Divadelný, filmový a televízny herec, operný spevák a pedagóg Juraj Ďurdiak má po rokoch skúseností na javisku, za ním aj v podnikaní, na veci jasný názor. Pribúdajúci vek si užíva s pokojom v duši a s rozčítanými scenármi..
Jurajove herecké pôsobenie je skutočne obsiahle. Je vyštudovaným operným spevákom, pôsobil v divadle pre deti a mládež – dnešnom Divadle Jána Palárika v Trnave, v poetickom súbore Novej scény, v komornej opereSlovenskej filharmónie aj SND, nakrútil množstvo filmov a seriálov, účinkoval v operetách a muzikáloch.
Čím vás herectvo napĺňa natoľko, že pri ňom stále radi zotrvávate?
Je to také špeciálne povolanie. Len výnimočne sa stane, že niekto herectvo a pôsobenie na javisku dobrovoľne opustí. Znie to banálne a je to klišé, no naozaj je to ako droga. Z rôznych dôvodov… Aj preto, že je to neustála snaha o novú pravdivosť postavy. Vždy si uvedomíte nedostatky vášho výkonu v tej predchádzajúcej a a vezmete si do hlavy že v tej ďalšej to bude lepšie. Možno úžasné. Naháňate vlastný tieň. A dotknúť sa ho dá – paradoxne – len keď sa zastavíte… Ale keď sa pohnete, dočahujete znova.
Neobchádzajú vás ani manažérske funkcie, boli ste umeleckým šéfom Divadla Nová scéna a tiež manažérom Štúdia L+S. Ako sa cítite v organizačnej pozícii? Je vášmu srdcu blízka tak, ako herectvo?
Je. Prešiel som niekoľkými manažérskymi a riaditeľskými pozíciami v súkromnom aj štátnom sektore. Riadenie a ovplyvňovanie ma baví. Keby som nebol bytostne presvedčený, že to robím spravodlivo a profesionálne, nerobil by som to. Lenže… v riadiacej pozícii treba rozhodovať. Často rozhodovať medzi… A pre jednu stranu zostanete vždy idiotom. Mnohému ma naučil najmä pán Lasica. Bol, okrem iného, majstrom v spolupráci s ľuďmi, bez ujmy na duševnom zdraví. Veľmi sme si rozumeli a mrzelo ho, keď naša spolupráca skončila.
V 90. rokoch ste vlastnili známu kaviareň U Anjelov v Starom meste. Pociťujete za týmito časmi nostalgiu, alebo ste človek, ktorý žije tu a teraz?
Tam sa schádzala najrôznejšia „obec“, iná, len nie umelecká. Aspoň, pokiaľ ide o tú divadelnú. Kultovým miestom dodnes zostala kaviareň U Anjelov kvôli osobnostiam a tisíckam neznámych, ktorí pochopili, že je to miesto, ktoré má „genius loci“. Kde vznikajú nápady a situácie, rodia sa diela, kde je priateľstvo doma. Aj tu bolo cítiť diskrimináciu, pravdaže. Voči tým, ktorí by sa radi vyžívali v diskriminácii. No takých toto miesto, nie hostia, rýchlo vypudilo. Anjelov, ktorí tam boli vystavení, mám doma dodnes.
Ste rodený Bratislavčan, ako vnímate premeny hlavného mesta?
Som ohromený, kde sa tu odrazu vzalo toľko peňazí. Isteže to prináša aj negatíva, no to patrí ku každej zmene, k rozvoju. Mrzí ma len to, že zodpovední a rozhodujúci nemajú cit pre harmóniu, napríklad pre vilové štvrte a staršie priestory. Lebo nemajú.
V jednom rozhovore ste povedali, že na Slovensku sa nežije ľahko. Sme krásna a malebná krajina, opradená množstvom problémov. Ako vnímate našu spoločnosť? Môžeme za niektoré nefunkčné veci sami, alebo máme naozaj smolu na politikov?
Jedno s druhým. Myslím, že všade a vždy sa nájde dosť idiotov. Neprofesionalita ovládla aj politiku, ktorá okrem iného, vyžaruje smerom k občanom istoty, hrdosť, alebo naopak. Žije sa tu ťažko. Najmä, ak nie ste konformný s tými, ktorí rozhodujú. A s väčšinou. Mnohí z nich sú žalostne nerozhodní alebo kúpiteľní. Odráža sa to v našom osobnom aj profesionálnom živote. Je tragédiou, že kultúra je v pozornosti a slovníku politikov na poslednom mieste. Sami umelci a všetci v kultúre by mali dôraznejšie žiadať rozhodnutia, ktoré sú profesionálne a progresívne. Naša pani ministerka kultúry je napríklad majstrom v nerozhodnosti a radšej neriešení. Viem, o čom hovorím. Nikdy nepochopím, ako je možné, že občanom nevadí, že je niektorý politik dokázateľne zlodej a zločinec, že si vymýšľa a kvôli získaniu moci povie a urobí čokoľvek. Čím viac negatív a osočení, tým lepšie. Veď niečo sa ujme. A vidíme, že to funguje. Hanbím sa za mnohých našich politikov, poslancov, predsedov a mnohými z nich pohŕdam. Nezaslúžia si našu pozornosť, a tak sa ja k nim aj správam. Naša prezidentka je prvá v rade prezidentov, ktorá sa pri stretnutiach so zahraničnými predstaviteľmi zaobíde bez „humoru“ a vtipkovania, ako jej predchodcovia. A to hovorí samé za seba.
Vyskúšali ste si slobodné povolanie, podnikanie aj zamestnanecký pomer, aké sú podľa vás výhody a nevýhody týchto statusov ?
Nie je v nich rozdiel. Každý si sám vytvára svoje pracovné prostredie. Ak prácu robí dobre, tak aj napriek hlúpemu šéfovi alebo neprajným zamestnancom vie, aké sú jeho hodnoty.
Ste aj pedagógom na konzervatóriu v Bratislave v odbore šansón. Čo vám prináša práca so študentami?
Spoznávam generáciu, ktorá je vďaka spoločenskému a technologickému vývoju úplne iná, ako sme boli my. No v osobnej a individuálnej rovine sú takí istí. Je zlé, že sa pretrhla kontinuita a pocit potreby odovzdávania hodnôt. To dnes už robí len málokto. Následkom toho sa posúvajú etické hranice. Mnohé je dnes možné, čo pred rokmi možné nebolo. Zo života mladej generácie, ale aj mladších rodičov, sa vytratila túžba, čakanie, potreba niečo urobiť, aby som mal. Všetko je hneď, a to nie je dobre. Dalo by sa o tom povedať veľa. Hlavne ich ľutujem pre ich vzťahy s rodičmi a staršími. Sú ochudobnení o hĺbku emócií a isteže, niekedy aj zauchá. S láskou. Takže tak.
Zo seriálu Nemocnica vás diváci poznajú ako Profesora Srnčíka. Je to muž, ktorý bojuje deň čo deň s Alzheimerom. Robíte aj vy pre seba niečo preto, aby ste sa udržali v čo najlepšom zdraví?
Vôbec nie.
Máte aj záhradu, o ktorú sa s láskou staráte a každoročne v nej robíte tzv. vítanie jari –
stretnutie milých ľudí, dobrého jedla, pitia a kamarátskej láskavej atmosféry. Bude to tak aj tento rok?
Bude, už sa na to teším.
Naše čitateľky na vás nedajú dopustiť v nezabudnuteľnej rozprávke Princ a Večernica, v ktorej ste si zahrali postavu princa Veléna po boku Libuše Šafránkovej. Ako si spomínate na natáčanie a na časy, ktoré vtedy vládli?
Je to dávno. Čo si však určite nesiem so sebou celý profesionálny život, je nesmierna pokora a úcta voči spolutvorcom ako Menšík, Filipovský, Lohniský, Vorlíček, Pištěk. Uvedomil som si, že aj s nákladom schopností a slávy sa dá normálne komunikovať a pracovať. Snažím sa o to celý život.
Veľmi radi fotografujete, aké sú vaše obľúbené objekty?
Našiel som sa najmä v tzv. inscenovanom portréte. To znamená portrét, ktorý vo svojom aranžmáne reflektuje charakter, osobnosť a zvláštnosti fotografovaného.
Sám seba ste nazvali knihomoľom. Aké knihy máte momentálne rozčítané?
Niekoľko scenárov, denne som zavalený potrebou učiť sa texty, takže knihy teraz počkajú do premiéry Bonvivána na Novej scéne.
Ale potom!…
