Podarilo sa mu krásne spojenie dvoch vášní. Organizačný talent praktizuje na riaditeľskej stoličke divadla Astorka Korzo 90 a umelecký svet pretavuje v hereckom povolaní. S jasným postojom to Vlado Černý okomentoval slovami: „Keď za sebou nechávate dobre vykonanú prácu a ľudia sú s ňou spokojní, tak je všetko tak ako má byť. “
Stretávame sa v priestoroch župného divadla Štúdia A2, ktoré ste slávnostne otvorili počas začínajúcej pandémie.
Otvorili sme ho koncertom Szidi Tobias a na druhý deň sme ho museli uzavrieť.Otvorením tohto divadla sme chceli vzdať poctu Milanovi Lasicovi a Julovi Satinskému. Štúdio A2 je podobné, starému Divadlu na korze, kde mali v šesťdesiatom ôsmom svoju domovskú scénu Milan s Julom, no naša A2 má oveľa kvalitnejšie technické vybavenie. Priestor poskytujeme rôznym skupinám, či jednotlivcom, ktorí si chcú niečo naskúšať a odpremiérovať. Našou ambíciou je, aby bol priestor maximálne využitý.
Mnohí Bratislavčania s nostalgiou spomínajú na Astorku, ktorá v minulosti sídlila na Suchom mýte neďaleko od prezidentského paláca. V súčasnosti sídlite v budove ministerstva kultúry.
Stará Astorka, príjemné komorné divadlo, 124 miest na sedenie, výborná elevácia hľadiska. Aj ten, čo sedel v poslednom rade si mohol vychutnať detail hercovej tváre. Malo to svoje čaro. Priestor, kde hráme teraz je výborne technicky vybavený, má výbornú polohu v meste a máme viac miest. Väčšina našich predstavení je vypredaná.
Môžem potvrdiť, že návštevnosť divadla je veľmi dobrá, v poslednom čase som bola na troch predstaveniach (Sen noci svätojánskej, Váhavec a Halpern a Johnson – pozn. red.) a všetky boli vypredané.
Áno, s návštevnoťou som spokojný. Sen noci má už viac ako 200 repríz, Váhavec je nová inscenácia, ktorá mala nedávno úspešnú premiéru a Halpern a Johnson je inscenácia, v ktorej hrám s Milanom Kňažkom na javisku snáď po štyridsiatich rokoch. Sme dlhoroční dobrí kamaráti a tak si to predstavenie vychutnávame. Halpern a Johnson tam postupne v jednotlivých vtipných scénach odkrývajú rôzne tajomstvá zo svojej minulosti, ktorá ich prekvapivo spája. Je to veľmi dobre a vtipne napísaná hra, ktorá prináša množstvo zvratov.
Čomu pripisujete tento úspech? Okrem toho, že ste riaditeľom Astorky od roku 1995 (úsmev).
Za tie roky sa nám podarilo vyskladať súbor z veľmi kvalitných hercov, ktorí sú už dnes známi, hrajú vo filmoch, v seriáloch a tak lákajú divákov, aby si ich prišli pozrieť aj do divadla. Naše predstavenia majú svoju kvalitu a diváci väčšinou odchádzajú od nás spokojní a mnohí nadšení. Samozrejme nájdu sa aj výnimky. No a tí spokojní informujú svojich známych o tom, že sa u nás dá dobre zabaviť a, že zažili príjemný večer.
„Nezneužívam svoje postavenie a v predstaveniach nášho divadla hrám len vtedy, ak na tom trvá režisér.“
V akej úlohe sa cítite viac doma, riaditeľ divadla alebo herec?
Neviem. Ako herec sa snažím pred predstavením sústrediť na to, aby som čo najlepšie odohral svoju divadelnú postavu a ako riaditeľ divadla sa snažím vytvoriť pre svojich spolupracovníkov čo najlepšie pracovné podmienky. Som presvedčený, o tom že mám okolo seba tímových hráčov, ktorí robia všetko preto, aby divadlo fungovalo a malo čo najlepšie výsledky.
V čom je najväčšia výhoda vašej dvojprofesie?
Ako riaditeľ sa viem dostať do “hlubín študákovy duše„( úsmev). Viem pochopiť pozíciu herca, jeho nastavenie, pocitový svet a potreby. Nezneužívam svoje postavenie a v predstaveniach nášho divadla hrám len vtedy, ak na tom trvá režisér. Výhodou môjho hrania je, že som oveľa častejšie s celým kolektívom, a nestretávame sa len na schôdzach, alebo v kancelárii.
„V 60. rokoch sme zažívali neuveriteľnú kultúrnu revolúciu. Výtvarníci, filmári, básnici a hudobníci sa stretávali, poznávali jeden druhého a vedeli, čo koho zaujíma a kto na čom pracuje,“ je úryvok z jedného vášho rozhovoru. Ako vnímate kultúrnu obec v súčasnosti? Môžeme povedať, že ťažké časy ju opäť spájajú?
Pre mňa je základným pravidlom, robiť všetko preto, aby v divadle boli čo najlepšie podmienky pre slobodnú tvorbu a výsledkom celej činnosti je predstavenie. Je na omyle ten, kto si myslí, že bude riadiť kultúru tak, ako si to predstavuje on. Ak niekto chce vtláčať umeleckej obci nasilu svoje predstavy o kultúrnom bytí, vytvára tým prirodzený protitlak a veľkú časť kultúrnej obce spája vo vyjadrení absolútneho nesúhlasu. Samozrejme, každý má právo na svoje názory, ale podľa mňa by malo platiť to základné pravidlo o ktorom som hovoril. U nás v divadle sa snažíme robiť predstavenia, ktoré majú svoj spoločenský dosah, nesú v sebe istý výklad a ľudia si môžu vybrať, či s výkladom predstavenia súhlasia, alebo nie.
Robíme divadlo slobodne a pre všetkých. Kedysi v bývalom režime sme hrali klasické hry, ktoré samozrejme niesli v sebe isté politikum a hovorili sme si, že budeme nachádzať medzi riadkami skryté významy, ktoré na danú dobu platia. Na predstaveniach vznikalo akési kolektívne vedomie, každý vedel, alebo cítil kam tým mierime. Samozrejme sme nemohli o témach hovoriť otvorene. No a keď padol režim, tak sme chvíľu nevedeli o čom hrať. Postupne sme začali žiť novú skutočnosť a objavovala sa realita nového bytia, ktorá sa znova začala prenášať do inscenácií. Divadlo vždy malo a má spoločenský dosah. Dúfam a verím, že napriek veľkému rozvoju umelej inteligencie, rôznych televíznych, či filmových ponúk, sa živý kontakt v divadle stane nenahraditeľným a, že ľudia ho čoraz viac budú uprednostňovať.
Ako sa podľa vás mení divadelná scéna na Slovensku v porovnaní s vašimi začiatkami?
Keď sme začiatkom 90 rokov skúšali v divadle, mali sme viac času a mohli sme sa viac sústreďovať na skúšanie. Všetko sa dnes veľmi zrýchlilo. Kto to tempo nezvláda vypadá z kola von. Okrem televíznych seriálov, filmov sa rozbehlo mnoho agentúr, ktoré sa živia divadlom . Ak si chce herec, ktorý je zamestnaný v štátnom divadle udržať istú životnú úroveň, musí účinkovať čo najviac aj mimo svojho zamestnania, samozrejme v čase svojho osobného voľna. Je to nesmierne namáhavé a náročné na psychiku. Platy v divadle sú totiž mizerné. Vyťaženosť nášho súboru až na výnimky je dobrá, no niektorým už súborové divadlo prestáva vyhovovať a tak sa z tvorivých no najmä s finančných dôvodov , rozhodujú či ísť na voľnú nohu.
Dnes sa skúšobné obdobie skracuje. Kedysi sa skúšalo 8 až 9 týždňov, dnes to niekde a niekedy trvá 6 až 7. To je veľký tlak. Dá sa to zvládnuť, ale človek sa musí sústrediť na robotu a dodržiavať všetky dohodnuté časy. Ceny materiálov na výrobu inscenácie sa zvyšujú, mali by sa teda úmerne zvýšiť aj ceny vstupeniek. Keby sme však úmerne zvyšovali ceny, tak by asi klesla návštevnosť. Predpokladám, že by sme nedosahovali toľko repríz a divadlo by sa stalo záľubou len pre bohatších.
Našťastie máme veľkú podporu od nášho zriaďovateľa, ktorým je VÚC – BSK na čele so Županom Jurajom Drobom. Divadlo Astorka Korzo 90 sme založili, lebo sme mali silné spoločné cítenie, silnú motiváciu a mnoho entuziazmu. Sme prvým porevolučným oficiálne založeným divadlom. Mnohí nám nedávali veľkú šancu na prežitie, no dodnes sme tu a darí sa nám.
„U nás v divadle sa snažíme robiť predstavenia, ktoré majú svoj spoločenský dosah, nesú v sebe istý výklad a ľudia si môžu vybrať, či s výkladom predstavenia súhlasia,alebo nie.“
Vaši rodičia boli obaja vrcholoví športovci, otec žil istý čas v Prahe. (pozn. red – mama bola plavkyňa, otec Vladimír Černý takisto plával – bol držiteľom sedemnástich titulov majstra Československa, vodný pólista a legendárny päťbojár. V modernom päťboji patril k absolútnej svetovej špičke, ako športovec a ako funkcionár sa zúčastnil na desiatich Olympijských hrách a získal 11 titulov majstra Československa). Mali ste doma sparťanskú výchovu?
Vôbec nie, otec ma prirodzenou formou viedol k športu, brával ma ku koňom, naučil som sa plávať keď som mal 5 rokov a stal som sa neskôr päťbojárom. Dokonca som sa zúčastnil na MS juniorov v Anglicku a bol som tiež najmladším členom družstva TJ Slavín, ktoré vyhralo majstrovstvá ČSSR. Neskôr som sa rozhodol, že sa prihlásim na VŠMU, na odbor herectva. Prijali ma. Možno preto, že keď sa rodičia rozviedli, vyrastal som u starých rodičov a Babka, keďže bola ochotnícka herečka, chcela aby som recitoval a aby som sa zúčastňoval recitačných súťaži. V 3. a 4. ľudovej, som mal učiteľku, ktorá ma dostala k filmovaniu.
Jej manžel pracoval v detskej redakcii v Slovenskej televízii a svoju prvú rolu som dostal v televíznom filme Havko. Bolo to o tom, ako som ošetroval psíka so zlomenou labkou. Ako detský herec som pokračoval vo filme Jánošík, ktorý režíroval legendárny Paľo Bielik a na Novej Scéne som hral v inscenácii Dvanásta odbila. Samozrejme stále som športoval, až kým nevyhralo asi zásluhou mojej babky herectvo.
Nedá sa prehliadnuť, že sa staráte o svoje telo. Akým športom holdujete v súčasnosti?
Hrám hokej, chodím plávať, jazdím na bicykli a aj doma sa snažím cvičiť. Chcem sa udržiavať v dobrej kondícii, moja profesia si to vyžaduje.
Ako vnímate mladú generáciu hercov?
Vo väčšine prípadov pozitívne. Aj v našom divadle dávame príležitosť mladým. Mnohí mladí herci sú veľmi šikovní, no nájdu sa bohužiaľ aj takí, ktorí sú povrchní a nedostatočne pripravení.
Máte vnuka aj vnučku, chodievajú sa aj oni pozerať na deda do divadla?
Zatiaľ nie, ešte sú malí. Vnuk rád športuje, obdivuje futbalistu Ronalda a Vladka Weisa, recituje , spieva , vnučku baví tanec a myslí si o sebe ,že je princezná.
Foto: Carla Šmalo, archív divadla Astorka
