Herečka Zuzana Kocúriková srší neutíchajúcim entuziazmom. Svojej profesii je naplno oddaná a radosť jej robí aj vnúčik Oliver, nové pracovné ponuky a prekrásna záhrada na Záhorí, ktorú sama vytvorila.
Zuzka, vyzeráte výborne a vaša energia je doslova nákazlivá. Kde ju čerpáte?
Z vesmíru. Potvrdil mi to aj akupunkturista ku ktorému už dlhšie chodievam s mojím chorým manželom. Nerobím to vedome, vraj som sa s tým narodila. A ešte k tomu mám aj sebazničujúci pud.
A ten sa ako u vás prejavuje?
Prídem po troch týždňoch na moju chalupu, vonku je 34 stupňov a ja začnem niečo robiť v záhrade. Po ôsmich hodinách cítim, že už nevládzem ale ja neviem skončiť. To je strašné..
Čo vám do života záhrada prináša?
Radosť. Ženy v mojom okolí mali okolo seba vždy krásne záhrady, vyrastala som v nich. Som veľmi spojená s prírodou. Po zime sa vždy neviem dočkať kedy chytím motyčku, hrabličky a lopatku.
Ste narodená v znamení Strelca, u ktorých je potreba slobody veľmi silná, veríte na veci medzi nebom a zemou?
Áno, verím. Herečka Vilma Jamnická ma zasvätila do tajov znamení a naozaj to funguje. Ale zároveň sa držím hesla, že žijem najlepšie, ako viem. Nechcem zodpovednosť za svoj život hádzať na iné záležitosti. Moja mama mi vždy hovorila, že indiáni sa nesťažujú a neplačú. Keď sme sa so sestrou poranili, ani sme jej to nemohli ukázať. Sprchovali sme sa v studenej vode a v novembri sme chodili plávať. Boli sme obrnené voči pesimizmu a myslím, že mi to pomáha doteraz. Odmietam sa poddať. Aj svojej dcére to vždy vravím.
Láska k móde sa u vás nezaprie, venovali ste sa výtvarnému umeniu, chceli ste byť kostýmovou výtvarníčkou.
Áno, naozaj som to chcela študovať. Ako šestnásťročné dievča som absolvovala kurz šitia. Záhradu na Záhorí som založila tak, že som si kreslila rastlinky do scenárov, nedávno som ich totiž našla celé pokreslené. A teraz je z toho už obrovský park, dobre som to vtedy spravila. Intuícia ma vedie celým životom. V rodine máme samé umelecké duše, moja teta Viera Žilinčanová bola výbornou maliarkou. Chodievam veľmi rada do galérií, na výstavy. Dcéra Katka je zase scenáristka, písala napríklad seriál Oteckovia.
Leto máte sčasti pracovné kvôli nakrúcaniu nového seriálu s režisérom Janom Hřebejkom. Je spolupráca s ním pre vás istou výzvou?
Určite áno. S týmto pánom režisérom pracujem po prvý krát, tak to je vždy vzrušujúce. Sama som zvedavá na výsledok. Na pánovi Hřebejkovi vidno, ako ho práca veľmi baví, každý deň vymyslí niečo nové a ideme nanovo. Jeho nadšenie prechádza aj na štáb a tým pádom sme všetci motivovaní. Je to veľmi príjemná realizácia a dovoľuje nám hercom, aby sme zasahovali do dialógov, aby sme boli aktívni, to ma na tom veľmi baví. Keďže je to česko – slovenská produkcia, tak po rokoch sa stretávame českí a slovenskí herci na pľaci, takí, čo sme sa dlho nevideli a naozaj sa tešíme zo vzájomnej spolupráce. Diváci sa môžu tešiť na Bolka Polívku, Janu Švandovú, Pavla Nového, všetko moji rovesníci (úsmev).
Vo vašom domovskom Slovenskom národnom divadle ste na konci sezóny mali premiéru predstaveniaMalé ženy, čo vás čaká pracovne na jeseň?
Čaká nás nový dramaturgický plán, kde som zaangažovaná v zaujímavom titule. Budem sa venovať aj jednej krásnej hre pre tri ženy v súkromnej produkcii, s ktorou budeme potom chodiť po Slovensku.
Radosť vám robí aj päťročný vnuk Oliver.
To je moja krvná skupina. Čas s ním je za odmenu a aj z neho beriem veľa energie. Je múdry ako sto čertov (úsmev). Toľko vecí v ňom vidím z môjho vlastného detstva.. Tiež som všade vláčila nejaké palice z lesa a on robí to isté. Stále si vymýšľa nejaké príbehy, je s ním naozaj sranda. Veľmi sa v ňom vidím. Všetko už vie prečítať a píše, ako počuje, to je vždy veľká zábava to čítať.
Máte pocit, že teraz sa propaguje veľmi odlišný štýl výchovy?
Keď pozorujem mladé ženy s deťmi, zdajú sa mi veľmi úzkostlivé. A internet spôsobuje nemalé škody. O každej chorobe všetko vedia, pretože si to tam prečítajú. Ale veď to ešte neznamená, že tomu aj rozumejú. A všetko vidia ako katastrofu. Deti sú potom naviazané na iPady a menej sa hýbu. My sme veľa času v lockdowne strávili s Oliverom v prírode.
S manželom, divadelným režisérom Petrom Mikulíkom ste spolu päťdesiatpäť rokov. To je úplná rarita v dnešnom svete. Ako sa vám to podarilo?
My sme celkom rozdielni. Prvých desať rokov vzťahu som bola fanúšička hippies a vyvádzala som psie kusy a on to všetko vydržal! Za to ho neskutočne obdivujem, za jeho toleranciu a trpezlivosť. Zrejme ma tak miloval, že to so zaťatými zubami zvládol. Ja som vždy chodila skokom a on kráčal opatrne.. Časom sa nám kroky zladili.
Ste z jedného fachu, je u vás doma práca témou číslo jeden, alebo ostáva za dverami?
Nerozoberáme ju doma, to by sme zošaleli. Skôr môj muž s dcérou, keď ešte študovala divadelnú dramaturgiu, ale my dvaja nie. Možno pri divadelných skúškach, keď sme spolu robievali, videla som na ňom, že ho niečo škrie a aj som si to potom zlízla. Veď kto iný (smiech). Moje herecké kolegyne boli rady, že ma tam má.
