli vtedy v tej malej hlavičke odohrávať,“ spomína smutne dnes už poučená matka. „Mama sa s dieťatkom hrá, usmieva sa na neho a o pár minút ho položí na podložku a drží ho proti vôli v určitej polohe, pri ktorej dieťa plače, vzpiera sa, snaží sa spod jej rúk vymaniť a za každú cenu ujsť. Viete si to vy, rozumní, dospelí ľudia predstaviť? Aký to musí byť pocit? A o pár minút, vás tá istá mama, tie isté ruky vezmú s láskou do náruče. Nie je to pre to dieťa minimálne zmätočné? Ako má vedieť, kedy rodič prichádza ako kat? Kedy príde objatie a kedy dril? Za mňa je Vojtovka neetická, nemorálna metóda, ktorá by absolútne nemala byť predpisovaná každému bábätku so špeciálnymi potrebami. Vojtova metóda je odpoveďou na všetky pohybové vývojové nedostatky v Českej republike a na Slovensku. V Rakúsku touto metódou opovrhujú a odmietajú ju. V Anglicku je zakázaná…“ spomína si ďalej aj so skúsenosťami zo zahraničia.
Inštinkt
„Odvtedy, ako sme docvičili Vojtovku, som sa poučila a dávam na svoj inštinkt. Je to zvláštne, ale keď sa žena stane matkou, naozaj získa aj šiesty zmysel, intuíciu, ak chcete. Milé ženy, milé matky, nasledujte svoj inštinkt, svoju materskú intuíciu. Len vy samé viete, čo a ako cítite. A cítite to preto, lebo ste s tým dieťatkom prepojené. Viete, čo je dobré, aj keď to neviete vysvetliť. Je to v poriadku. Nehanbite sa za to. Ja som vytrápila svojho syna a vytrestala sa tým, že som ho trápila. A trpím tým doteraz. Miško má 2 roky a jeden mesiac a stále, keď sa na neho pozriem, mám v očiach slzy a na jazyku slová: Prepáč synček, nechcela som,“ uzatvára smutne mama malého Miška Michaela Vániková.
