O kariére v energetike sa rozprávame so Silviou Belušákovou, vedúcou skupiny fyziky reaktora zo Slovenských elektrární, ktorá na jar 2024 absolvovala Lise Meitner program Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu.
V energetike nájdete mnohé inšpiratívne ženy, ktoré sa vo svete nestratia. Patrí k nim aj Silvia Belušáková, vedúca skupiny fyziky reaktora zo Slovenských elektrární. Vybrali ju do tretieho Lise Meitner programu (LMP) Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu, ktorý sa konal na jar 2024. S jedenástimi kolegyňami z ďalších desiatich krajín sveta strávila dva týždne v Južnej Kórei na návšteve zariadení súvisiacich s jadrovým priemyslom. Krajina má v prevádzke 26 reaktorov.
V rozhovore sa dozviete:
- Aké je to dostať sa na pozíciu vedúcej skupiny fyziky reaktora
- Aké školy si vybrať, ak chcete pracovať v energetike alebo v jadrovej elektrárni a nechcete, aby vás nahradila umelá inteligencia
- Ako energetici z praxe pomáhajú mladým zorientovať sa pri výbere vhodnej školy a zamestnania
- Prečo je networking dôležitý a ako sú programy ako Lise Meitner Program užitočné pre rozvoj kariéry a rozširovanie obzorov

V odboroch ako elektrotechnika a elektroenergetika býva veľkým úspechom, keď sa v ročníku nájde aspoň jedno dievča. Na jadrovom a fyzikálnom inžinierstve na STU v Bratislave majú našťastie omnoho lepšiu bilanciu. V roku 2023 dokonca z troch absolventov jadrového a fyzikálneho inžinierstva v boli všetky tri ženy. Tento rok budú končiť štúdium tiež tri študentky z celkovo desiatich absolventov. Nemusíte však študovať len jadrovú fyziku, aby sme sa dostali do atómovej elektrárne. Silvia Belušáková má za sebou štúdium na Univerzite Komenského v Bratislave, katedru fyzikálnej a teoretickej chémie.
Čo vás priviedlo k takémuto štúdiu?
Mám rodinu v Leviciach a pamätám si, že ako malé deti sme so sesternicou počas letných večerov pozerali na chladiace veže. Vtedy som si povedala, že by som raz chcela vedieť, ako to tam funguje. K fyzike, matematike či chémii som však neinklinovala od detstva. Až časom u mňa záujem o tieto témy vystriedal podvedomý odstup ako niečoho komplikovaného a nedosiahnuteľného. Chcela som však tomu rozumieť. A veľmi dôležitú úlohu zohral aj fakt, že som mala šťastie na dobrých učiteľov.
Kam viedli vaše kroky po vysokej škole?
Na vysokej škole som pôsobila celkom dlho. Po dokončení doktorandského štúdia to bolo dokopy deväť rokov. Dovtedy som sa vždy videla v primárnom výskume, preto som po ukončení vysokej školy pokračovala v Slovenskej akadémii vied. Po čase mi tam však začala chýbať určitá dynamika. Musím povedať, že po 11 rokoch to bolo náročné rozhodovanie, ale nakoniec som odišla a zamestnala som sa v jednej menšej firme ako fyzikálna chemička v oblasti výskumu a vývoja geotermálnej energie. Pracovala som tam asi rok a pol, ale počas covidu nastali problémy s financovaním výskumu, a tak som sa ocitla na rázcestí, kam ďalej. A vtedy sa vyskytla voľná pozícia v Mochovciach.
Čo robí vedúca skupiny fyziky reaktora?
Doposiaľ túto pozíciu vždy vykonával človek, ktorý bol predtým kontrolným fyzikom. Takže ja som v tomto trochu špecifická. Podstatou mojej práce je koordinácia činností v rámci skupiny – počas roka a počas odstávok blokov – a komunikácia výstupov zo skupiny ďalším oddeleniam. Tá je veľmi dôležitá pre efektívne fungovanie, zvlášť v poslednom období, pretože riešime veľa netypických projektov.
Ako veľmi bolo náročné nastúpiť na pozíciu, kde ste nemali špecifickú predchádzajúcu prax a tiež do čisto mužského kolektívu?
Moja pozícia je podľa mňa zaujímavá práve tým, že dosť dlho trvá, kým sa človek zaučí. No na začiatku to bolo náročné, pretože aj keď som mala určité vedomosti aj mäkké zručnosti, chýbali mi skúsenosti z elektrárne, ktoré sa nedajú nahradiť žiadnou prípravou. Nových vecí bolo naraz naozaj veľa a napriek tomu, že som mala chuť učiť sa, všetko sa to zišlo v období uvádzania 3. bloku Mochoviec do prevádzky, čo bolo samo o sebe časovo aj odborne náročné. Na druhú stranu, bola to výnimočná príležitosť a pre mňa nesmierne cenná lekcia.
Ako vnímate pozíciu žien v energetike? Majú to náročnejšie presadiť v porovnaní s mužskými kolegami?
Nedá sa podľa mňa globálne zhodnotiť, či to ženy majú náročnejšie, aby sa presadili. Niekedy som to, že som v mužskom kolektíve jediná, alebo jedna z mála žien, cítila ako príležitosť poukázať na neskúsenosť alebo chybu. Ale to boli výnimky a spozorovala som, že sa to deje aj kolegom mužom. Takže myslím, že to skôr súvisí s povahou agendy, ktorú v elektrárňach riešime. Tu sa jednoducho na chyby pozerá kritickejšie a takto je to správne. V drvivej väčšine prípadov sa ku mne ostatní kolegovia správajú slušne, profesionálne. S mnohými sa mi pracuje vyslovene výborne.
A určite by som chcela povzbudiť všetky ženy a dievčatá, ktoré práca v „atómke“ láka, aby išli za tým čo ich zaujíma. Záujem je najlepší predpoklad na to, aby sa človek zlepšoval, pretože vtedy je ochotný venovať tomu potrebný čas a energiu. Ja som svoje rozhodnutie nikdy neľutovala, bol to pre mňa prirodzený postup za niečím, čo mne osobne dávalo zmysel. Naša práca má rozhodne zmysel. Nie je to ľahká práca, ale o to väčšie zadosťučinenie prináša, keď prináša výsledky.

Spolu s útvarom spolupráce so školami, ktorý v Slovenských elektrárňach funguje, sa zúčastňujete na rôznych akciách pre študentov. Aký v nich vidíte zmysel?
Hoci je to pre väčšinu z nás, ktorí tu pracujeme samozrejmé, veľa mladých ľudí stále nevie, aké možnosti zamestnania môžu nájsť v energetike a o čom táto práca je. Na takýchto akciách sa snažím poukázať na všetky výhody a čo všetko môžu získať, ak sa rozhodnú u nás pracovať. Samozrejme, ideálne je, ak u nás už počas školy začnú napríklad stážovať.
Ak som dievča na základnej škole a chcem byť raz ako Marie Curie alebo ma len baví technika, ako si vybrať správne ďalšie štúdium?
Ak chcem po strednej škole pokračovať na vysokú, najlepšie je vybrať si gymnázium alebo strednú priemyselnú školu, ktoré by vás mali na technickú vysokú školu pripraviť najlepšie. V prvom a druhom ročníku si zvoliť semináre z matematiky a fyziky. Práve to vám vie pomôcť hlbšie pochopiť tieto predmety, a zároveň vás lepšie pripraviť na technickú vysokú školu. Na univerzitách je aktuálne veľa odborov, ktoré sú “IN”, no často sú to len dočasné záležitosti a absolventi sa vo vyštudovanom odbore nakoniec ani nezamestnajú. Odbory, o ktorých vieme, že ich nenahradí ani umelá inteligencia, že tu budú aj o 20 rokov a bude po nich vždy dopyt, sú napríklad elektroenergetika, jadrové a fyzikálne inžinierstvo, strojárstvo, robotika, dátová veda, informatika a podobne.
Čo vám prináša vaša práca?
Radosť z toho, keď sa mi niečo podarí. Že som sa rozhodla správne, keď mi niekto dal pozitívnu spätnú väzbu, že je niečo dobre vyriešené… Vtedy dokážem odchádzať hoci aj po desiatich hodinách z práce s tým, že som plná energie. Veľakrát som si povedala, že síce vidím, že mi to ubralo veľa síl a možností na voľnočasové aktivity, ale byť pri prvom spúšťaní bloku elektrárne, to mi už nikto nikdy nevezme.
Tiež sú to všetky tie príležitosti, ktoré v práci získavam. Napríklad, že v Kórei som mohla byť vo výrobnom závode Doosanu, ktorý je nielen najväčší, ale jediný svojho druhu v celej Kórejskej republike. Tam pred nami opracovávali asi 15 metrový valcový rozžeravený výkovok, možno budúci parogenerátor, pričom presun naspäť do pece sme videli tak z blízka, že na nás sálalo teplo. Alebo keď nám kórejský koordinátor predtým pracujúci v Doosane povedal, aké cenné boli pri výstavbe ich blokov skúsenosti kolegov zo závodu Škoda Plzeň (k akvizícii Škoda Power a.s. Doosanom došlo v roku 2009). To sú presne tie momenty, kedy by som prácu v tejto sfére nemenila.
Strávili ste dva týždne v Kórei. Čo všetko ste stihli za taký relatívne krátky čas?
Do Kórey som sa dostala v rámci programu Lise Meitner. Je pomenovaný po rakúsko-švédskej fyzičke a jeho cieľom je kariérny rozvoj žien v energetike, ktoré majú za sebou už niekoľkoročné skúsenosti. Spolu s programom Marie Sklodowska Curie určeným pre študentky, patria oba programy pod Medzinárodnú agentúru pre atómovú energiu. V prípade programu Lise Meitner, ktorého som sa zúčastnila ja, išlo o tretí ročník, organizovala ho Kórejská nadácia pre medzinárodnú spoluprácu v oblasti jadrovej energie (KONICOF).
(Foto: IAEA)
Navštívili sme viaceré miesta, ktoré sú kľúčové pre jadrovú energetiku. Absolvovali sme výcvik na viacerých simulátoroch, navštívili sme výskumný reaktor HANARO v KAERI (Kórejský výskumný inštitút pre atómovú energiu). Tiež sme navštívili viaceré testovacie zariadenia, napríklad zariadenie pre termo-hydraulické merania určitého typu malých modulárnych reaktorov. Navštívili sme lokalitu pre výskum budúceho hlbinného úložiska vyhoretého jadrového paliva, respektíve vysoko aktívneho rádioaktívneho odpadu (RAO) či elektráreň, kde majú dva bloky vo výstavbe a dva v prevádzke.
Na univerzite v Soule sme navštívili „školský“ tokamak, teda výskumné zariadenie na udržanie hmoty v stave plazmy, s cieľom využitia termojadrovej reakcie – fúzie, na výrobu energie. Väčšina návštev boli zariadenia, respektíve miesta, ktoré súvisia s technológiou jadrového priemyslu, ale absolvovali sme tiež niekoľko cvičení zameraných na mäkké zručnosti. A samozrejme dôležitý bol networking, počas celého pobytu sme mali naplánované spoločné obedy a večere tak, aby sme sa navzájom spoznali, vymenili si skúsenosti a mohli nadviazané kontakty využiť v budúcnosti.
Čo vám účasť v programe priniesla?
Doslova mi otvorila oči. Uvedomila som si, že v jadrovom priemysle je svet naozaj malé miesto. Zároveň mi to rozšírilo obzory v tom zmysle, že som sa na prevádzkovanie jadrových blokov pozrela ako na komplexnú činnosť začínajúcu v príprave budúceho personálu a končiacu na úložiskách RAO. Južná Kórea má podrobne prepracovaný systém prípravy personálu, výskumných inštitúcií, testovacích zariadení, výrobných závodov a prevádzky blokov s rôznymi typmi reaktorov. A samozrejme cezhraničnej spolupráce s relevantnými „hráčmi“, ktorí sú v jadre dôležití, pretože bez toho to nejde. Ja osobne nie som človek, ktorý by nejak aktívne fungoval na sociálnych sieťach, ale práve tu som si uvedomila, čo mi vlastne tie kontakty a networking dokážu priniesť.
Čomu sa venujete vo voľnom čase?
Keďže moja práca je náročná hlavne intelektuálne, najviac mi pomáha fyzický pohyb. Našla som si inštruktorku jogy, ktorá mi veľmi „sadla“ a chodím cvičiť minimálne dvakrát týždenne. Rada chodím aj bicyklovať. V zlom počasí sú to dokumentárne filmy a seriály, v poslednej dobe hlavne o letectve, o prírodných vedách a architektúre. Rada aj čítam, ale priznám sa, že v poslednom období na knihy veľmi nemám čas. A stále ma bavia cudzie jazyky. Niekde som čítala, že pravidelnosť, aj keď v menšej intenzite, urobí vždy viac, ako venovať sa činnosti len nárazovo. Preto si denne vždy urobím minimálne jednu lekciu. V aplikácii, ktorú používam, som začala s francúzštinou, postupne som si pridala španielčinu, nemčinu a ruštinu. A keďže sa chcem do Kórey určite ešte vrátiť, pridám si aj kórejčinu.
